Tým, ktorým bolo nepríjemné potvrdenie toho, že Ježiš vstal z mŕtvych a že hrob, do ktorého bol uložený, je prázdny, ako prvé napadlo, že jeho telo niekto ukradol (porov. Mt 28,11-15).
Kamenná doska nájdená v Nazarete s cisárovým nariadením, že treba rešpektovať neporušiteľnosť hrobov, svedčí o tom, že okolo roku 30 nastal v Jeruzaleme veľký rozruch kvôli zmiznutiu tela niekoho, kto pochádzal z Nazareta.
Samotný fakt, že hrob bol prázdny, nebránil tomu, aby si niekto myslel, že telo bolo ukradnuté. Avšak na sväté ženy a Ježišových učeníkov, ktorí sa priblížili k hrobu, to urobilo taký dojem, že ešte predtým, ako uvideli Ježiša živého, to bol pre nich prvý krok k poznaniu, že vstal z mŕtvych.
Evanjelium svätého Jána podrobne rozpráva o tom, ako sa to všetko stalo. Že hneď ako Peter a Ján počuli, čo im povedala Mária, vydal sa Peter s ostatnými učeníkmi k hrobu: „Peter a ten druhý učeník sa zobrali a išli k hrobu. Bežali obaja, ale ten druhý učeník bežal rýchlejšie, predbehol Petra a prišiel k hrobu prvý. Nahol sa a videl tam položené plachty; dnu však nevkročil. Potom prišiel aj Šimon Peter, ktorý ho nasledoval, a vošiel do hrobu. Videl tam položené plachty aj šatku, ktorú mal Ježiš na hlave. Lenže tá nebola pri plachtách, lež osobitne zvinutá na inom mieste. Vtedy vošiel aj druhý učeník, ten, čo prišiel k hrobu prvý, a videl i uveril.“ (Jn 20,3-8).
Slová, ktoré evanjelista používa na popísanie toho, čo Peter a on v prázdnom hrobe videli, živo vyjadrujú, aký dojem na nich urobilo to, čo videli. Najprv prekvapenie z toho, že tam našli plachty. Ak by niekto vstúpil, aby ukradol mŕtve telo, dal by si tú námahu, aby odmotal plachty a zobral iba telo? To nemá veľkú logiku. Okrem toho, šatka bola „osobitne zvinutá“, tak ako bola v piatok večer na Ježišovej hlave. Plachty zostali tak, ako boli omotané okolo Ježišovho tela, no teraz neboli omotané okolo ničoho a preto boli „sploštené“, prázdne, akoby sa Ježišovo telo vyparilo a vyšlo z nich bez toho, aby sa rozvinuli. A v popise toho, čo videli, je ešte viac prekvapivých údajov. Keď sa zahaľovala mŕtvola, najprv sa obalila hlava šatkou a potom sa zabalilo celé telo aj s hlavou do plachiet. Jánovo rozprávanie hovorí, že šatka zostala v hrobe „osobitne zvinutá na inom mieste“, čiže v tej istej polohe, v akej bola, keď tam bolo Ježišovo telo.
Evanjeliový opis s mimoriadnou presnosťou zaznamenáva, čo videli dvaja udivení apoštoli. Ľudsky sa neprítomnosť Ježišovho tela nedala vysvetliť. Fyzicky nebolo možné, aby ho niekto ukradol, lebo na to, aby ho vyzliekol z rubáša, musel by rozbaliť plachty a šatku, a tie by tam zostali voľne. Oni však mali pred očami plachty aj šatku tak, ako boli v piatok večer, keď tam nechali Učiteľovo telo. Jediný rozdiel bol v tom, že Ježišovo telo tam už nebolo. Všetko ostatné zostalo na svojom mieste.
To, čo našli v prázdnom hrobe, bolo pre nich také významné, že z toho nejako vytušili Pánovo vzkriesenie, lebo „videli i uverili“.
Francisco Varo