Mojžišov zákon zaväzoval izraelských mužov, aby sa trikrát do roka predstavili Pánovi: na veľkonočné sviatky, na Turíce a na sviatok stánkov. Táto povinnosť neplatila pre ženy a deti mladšie ako 13 rokov. Od tohto veku pre nich platili nariadenia Zákona. Avšak medzi zbožnými židmi bolo časté, že aj ženy sa prichádzali pokloniť Bohu do Jeruzalema a niekedy aj v sprievode svojich detí.

V Ježišovej dobe bolo zvykom, že túto púť podnikali iba tí, ktorí bývali vo vzdialenosti kratšej ako jeden deň cesty a zvyčajne iba na veľkonočné sviatky. Pretože Nazaret bol od Jeruzalema vzdialený niekoľko dní cesty, Jozef nebol povinný toto nariadenie splniť. Napriek tomu, aj on, aj Mária každý rok prichádzali na veľkonočné sviatky do Jeruzalema (Lk 2, 41). Evanjelista nehovorí či ich Ježiš pri týchto príležitostiach sprevádzal, tak ako to bolo u zbožných rodín zvykom. Až teraz sa o tejto ceste výslovne zmieňuje, snáď aby epizódu, ktorú sa chystá rozprávať chronologicky zaznamenal. Možno i preto, aby sa dieťa, ktoré dovŕšilo trinásty rok svojho života, cítilo týmto nariadením zaviazané. A tak, keď mal dvanásť rokov, vydali sa tam na sviatky ako obvykle (Lk 2, 42).

V Jeruzaleme sa to hemžilo pútnikmi a obchodníkmi. Prichádzali karavany z tých najvzdialenejších kútov – z púští v Arábii, z pobrežia Nílu, z hôr v Sýrii, zo vzdialených miest v Grécku... Všade panoval zmätok – osly, ťavy a batožina plnili ulice a okolie mesta. A veriaci zaplnili chrám, kde ponúkali svoje obety a modlili sa.

Môžeme si predsaviť , čo si asi myslela panna mária: Bol práve toto meč bolesti, predpovedaný simeonom, ktorý jej mal preniknúť dušu?

V rovnakom zmätku sa pripravovali na spiatočnú cestu. Muži a ženy zvlášť, deti sa pripájali podľa veku k jednej alebo druhej skupine. Neexistoval žiadny organizačný poriadok. Stačilo poznať miesto a približnú hodinu odchodu. Nie je preto divné, že chlapec Ježiš zostal niekoľko dní v Jeruzaleme a jeho rodičia to nespozorovali (Lk 2, 43).

Mária s Jozefom spozorovali Ježišovu neprítomnosť večer prvého dňa putovania, keď karavany z Galiley museli prerušiť cestu kvôli prenocovaniu. Aká bola ich úzkosť, keď zistili, že Ježiš chýba! Vo zvyšných hodinách dňa ho hľadali medzi príbuznými a známymi (Lk 2, 44). Poponáhľali sa a snáď ešte tej noci sa vrátili do Jeruzalema. Prišli na miesto, kde jedli veľkonočného baránka, do chrámu, pýtali sa priateľov a známych, ktorých stretávali na uliciach. Všetko nadarmo, nikto Ježiša nevidel. Môžeme si iba predstaviť čo si asi myslela Panna Mária: Bol práve toto meč bolesti, predpovedaný Simeonom, ktorý jej mal preniknúť dušu?

Tak ubehol druhý deň v starostiach a bolestiach. Znova sa vrátili a prešli miesta, ktoré predtým navštívili, až ho našli tretí deň v chráme, pravdepodobne v jednej sále vedľa nádvoria, ktoré učitelia Zákona používali na prednášanie. Bola to jedna z častých scén v sviatočné dni: učiteľ na vyvýšenej stoličke, aby ho bolo dobre vidieť a počuť, v rukách mal posvätný zväzok knihy. Vysvetľoval poslucháčom, sediacim na podlahe nejakú pasáž z Písma. Občas položil učiteľ otázku, na ktorú odpovedali najpokročilejší žiaci. Tak našli Jozef a Mária Ježiša, ako sedí uprostred učiteľov, počúva a dáva im otázky. Všetci, ktorí ho počúvali, žasli nad jeho chápavosťou a jeho odpoveďami (Lk 2,46-47).

Mária a Jozef počúvli Božie plány pokorne a s úplnou poslušnosťou. Pre nás kresťanov je to poučenie, že máme prijímať prejavy božej prozreteľnosti s láskou.

Keď ho rodičia uvideli, stŕpli od údivu (Lk 2, 48). No ich údiv nebol nad múdrosťou týchto odpovedí, ale preto, že to bolo po prvýkrát, čo sa niečo také stalo. Ježiš, poslušný syn, zostal v Jeruzaleme bez toho, aby ich upozornil. Nestratil sa, opustil ich dobrovoľne.

„Syn môj, čo si nám to urobil? Pozri, tvoj otec i ja sme ťa s bolesťou hľadali!“ On im odpovedal: „Prečo ste ma hľadali? Nevedeli ste, že mám byť tam, kde ide o môjho Otca?“ Ale oni nepochopili slovo, ktoré im hovoril (Lk 2, 48-50).

Bez toho, aby odpoveď pochopili, Mária a Jozef poslúchli Božie plány pokorne a s úplnou poslušnosťou. Pre nás kresťanov je to poučenie, že máme prijímať prejavy Božej prozreteľnosti s láskou, aj keď ich nie vždy úplne chápeme.

J.A. Loarte