Ak by som mal aspoň vo veľmi všeobecných rysoch konkretizovať životný štýl, ktorý nás podnecuje stýkať sa s Duchom Svätým a spolu s ním aj s Otcom a Synom, prežívať dôverný vzťah s Tešiteľom, mali by sme sa sústrediť na tri základné princípy: poddajnosť – opakujem –, život modlitby a zjednotenie sa s krížom.

Na prvom mieste je teda poddajnosť, pretože Duch Svätý je tým, kto svojimi vnuknutiami dáva nadprirodzený zmysel našim myšlienkam, túžbam a činom. To on nás vedie, aby sme prijali Kristovo učenie a dôkladne si ho osvojili; to on nám dáva svetlo, aby sme si uvedomili svoje osobné povolanie, ako aj silu na uskutočnenie všetkého, čo Boh od nás očakáva. Ak budeme poddajní voči pôsobeniu Ducha Svätého, bude sa v nás čoraz výraznejšie formovať obraz Krista, a každým dňom sa budeme viac približovať k Bohu Otcovi. „Veď všetci, ktorých vedie Boží Duch, sú Božími synmi“

Ak sa necháme viesť týmto životodarným princípom, ktorý je v nás prítomný a ktorým je Duch Svätý, naša duchovná životaschopnosť bude rásť a do rúk nášho Boha Otca sa budeme odovzdávať s takou spontánnosťou a dôverou, s akou sa dieťa vrhá do náručia svojho otca. „Ak sa neobrátite a nebudete ako deti, nevojdete do nebeského kráľovstva,“ povedal Pán. Táto stará známa, no stále aktuálna cesta duchovného detstva nie je zmäkčilosťou charakteru, ani nedostatkom ľudskej zrelosti: je to nadprirodzená zrelosť, ktorá nám umožňuje hlbšie preniknúť do obdivuhodných zázrakov Božej lásky, priznať si svoju malosť a úplne stotožniť svoju vôľu s vôľou Božou. (Ísť s Kristom, 135)