„PÁN VSTAL Z MŔTVYCH, ako povedal. Radujme sa všetci a plesajme, lebo on naveky kraľuje, aleluja“. Cirkev nás vstupnou antifónou dnešnej Omše vyzýva, aby sme sa všetci zborovo pripojili k tomuto výkriku radosti. Veľkonočná nedeľa je takým veľkým tajomstvom, že liturgia jej nevenuje len jeden deň, „to by bolo príliš málo na takú veľkú radosť“^[1], ale celý tento týždeň, ktorý tvorí oktávu Veľkej noci. Týchto osem dní je ako jedna dlhá nedeľa, pretože do dvadsiatich štyroch hodín nie je možné obsiahnuť radosť z poznania, že Ježiš so svojimi slávnymi ranami žije a hovorí nám: „Kto sa môže prieť so mnou? Hovorí: Ja som Kristus, ja som zničil smrť, ja som zvíťazil nad nepriateľom, ja som pošliapal podsvetie, zviazal silného a uchvátil človeka do nebeských výšin; ja, hovorí, ja, Kristus“^[2].

Ženy, ktoré nasledovali Pána, pohnuté láskou, išli navštíviť hrob svojho Majstra. Hneď však bežali späť domov, aby ostatným povedali, čo sa im stalo: našli ho prázdny a stretli Ježiša... ktorý bol živý, ktorý žije! „Ženy hneď vyšli z hrobu,“ hovorí nám evanjelium, „so strachom a veľkou radosťou bežali oznámiť to učeníkom“ (Mt 28, 8). Je to sám vzkriesený Kristus, ktorý im vychádza v ústrety a potvrdzuje ich v ich apoštolskom zámere: „Choďte a povedzte mojim bratom, aby išli do Galiley; tam ma uvidia“ (Mt 28, 10).

Prežívajú prekvapujúcu radosť, ktorá je zlučiteľná aj s istým zmätkom, pretože nie je ľahké zabudnúť na scény Umučenia. Nespochybňujú to, čo videli: niet pochýb, že to bol Ježiš, kto ich stretol na ceste; bol to jeho spôsob pohľadu a tón hlasu. „Po obradoch Veľkonočného trojdnia, ktoré nám umožnili prežiť tajomstvo smrti a zmŕtvychvstania nášho Pána, ho teraz očami viery kontemplujeme vzkrieseného a živého. Aj my sme povolaní osobne sa s ním stretnúť a stať sa jeho zvestovateľmi a svedkami“^[3].

MÁRIA MAGDALENA a ostatné ženy, ktoré nasledujú Ježiša, budú mať na starosti odovzdávanie správ apoštolom. Ježiš im zverí prvé oznámenie o zmŕtvychvstaní, budú „prvými svedkami tejto pravdy. Možno chce odmeniť ich jemnosť, ich citlivosť na jeho posolstvo, ich statočnosť, ktorá ich hnala na Kalváriu“^[4]. Srdcia týchto žien horeli intenzívnou láskou k Ježišovi, preto neodišli od hrobu. Mária Magdaléna „hľadala toho, ktorého nenašla, hľadala ho s plačom a horiac ohňom lásky. Preto,“ hovorí svätý Gregor, „bola jediná, ktorá ho vtedy videla, pretože ho zostala hľadať, lebo to, čo dáva silu dobrým skutkom, je vytrvalosť v nich“^[5]. Tieto ženy sa stali apoštolmi apoštolov. Budú to ony, ktoré podnietia učeníkov, aby raz a navždy vyšli z úkrytu a sami hľadali Pána.

Sila ich svedectva sa rodí z úprimnej lásky k Majstrovi. Hnacou silou evanjelizácie v Cirkvi bola vždy láska. Tak je to aj v živote svätých, ktorí pohnutí ohňom lásky k Pánovi ho odvážne ohlasovali. Tak ako sa rieky na jar vylievajú zo svojich brehov a robia pole úrodnejším, tak aj „apoštolát, ktorý je prekypujúcou láskou k Bohu, dávajúcou sa ostatným. Vnútorný život predpokladá rast v zjednocovaní sa s Kristom, prostredníctvom Chleba a Slova. A apoštolský zápal je jasným, primeraným a žiaducim prejavom vnútorného života. Keď človek zakúsi Božiu lásku, pocíti aj bremeno duší. (…) Apoštolát je pre kresťana druhou prirodzenosťou; nie je to niečo extra, niečo navyše, čo sa pridáva k jeho každodennej činnosti, k jeho profesionálnym povinnostiam“^[6].

Teraz vieme, že Pán je živý a miluje nás; to je veľká správa, ktorá napĺňa náš život nádejou. A preto dúfame, že sa z nej budú tešiť aj mnohí ďalší. Sám Ježiš nám prichádza v ústrety, aby nás utvrdil v tejto našej túžbe a zároveň ju premenil na poslanie svojich učeníkov po celé veky: „Choďte a hlásajte“. Zdá sa, že každému z nás hovorí: „Svojím životom, svojím slovom, svojím priateľstvom môžete aj vy sprostredkovať svojim bratom a sestrám veľkú zvesť, že život je silnejší ako smrť a láska silnejšia ako nenávisť“.

NA ROZDIEL od svätých žien, strážcovia hrobu, keď zistili, že je prázdny, boli plní hrôzy. Mysleli si, že telo niekto ukradol. Nevedeli, ako si majú vysvetliť, čo sa stalo. Boli vystrašení, pretože si uvedomovali, že ich životy sú v nebezpečenstve. Išli do mesta a oznámili to židovským úradom. Veľkňazi a starší si ich mlčanie vykúpili veľkou sumou peňazí a ubezpečili ich o ochrane v prípade, že by sa Pilát dozvedel o ich nedbanlivosti.

Zatiaľ čo odvaha žien sa znovu prebudila, keď zistili, že Kristus žije, úrady hovoria o mŕtvom mužovi, ktorého sa boja. Kým sväté ženy plné radosti odchádzajú od hrobu, aby túto novinu oznámili ostatným, vojaci utekajú s úmyslom utajiť, čo sa stalo. Ženy získajú pokoj, vojaci, naopak, podľahnú strachu a lži. „Dnes nám Zmŕtvychvstalý Kristus opakuje, ako to urobil tým ženám, (...) aby sme sa nebáli stať poslami ohlasovania jeho zmŕtvychvstania. Nemajú sa čoho báť tí, ktorí sa stretnú so Zmŕtvychvstalým Ježišom a s obnovenou odvahou sa mu poslušne zveria. Toto je posolstvo, ktoré sú kresťania povolaní šíriť až do končín zeme“^[7]. Každý deň „máme veľa príležitostí sprostredkovať svoju vieru druhým ľuďom jednoduchým a presvedčivým spôsobom; takýmto spôsobom môže naše stretnutie s nimi prebudiť ich vieru. A je veľmi naliehavé, aby muži a ženy našej doby spoznali a stretli Ježiša a aj vďaka nášmu príkladu sa ním nechali osloviť“^[8].

Zahalení do veľkonočnej radosti môžeme vzývať Máriu, aby nás urobila svedkami lásky Ježiša Krista, poslami nádeje, ktorú nám získal svojím víťazstvom.

^[1] Benedikt XVI, Regina coeli, 9-IV-07.

^[2] Liturgia hodín, Posvätné čítanie na Veľkonočný pondelok, Z Veľkonočnej homílie biskupa Melitona Sardského.

^[3] František, Regina coeli, 22-IV-2019.

^[4] Svätý Ján Pavol II, Audiencia, 22-II-1989.

^[5] Svätý Gregor Veľký, Homília 25, 1-2. 4-5.

^[6] Svätý Josemaría, Ísť s Kristom, bod 122.

^[7] Benedikt XVI, Regina Coeli, 9-IV-2007.

^[8] Ibid.