Po vykreslení príbehu o nájdení dieťaťa Ježiša medzi učiteľmi v chráme, pokračuje evanjelium: „Potom sa s nimi vrátil do Nazareta a bol im poslušný. A jeho matka zachovávala všetky slová vo svojom srdci. A Ježiš sa vzmáhal v múdrosti, veku a v obľube u Boha i u ľudí.“ (Lk 2,51-52)

V dvoch veršoch evanjelia je zhrnutých osemnásť rokov života Ježiša a Márie. Roky naplnené láskou, v ktorých Svätá rodina žila rovnako ako ostatní obyvatelia Nazareta. Boli to však rozhodujúce roky v diele vykúpenia. Vtelené Slovo ich napĺňalo svojou poslušnosťou a prácou obyčajného života.

Udalosť z chrámu rýchlo upadla do zabudnutia, ale slová, ktoré Ježiš adresoval Jozefovi a Márii, sa stali pre nich stálymi témami meditácií. Teraz videli jasnejšie zmysel Ježišovho života na zemi, ktorý bol celý zameraný na splnenie poslania, ktoré mu zveril nebeský Otec. Život v Nazarete ubiehal bezo zmeny, aj keď Ježiš musel v ich dušiach zanechať hlbokú stopu.

Každý deň mal svoje trápenia. Máriine povinnosti boli povinnosťami ženy v domácnosti: ísť ku studni a naplniť vedro čerstvou vodou; zamiesiť na chlieb a napiecť na celý týždeň; udržiavať dom v čistote, aby bol príjemný na bývanie, napríklad vyzdobiť ho jednoduchými kvetmi, tkať z vlny a ľanu plátno a potom šiť z neho odevy; ísť nakúpiť potrebné veci, keď prišiel do dediny obchodník s tovarom ponúkajúci svoj tovar... Tisíce drobných vecí, ktoré Mária musela robiť tak ako ostatné ženy v dedine, ale s nesmiernou láskou.

Jozefova dielňa bola taká ako ostatné v tých časoch v Palestíne. Možno bola jediná v Nazarete, lebo to bola malá dedina. Voňala drevom a čistotou. Práce v dielni boli prácami remeselníckymi, tak ako ich vykresľuje evanjelium, všeličo sa tam vyrábalo: trámy, jednoduché skrine, opravoval sa stôl alebo strecha, hobľovali dvere, ktoré dobre nedoliehali. Ježiš, najskôr dospievajúci a potom už ako mladý muž, sa naučil u Jozefa dobre pracovať, s citom pre detaily, s ústretovým úsmevom k zákazníkovi, prijať spravodlivú odmenu za prácu, ale s ohľadom na možnosti zákazníka, keď bol náhodou práve vo finančnej tiesni.

Jedného dňa Jozef zomrel. Ježiš vyrástol. Už si mohol zobrať na starosť dom a postarať sa o svoju Matku. Určite plakali, keď sa im stala táto smutná udalosť, keď svätý patriarcha, sprevádzaný zblízka svojimi najmilšími, v pokoji naposledy vydýchol. Naplnil svoje poslanie.

Po smrti patriarchu si boli Matka a jej Syn ešte bližší. Koľkokrát na neho v rozhovoroch medzi sebou i s ostatnými členmi rodiny spomínali počas dlhých zimných večerov pri teplom krbe! Preberali, ako často zabúdal na seba v službe ostatným. Práve tieto skutočnosti boli podstatou života Jozefa, remeselníka.

V tichosti domova pokračovala Mária vo svojich zvyčajných prácach: variť a umývať riady, mlieť múku a miesiť cesto, zašívať šaty sebe a Ježišovi, prijímať s radosťou všetkých,ktorí ich prišli navštíviť. Vždy s láskou, pretože mala blízko, veľmi blízko po svojom boku toho, ktorý je zdrojom lásky. Jej život však nepútal pozornosť príbuzných či susedov. Ani to, že bola príjemná a ohľaduplná, čo každého priťahovalo a každý sa u nej cítil dobre. Bola ako ranná rosa, ktorá osvieži a vdýchne farbu poliam, a sama zostane nespoznaná. Kým Ježiš rástol a pracoval, Panna si to všetko uchovávala vo svojom srdci (porov. Lk 2,51). Uvažovala a meditovala o tom a vo všetkom videla príležitosť k neustálemu rozhovoru s Bohom.

J. A. Loarte