Evanjelium (Jn 6,16-21)

Keď sa zvečerilo, zišli jeho učeníci k moru, nastúpili na loď a plavili sa na druhú stranu mora do Kafarnauma. Už sa zotmelo, a Ježiš k nim ešte neprišiel. Dul silný vietor a more bolo rozbúrené. Veslovali tak dvadsaťpäť až tridsať stadií, keď videli Ježiša kráčať po mori a blížiť sa k lodi, a zľakli sa. Ale on im povedal:

„To som ja, nebojte sa!“

Chceli ho vziať na loď, ale loď bola už pri brehu, ku ktorému sa plavili.

Komentár

Po včerajšom zázraku rozmnoženia chlebov a rýb nám dnes liturgia ponúka ďalší vznešený zázrak: Ježiš vychádza učeníkom v ústrety uprostred búrky a kráča po vode.

Tento úžasný Pánov čin opäť odráža jeho moc, ktorá ovláda prírodu a ktorá opäť prekvapuje ešte malú vieru apoštolov.

Ak kniha Exodus rozpráva o odchode izraelského ľudu z Egypta, ktorý vďaka Božiemu pôsobeniu prostredníctvom Mojžiša prešiel pešo cez Červené more, v tejto epizóde sa Ježiš ukazuje ako väčší než „najväčší z prorokov“, pretože na to, aby sa priblížil k lodi v nebezpečenstve, nepotrebuje ani rozdeliť vody.

Rovnako výraz, ktorý Ježiš používa, aby sa dal spoznať: „To som ja“, je ten istý výraz, ktorý Boh použil, aby sa dal spoznať Mojžišovi v epizóde s horiacim kríkom (porov. Ex 3, 8).

Kresťania všetkých čias, ktorým predchádzali a ktorých predstavovali aj učeníci, ktorí sa báli na lodi, potrebujú Božiu moc, aby nepodľahli búrke. Svätý Tomáš, komentujúc text svätého Augustína, povedal, že ak máme veľkú vieru v Božie pôsobenie, „vietor, búrka, vlny a tma nespôsobia, že loď zíde z kurzu a stroskotá“.

Tá loď, ktorá predstavuje Cirkev, zdanlivo slabá tvárou v tvár podobnej búrke, sa vždy udrží na hladine, pretože ten, kto ju vedie, je napokon sám Ježiš Kristus.