„Boha neodradia naše nevernosti.“

Byť malým: Najväčšiu odvahu preukazujú vždy deti. – Kto sa chce dotýkať... mesiaca? – Kto si nevšíma nebezpečenstvo, keď chce dosiahnuť to, po čom túži?

»Vlož« do »takého« dieťaťa veľa Božej milosti, túžbu konať jeho (Božiu) vôľu, veľkú lásku k Ježišovi, všetky ľudské vedomosti, ktoré je schopné obsiahnuť... a dosiahneš obraz charakteru apoštolov dneška, takých, akých si ich Boh nepochybne praje.(Cesta, 857)

Božie detstvo je základom ducha Opus Dei. Všetci ľudia sú Božie deti. No dieťa sa môže voči svojmu otcovi správať rôznymi spôsobmi. Mali by sme sa snažiť byť deťmi, čo si uvedomujú, že Pán, ktorý nás miluje ako svojich synov a dcéry, nám dáva žiť v jeho dome – uprostred tohto sveta –, patriť do jeho rodiny; aby to, čo je jeho, bolo naše, a to, čo je naše, bolo jeho, a chce, aby sme k nemu mali taký blízky a dôverný vzťah, vďaka ktorému ho môžeme prosiť – ako malé dieťa – hoci aj o Mesiac!

Božie dieťa sa k Pánovi správa ako k Otcovi. Jeho vzťah nie je vzťahom otrockej či formálnej úcty, ani obyčajná zdvorilosť, ale vzťah preniknutý úprimnosťou a dôverou. Boh sa nad ľuďmi nepohoršuje. Boha neodradia naše nevernosti. Náš nebeský Otec odpúšťa každú urážku, keď sa k nemu syn opäť navráti, keď oľutuje a prosí o odpustenie. Náš Pán je takým Otcom, ktorý predchádza naše túžby po odpustení a sám nám vychádza v ústrety, otvárajúc svoju náruč plnú milosti.

Sami sa môžete presvedčiť, že si nič nevymýšľam. Spomeňte si na podobenstvo, ktoré nám porozprával Boží Syn, aby sme mohli pochopiť lásku nebeského Otca: Podobenstvo o márnotratnom synovi.

Ešte bol ďaleko – hovorí Písmo – keď ho zazrel jeho otec, a bolo mu ho ľúto. Pribehol k nemu, hodil sa mu okolo krku a vybozkával ho. Sú to slová Svätého písma: vybozkával ho, zasypal ho bozkami. Dá sa to vari vyjadriť ľudskejšie? Je vari možné ešte názornejšie opísať otcovskú lásku Boha k ľuďom? (Ísť s Kristom, 64)