„Tu som, lebo si ma volal.“

Nadišiel nám deň spásy, večnosti. Opäť počuť píšťalku božského Pastiera, jeho láskavé slová: ,,Vocavi te nomine tuo” – po mene som ťa zavolal. – Oslovuje nás menom, ako naša matka. Ba ešte viac: dôverným, rodinným menom. – Tam, vnútri duše nás volá a my máme odpovedať: ,,Ecce ego, quia vocasti me” – tu som, lebo si ma volal, rozhodnutý, že tentokrát čas neprejde ako voda, ktorá bez stopy steká po okruhliakoch. (Vyhňa, 7)

Jedného dňa – nechcem zovšeobecňovať, ale otvor svoje srdce Pánovi a sám mu rozpovedz svoj príbeh – ti možno priateľ, obyčajný kresťan ako ty, odhalil panorámu hlbokú a novú, no predsa rovnako starú ako samotné Evanjelium. Navrhol ti vážne nasledovať Krista, byť apoštolom apoštolov. Možno si v tej chvíli prišiel o svoj pokoj a nenašiel si ho dovtedy, kým si Bohu slobodne, jednoducho preto, lebo si chcel, neodpovedal áno, čo je dostatočne nadprirodzená pohnútka. A dostavila sa radosť, veľká a trvalá, ktorá sa môže stratiť jedine vtedy, ak sa odvrátiš od Boha.

Nerád hovorím o vyvolených či privilegovaných ľuďoch. No je to sám Kristus, kto o nich hovorí, ktorý si ich vyberá. V Svätom písme stojí výrok svätého Pavla: Elegit nos in ipso ante mundi constitutionem ut essemus sancti – Veď v ňom si nás ešte pred stvorením sveta vyvolil, aby sme boli pred jeho tvárou svätí a nepoškvrnení v láske.[3] Viem, že ťa to nezvedie k pýche a že sa kvôli tomu nebudeš cítiť nadradený nad ostatnými. Toto vyvolenie, ktoré je koreňom povolania, musí byť základom tvojej pokory. Postavili snáď niekedy pamätník na počesť štetcov patriacich veľkému maliarovi? Prispeli síce k vytvoreniu majstrovských diel, no zásluha patrí umelcovi. Tak aj my – kresťania – sme iba nástrojmi v rukách Stvoriteľa sveta, Vykupiteľa všetkých ľudí. (Ísť s Kristom, 1)