Spomedzi mnohých evanjeliových scén nám hlboko utkvel aj obraz vľúdnosti voči cudzoložnici, podobenstvo o márnotratnom synovi, podobenstvo o stratenej ovci, o veriteľovi, ktorému sa odpustil dlh, o vzkriesení z mŕtvych syna naimskej vdovy. Koľko spravodlivých dôvodov by sa našlo na vysvetlenie tohto veľkého zázraku! Zomrel jediný syn chudobnej vdovy, ktorý dával zmysel jej životu a ktorý jej mohol byť oporou v starobe. Ale Kristus nerobí zázrak kvôli spravodlivosti, lež zo súcitu, pretože ho vnútorne dojíma ľudské utrpenie.

Akú istotu v nás musí vyvolávať tento Pánov súcit! Ak bude ku mne volať, vypočujem ho, lebo som milosrdný. Je to pozvanie, sľub, ktorý nezostane nesplnený. Pristupujme teda s dôverou k trónu milosti, aby sme dosiahli milosrdenstvo a našli milosť a pomoc v pravom čase. Nepriatelia nášho posväcovania nič nezmôžu, pretože Božie milosrdenstvo nás predchádza; a ak – z vlastnej viny a slabosti – padneme, Pán nám príde na pomoc a zdvihne nás. „Naučil si sa vyvarovať nedbanlivosti, zbavovať sa pýchy, nadobúdať zbožnosť, nebyť väzňom svetských vecí, nedávať prednosť pominuteľnému pred večným. No keďže ľudská slabosť nedokáže kráčať rozhodným krokom v tomto pohyblivom svete, ukázal ti dobrý lekár zároveň aj prostriedok proti dezorientácii a milosrdný sudca ti neodoprel nádej na odpustenie.“(Ísť s Kristom, 7)