„Nemôžeme učiť to, čo sami nežijeme.“

,,Coepit facere et docere" – Ježiš začal najprv konať a až potom vyučovať: ty a ja by sme mali dať svedectvo príkladu, pretože nemôžeme žiť dvojitý život: nemôžeme učiť to, čo sami nežijeme. Inými slovami, máme hlásať to, čo sa prinajmenšom usilujeme praktizovať. (Vyhňa, 694)

Pán sa v láske k nám neobmedzil len na to, aby nám povedal, že nás miluje – dokázal to aj skutkami.(...)

Prišiel nás učiť, ale učil nás skutkami; prišiel nás učiť, no bol nám vzorom v tom, čo učil, ako Učiteľ nám dal príklad svojím správaním.

Teraz môžeme pred Ježišom – Dieťaťom pokračovať vo svojom osobnom spytovaní svedomia, kladúc si otázky: Sme odhodlaní snažiť sa, aby náš život slúžil ako vzor a príklad pre našich bratov, pre ľudí ako my? Sme rozhodnutí byť druhým Kristom? Len vyznať ústami to nestačí. Pýtam sa seba i každého z vás: Zaslúžiš si ako kresťan, ktorý je povolaný byť druhým Kristom, aby sa o tebe hovorilo, že si prišiel facere et docere – konať vo všetkom ako Božie dieťa, poslušné vôli svojho Otca, a tak viesť duše, aby sa podieľali na dobrých, vznešených božských i ľudských dielach vykúpenia? Žiješ svoj bežný život uprostred sveta, životom Krista?

Konať Božie skutky – to nie je len pekná slovná hračka; je to pozvanie nechať sa stráviť pre lásku. Je potrebné umrieť sebe samému, aby sme sa narodili pre nový život. Pretože takto poslúchal Ježiš: mortem autem crucis. Propter quod et Deus exaltavit illum – až na smrť na kríži. Preto ho Boh povýšil. (Ísť s Kristom, 21)