Kresťan sa nemôže zdržovať len pri svojich osobných problémoch, lebo predmetom jeho starostlivosti musí byť celá všeobecná Cirkev a myšlienka na spásu všetkých duší.

A tak dokonca aj tie záležitosti, ktoré by sa dali považovať za veľmi súkromné či dôverné – ako napríklad starostlivosť o svoj duchovný rozvoj –, v skutočnosti nie sú osobné, pretože posväcovanie a apoštolát sú ako spojené nádoby. Musíme sa preto starať o rast nášho duchovného života a o rozvoj kresťanských cností, mysliac na dobro celej Cirkvi, lebo by sme nemohli konať dobro a dať iným spoznávať Krista, keby v nás nebolo úprimné úsilie o uskutočňovanie učenia Evanjelia.

Naše modlitby preniknuté týmto duchom – aj keď začínajú témami a predsavzatiami zdanlivo osobnými – budú nakoniec vždy smerovať k úvahám o službe iným ľuďom. A ak sa na tejto ceste necháme viesť za ruku Preblahoslavenou Pannou Máriou, ona sa pričiní, aby sme sa cítili bratmi všetkých ľudí: pretože všetci sme deťmi toho Boha, ktorého je ona Dcérou, Nevestou i Matkou. (Ísť s Kristom, 145)