Na úsvite tretieho dňa, keď sa skončila sobota, sa Mária Magdaléna, Mária Jakubova a Salome vydali k Ježišovmu hrobu. Láska ich nútila, aby sa postarali o Pánovo mŕtve telo teraz, pretože v piatok to už nemohli vykonať. Počas cesty sa pýtali jedna druhej: „Kto nám odvalí kameň od vchodu do hrobu?“ (Mk 16, 3) Tým kameňom bolo akési mlynské koleso, ktoré tam položilo niekoľko mužov, aby hrobku uzatvorili.

Je zaujímavé, že v evanjeliách sa neuvádza informácia o Najsvätejšej Panne. Po tom, čo zaznamenali jej prítomnosť pod krížom, sa Panna Mária objavuje až po Nanebovstúpení Pána. Svätý Lukáš na začiatku v Skutkoch apoštolov uvádza, že Mária je spolu s apoštolmi, ďalšími ženami, ktoré nasledovali Ježiša z Galiley a svojimi príbuznými v jeruzalemskom večeradle (porov. Sk 1, 12 – 14).

Toto mlčanie je veľmi výrečné. Mária na rozdiel od všetkých ostatných pevne verila tomu, čo jej Syn povedal: že na tretí deň vstane z mŕtvych. Preto kresťania už odpradávna verili, že v noci zo soboty na nedeľu nešla spať a čakala na chvíľu, kedy Ježiš naplní svoj sľub. Môžeme si myslieť, že s pomocou Jána, ktorý neodišiel od nej od tej chvíle ako ju pri päte kríža prijal za svoju matku, hľadala v posledných hodinách Pánových učeníkov; zvlášť tých, ktorí v bolestných chvíľach neprejavili dostatok odvahy. Snažila sa ich posilniť vo viere a nádeji.

S prebudením sa do nového dňa, ktorý sa skoro začal nazývať dies Dominicus, deň Pána, sa Panna Mária stále viac ponárala do modlitby. Stredom viery a nádeje rodiacej sa Cirkvi bola Panna Mária. Všeobecne sa uznáva, že vzkriesený Pán sa prvýkrát zjavil Panne Márii: nie preto, aby uverila, ale ako odmenu za jej vernosť a útechu v jej bolestiach. V priebehu niekoľkých hodín sa správa šírila z úst do úst: najskôr medzi učeníkmi, ktorým to povedali ženy, ktoré prišli k hrobu; a potom ďalej, stále vo väčších kruhoch.

V Jeruzaleme však bola smutná nálada: ukrižovanie Krista nezmierilo veľkňazov a starších. Nad apoštolmi viselo veľké nebezpečenstvo: je zrejmé, že budú obvinení z krádeže a ukrývania mŕtvoly. Zrejme asi z toho dôvodu pripomenuli anjeli ženám, aby povedali učeníkom to isté, čo povedal Ježiš pred svojím umučením: aby išli do Galiley (porov. Lk 24, 8).

V prvú nedeľu sa ktokoľvek prichádzal pozrieť k prázdnemu hrobu. Chúlostivá situácia sa skončila zjavením sa Ježiša apoštolom vo večeradle. O týždeň neskôr nasledovalo ďalšie zjavenie na tom istom mieste (porov. Jn 20, 19). Potom sa museli apoštoli vydať spolu s Máriou na cestu do Galiley, na cestu, ktorú niekoľkokrát s Ježišom prešli v radostnej atmosfére.

Apoštoli sa v očakávaní ďalšieho Pánovho zjavenia vrátili naspäť do práce k svojmu rybolovu (porov. Jn 21, 1). Panna bola iste ubytovaná v dome v Kafarnaume, kde bývala, aby ich ďalej posilňovala vo viere a láske.

Nepriateľská nálada postupne ochabla a viera apoštolov a učeníkov vo vzkriesenie sa upevnila: každé stretnutie s Pánom – evanjeliá nám rozprávajú len niektoré – ich posilňuje, napĺňa radosťou a optimizmom do budúcnosti. Nakoniec sa Ježiš stretáva v Jeruzaleme so svojimi najdôvernejšími priateľmi, aby ich naposledy poučil, pretože jeho definitívny odchod sa nezadržateľne blíži.

Jedného večera dojedli apoštoli spoločne svoje jedlo. Na vrcholku alebo na svahoch Olivovej hory sa naposledy stretli s Pánom. Možno ich srdce zvierala úzkosť, keď si spomenuli, že ho už nikdy neuvidia. Ale sám Pán ich uistil, že bude s nimi, len iným spôsobom (porov. Mt 28, 20).

Prikázal im, aby neodchádzali z Jeruzalema, ale aby čakali na Otcove zasľúbenia (Sk 1, 4). Potom vystúpil na nebesia, aby mal účasť na vláde Boha vo svojom Najväčšom ľudstve. Svätý Lukáš rozpráva o tejto udalosti: „Potom ich vyviedol von až k Betánii, zdvihol ruky a požehnal ich. Ako ich žehnal, vzdialil sa od nich a vznášal sa do neba“ (Lk 24, 50 – 51). Bola s nimi i Ježišova Matka, Matka apoštolov a učeníkov. A v blízkom spojení s Matkou očakávali sľúbený príchod Ducha Svätého.

J. A. Loarte