Hodiny, ktoré predchádzali Ježišovmu utrpeniu a smrti, sa vryli do pamäti a sŕdc jeho učeníkov s mimoriadnou intenzitou. Preto v spisoch Nového zákona nachádzame množstvo podrobností o tom, čo Ježiš robil a hovoril pri Poslednej večeri. Podľa Joachima Jeremiáša ide o jeden z najlepšie zdokumentovaných príbehov jeho života. Tentoraz bol Ježiš len s dvanástimi apoštolmi (Mt 26,20; Mk 14,17 a 20; Lk 22,14). Nesprevádzala ho Mária, jeho matka, ani iné sväté ženy.
Podľa rozprávania svätého Jána pán Ježiš najprv umyje apoštolom nohy v úkone hlbokého významu, ktorým dáva príklad pokornej služby (Jn 13,1-20). Neskôr nastáva jedna z najdramatickejších udalostí tohto stretnutia: Ježiš oznámi, že jeden z nich ho zradí, apoštoli sa v reakcii na Ježišove slová na seba udivene pozrú a Ježiš taktne ukáže na Judáša (Mt 26,20-25; Mk 14,17-21; Lk 22,21-23 a Jn 13,21-22).
Pri samotnom slávení večere bolo najprekvapujúcejšou udalosťou ustanovenie sviatosti Eucharistie. Hovoria o tom štyri texty – tri synoptické evanjeliá (Mt 26,26-29; Mk 14,22-25; Lk 22,14-20) a jeden text svätého Pavla (1 Kor 11,23-26); tieto texty sú si veľmi podobné. Vo všetkých prípadoch ide o rozprávanie niekoľkých veršov, ktoré zaznamenávajú Ježišove gestá a slová, ktoré viedli k ustanoveniu Najsvätejšej sviatosti a ktoré sú základom nového obradu: „Potom vzal chlieb a vzdával vďaky, lámal ho a dával im, hovoriac: ‚Toto je moje telo, ktoré sa dáva za vás. Toto robte na moju pamiatku‘“ (Lk 22,19).
Tieto slová vyjadrujú radikálnu novosť toho, čo sa stalo pri Ježišovej večeri s apoštolmi, ak túto večeru porovnáme s bežnou, normálnou večerou. Pri Poslednej večeri Ježiš nepodával svojim učeníkom chlieb, ale inú skutočnosť pod podobou chleba: „Toto je moje telo.“ A prítomným apoštolom dal moc, ktorú potrebovali na to, aby mohli urobiť to, čo práve urobil on: „Toto robte na moju pamiatku.“
Na konci večere sa udeje ešte jedna výnimočná vec: „Podobne po večeri vzal kalich a hovoril: ‚Tento kalich je nová zmluva v mojej krvi, ktorá sa vylieva za vás‘“ (Lk 22,20).
Apoštoli pochopili, že ak chvíľu predtým boli svedkami darovania jeho tela v podobe chleba, teraz im dáva piť svoju krv v kalichu. Kresťanská tradícia tak v tejto spomienke na oddelené darovanie jeho tela a krvi videla účinné znamenie obety, ktorá sa mala o niekoľko hodín zavŕšiť na kríži.
Ježiš sa navyše po celý tento čas rozprával s apoštolmi s veľkým dojatím, a jeho posledné slová tak prenikli hlboko do ich sŕdc. Jánovo evanjelium zachováva spomienku na toto dlhé a láskyplné posedenie po jedle. A práve v týchto chvíľach sa objavuje nové prikázanie, ktorého plnenie bude poznávacím znamením kresťanov: „Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa milovali navzájom. Aby ste sa aj vy vzájomne milovali, ako som ja miloval vás. Podľa toho spoznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať“ (Jn 13,34-35).
Francisco Varo