Deti, a zvlášť tie malé, sa obvykle pýtajú, čo pre nich ich rodičia musia urobiť a naopak zabúdajú na povinnosti synovskej úcty. Obvykle sme deti veľmi vypočítavé, hoci také správanie – už sme sa o tom zmienili – ako sa zdá, matkám príliš nevadí, pretože majú vo svojom srdci dosť lásky a milujú tým najlepším spôsobom: láskou, ktorá sa dáva bez toho, aby čokoľvek očakávala späť.

Tak je to aj s Máriou.(...) mal by nás bolieť každý nedostatok ohľaduplnosti voči tejto dobrej Matke. Pýtam sa vás a pýtam sa aj sám seba: ako si ju ctíme?

Vráťme sa opäť ku každodennému životu, ku vzťahu k našim matkám na zemi. Čo si zo všetkého najviac prajú od svojich detí, tela zo svojho tela a krvi zo svojej krvi? Ich najväčšou túžbou je mať ich nablízku. Keď deti vyrastú a už nie je možné, aby boli stále pri nich, netrpezlivo čakajú na správy a dojíma ich všetko, čo sa s nimi deje: od ľahkého prechladnutia až po tie najdôležitejšie udalosti. Pre našu Matku Máriu nikdy neprestaneme byť malými deťmi, pretože ona otvára cestu do nebeského kráľovstva, ktoré bude dané tým, čo sú ako deti. Od našej Panej by sme sa nemali nikdy vzdialiť. Ako ju teda budeme uctievať? Tým, že sa k nej budeme utiekať, hovoriť s ňou, prejavovať jej svoju lásku, rozvažovať v srdci o jej živote na zemi, rozprávať jej o svojich zápasoch, úspechoch i prehrách. (Boží priatelia, 289 - 290)