Pokoj vám! Takto, slovami zmŕtvychvstalého Ježiša, pozdravil po prvýkrát svet pápež Lev XIV[1]. Odvtedy neprestáva hovoriť o pokoji, ktorý sa čoraz jasnejšie črtá ako jedna z hlavných línií jeho pontifikátu. Cirkev má byť, povedal pápež o niekoľko dní neskôr, znakom „jednoty a spoločenstva, ktoré sa stane kvasom pre zmierený svet“[2]. Tým nadviazal na slová, ktoré svätý Pavol uvádza vo svojom liste Kolosanom a ktoré boli s veľkou pravdepodobnosťou už súčasťou modlitby prvých kresťanov: „a aby skrze neho zmieril všetko so sebou, keď pre jeho krv na kríži priniesol pokoj všetkému, čo je na zemi aj čo je na nebi“ (Kol 1,20).
Pokoj je dôsledkom vnútorného víťazstva
Boj medzi logikou ukrižovanej lásky a logikou moci, sily a zvádzania sa začína v našom vnútri. Vnímame zranenia, neistoty a strachy, ktoré nás vedú k podozrievaniu alebo súdeniu druhých. Popri dobrých túžbach, ktoré Božia milosť vkladá do nášho srdca, sa ľahko objavia aj hnev, závisť, túžba po pomste, netrpezlivosť, seba uistenie, zatrpknutosť, nenásytnosť či nenávisť. Preto čím viac sa ochladzuje duchovný život sveta, tým viac nachádzame ľudí nahnevaných, pobúrených, dotknutých a zatrpknutých.
Hnev, ktorý je hnacou silou týchto rozličných podôb nevraživosti prenikajúcej do sŕdc i spoločností, je zvláštnou vášňou — nielen preto, že nás niekedy vzďaľuje od dobra, ale aj preto, že sa ho inokedy zmocní a skazí ho zvnútra, keď sa považuje za oprávnený niesť zástavu „spravodlivej veci“. Vtedy vzniká zúrivosť, pri ktorej „človek stráca mieru, stráca kontrolu a opúšťa správnu cestu; hnev však často pôsobí aj v rámci cesty dobra: využíva napríklad spravodlivosť na to, aby živil zlosť. Zúrivosť ospravedlňuje neprijateľné agresívne a násilné činy v mene argumentu v prospech dobra alebo viery. Keď je totiž hnev raz ospravedlnený, človek sa z neho už nedokáže vymaniť“[3].
Môže sa dokonca stať, že závidíme tomu, kto sa presadzuje a dosahuje svoje ciele „predvádzaním sily“[4]. A tak sa nám môže zdať, že konáme správne, keď napríklad prísne súdime tých, ktorí vystupujú proti kresťanským hodnotám, a tvrdo ich kritizujeme; alebo keď sa tešíme z nešťastia druhých, ak ide o „nepriateľov“; alebo keď ľahkovážne zdieľame zraňujúce komentáre či dokonca urážky na sociálnych sieťach. A predsa nás biblická múdrosť varuje: „Nezáviď násilníkovi a nevoľ ani jednu z jeho ciest“ (Prís 3,31).
Rodina, práca i spoločnosť potrebujú „tvorcov pokoja“, kresťanov, ktorí vedia, že pokoj sa „ako všetky remeselné diela vytvára v malom, aby mohol dosiahnuť veľké“[5]. Tam, kde je zjednotená rodina, nájdeš niekoho, kto pracuje pre pokoj; človeka alebo viacerých ľudí, ktorí najprv obviňujú samých seba, a nie druhých, ktorí urobia prvý krok, ktorí sa snažia zasievať slová pokoja do trpkých či rozbúrených hádok, ktorí sa usmievajú a hľadajú riešenia. Tam, kde je súdržnosť, nájdeš niekoho, kto dokáže dobre zaobchádzať aj s tým, kto o ňom hovoril zle poza chrbát; kto čerpá silu z modlitby a opláca dobro za zlo; kto dokázal vidieť brata tam, kde sa zdal byť iba nepriateľ, súper či protivník; niekoho, kto diskutuje o myšlienkach, ale neútočí na osoby[6]. Tam, kde je v spoločnosti ohnisko pokoja, je niekto, kto dokázal prekonať zatrpknutosť, pomstu a nevraživosť a otvoril sa obete zo seba samého, aby vybudoval spoločný priestor: „Nedaj sa premôcť zlu, ale dobrom premáhaj zlo“ (Rim 12,21).
Aby sme „utopili zlo v hojnosti dobra“[7], aby sme šírili pokoj, je potrebné najprv ho získať vo vlastnom srdci. „Pokoj je dôsledkom víťazstva. Pokoj odo mňa vyžaduje neustály boj“[8], očistenie citlivosti, aby ma Božia logika vzďaľovala od pýchy a násilia. Žijeme v časoch, keď sú tí, ktorí pestujú pokoj, podozrievaní, akoby boli slabí alebo bojazliví. V skutočnosti je pokoj ovocím zrelého charakteru a vnútornej sily: schopnosti budovať, chápať a kráčať ďalej; neodpovedať na provokáciu; odpustiť tomu, kto nám ubližuje; trpezlivo znášať, ako Ježiš, toho, kto nás uráža.
Milovať znamená riskovať
„Dobre poznám váš pocit bezmocnosti tvárou v tvár mocenským mechanizmom, ktoré vás presahujú“[9], povedal pápež Lev XIV kresťanom na Blízkom východe vo svojom vianočnom posolstve z balkóna vatikánskej lodžie. Tvárou v tvár organizovanej nespravodlivosti sa pokušenie moci stáva ešte zákernejším. Túžime po odplate. V ušiach nám znejú tie jedovaté slová: ak je Božím Synom, „nech teraz zostúpi z kríža a uveríme v neho“ (Mt 27,42). A predsa kresťanské svedectvo – to, ktoré v druhých prebúdza pokánie a otvorenosť pre vieru – prechádza cez sebadarovanie a obetu: to je posolstvo pokoja. Keď zasievame semeno pokoja, výsledok je neistý: milovať znamená riskovať. Zlý lotor sa pridal k logike posmechu a pohŕdania. Ale iba semeno pokoja môže priniesť ovocie Ducha: „Tým, čo ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi“ (Jn 1,12).
Niekedy môžeme stratiť kontrolu a zasievať nezhodu, zle zaobchádzať s druhými, hádať sa či ohovárať. Neskôr možno uznáme, že sme nemali pravdu, uvidíme zlo, ktoré sme spôsobili, a rozhodneme sa to napraviť. To je prvý veľký krok, ktorý patrí do oblasti mnohých našich každodenných bojov. No ešte náročnejšia výzva prichádza vtedy, keď sa pýtame, ako odpovedať na zlo, keď pravdu máme. Ako odpovedať na násilie, lož, omyl, ubližovanie či provokáciu, keď sme nevinní ako Ježiš? Niektorí chceli z evanjelia vytvoriť presladený pacifizmus. Iní zas vytrhávajú z kontextu chvíľu, keď Ježiš hovorí, že neprišiel priniesť pokoj, ale meč (porov. Mt 10,34).
Vo svojich prvých slovách ako pápež vyjadril Lev XIV želanie: „Prajem si, aby tento pozdrav pokoja vstúpil do vašich sŕdc, dosiahol vaše rodiny, všetkých ľudí, kdekoľvek sa nachádzajú, všetky národy a celú zem“[10]. Tento pokoj však nie je akýmsi zlatým snom, ktorý by sa uskutočnil akoby mávnutím čarovného prútika. Pápež totiž v jednej katechéze povedal: „Ježiš nám berie pokoj, ak si pod pokojom predstavujeme nečinný pokoj. To však nie je pravý Boží pokoj. Niekedy by sme si želali, aby nám dali pokoj – aby nás nikto nevyrušoval, aby ostatní prestali existovať. To nie je Boží pokoj. Pokoj, ktorý nám prináša Ježiš, je ako oheň a veľa od nás vyžaduje. Predovšetkým žiada, aby sme sa postavili na určitú stranu. Tvárami v tvár nespravodlivosti, nerovnosti, tam, kde sa pošliapava ľudská dôstojnosť a umlčiavajú sa slabší – zaujať postoj“[11].
Táto výzva pripomína slová svätého Josemaríu Escrivá pred tisíckami ľudí zhromaždených v areáli Navarrskej univerzity: „Chápte teda moje slová takými, aké sú: ako výzvu, aby ste vykonávali — každý deň, nielen v mimoriadnych situáciách — svoje práva a aby ste vznešene plnili svoje povinnosti ako občania — v politickom živote, v ekonomickom živote, v univerzitnom prostredí, v profesijnom živote —, odvážne prijímajúc všetky dôsledky svojich slobodných rozhodnutí a nesúc osobnú nezávislosť, ktorá vám prináleží. A táto kresťanská laická mentalita vám umožní vyhnúť sa každej netolerancii a každému fanatizmu — poviem to pozitívne —, umožní vám žiť v pokoji so všetkými vašimi spoluobčanmi a podporovať spolunažívanie v rozličných oblastiach spoločenského života“[12].
Pokoj – dar z neba, na ktorom sa pracuje na zemi
„A ja, až budem vyzdvihnutý od zeme, všetkých pritiahnem k sebe“ (Jn 12,32). Kríž je Božím pôsobením v dejinách a pokoj je Božím pôsobením v našom srdci. Preto, parafrázujúc svätého Josemaríu Escrivá, možno aj náš apoštolát vysvetliť ako prekypovanie pokoja, ktorý sme prijali od Boha, aby naplnil všetky naše vzťahy spravodlivosťou a láskou[13]. „Pokoj je univerzálnou hodnotou a povinnosťou; (…) zakladá sa na správnom chápaní ľudskej osoby a vyžaduje budovanie poriadku podľa spravodlivosti a lásky“[14].
Hoci je Božia logika náročná, možno vidíme, ako ju uskutočňovať vo vzťahoch v rodine, medzi priateľmi a susedmi; tiež v prostredí cirkevných inštitúcií a mimovládnych organizácií. Ale ako možno toto čítanie evanjelia preniesť do ozbrojených konfliktov, politických bojov, tvrdých pravidiel konkurencie na trhu, malých i veľkých foriem korupcie, nepriateľstva digitálneho aktivizmu, mediálnych škandálov či kultúrnych zápasov o znovuzískanie stratených hodnôt?
Svätý Ján Pavol II. navrhoval naliehavú výchovu k pokoju: „Ľudia sú tvárou v tvár tragédiám, ktoré naďalej sužujú ľudstvo, pokúšaní podľahnúť fatalizmu, akoby bol pokoj nedosiahnuteľným ideálom. Cirkev však vždy učila a stále učí veľmi jednoduchú pravdu: pokoj je možný. Ba čo viac, Cirkev neúnavne opakuje: pokoj je nevyhnutný“[15]. V rovnakom duchu nás povzbudzuje aj svätý Josemaría, ktorý podobne ako poľský pápež nežil v časoch pokoja a vojnu zakúsil na vlastnej koži, so všetkým, čo prináša: násilie, nenávisť, dlhodobé nevraživosti a všetky možné dôsledky najtemnejších rokov nedávnej pamäti[16]. A predsa nám „uprostred tejto svetovej katastrofy, toľkej nenávisti a ničenia“ pripomínal, že „sme boli povolaní byť rozsievačmi pokoja“[17].
Pokoj sa pestuje na pôde jednoty života: semenom služby, priateľstva a dialógu. „S jeho milosťou môže a musí každý z nás urobiť to, čo mu prináleží, aby odmietol nenávisť, násilie a konfrontáciu a uskutočňoval dialóg, pokoj a zmierenie“[18]. Matka Tereza z Kalkaty rozšírila jednoduchú kresťanskú formulku pokoja: „Ovocím ticha je modlitba. Ovocím modlitby je viera. Ovocím viery je láska. Ovocím lásky je služba; a ovocím služby je pokoj“[19].
Každé gesto nezištnosti, každý skutok starostlivosti, každé tiché dielo vykonané z lásky prináša zmierenie a nádej tým, ktorí nás obklopujú. Nejde len o vyhýbanie sa konfliktom, ale o zmierňovanie utrpenia druhých podľa logiky lásky, ktorá nehľadá uznanie ani odmenu. Pokoj rastie, keď slúžime, keď dávame bez očakávania, keď dvíhame padnutého a sprevádzame núdznych[20]. Pokoj sa rozmnožuje v skutkoch milosrdenstva.
Priateľstvo, ktorého bol svätý Josemaría veľkým učiteľom, je ďalším semenom pokoja: „U kresťana, u Božieho dieťaťa, priateľstvo a láska tvoria jednu a tú istú vec: božské svetlo, ktoré hreje“[21]. Ak sa priateľstvo buduje vzájomným záujmom, obnovuje sa zmierením. Keď sa osobné priateľstvo rozširuje, mení sa na spoločenské priateľstvo. Vzniká tak náklonnosť, „najrozšírenejšia z lások“[22]], ktorá predstavuje prvý krok k tomu, aby sme v každom človeku videli brata; ono „základné uznanie, nevyhnutné pre cestu k spoločenskému priateľstvu a univerzálnemu bratstvu: uvedomiť si, akú hodnotu má ľudská bytosť“[23].
Z tejto perspektívy je možné uvedomiť si, že „priateľstvo môže zmeniť (…) svet, priateľstvo je cestou k pokoju“[24]. Z tohto pohľadu na druhého ako na brata vychádza voľba dialógu ako formy komunikácie, keď sa stáva službou a bratstvom. „Priblížiť sa, vyjadriť sa, počúvať sa, pozerať sa na seba, spoznávať sa, snažiť sa porozumieť si, hľadať styčné body – to všetko sa zhŕňa do slova dialóg“[25]. Dialóg je vzduchom, ktorý udržiava pokoj vo vzťahoch pri živote a odzbrojuje nepriateľstvo. Je to „dom pokoja“[26], v ktorom sa hľadá a zdieľa pravda, vychádzajúc zo základnej pravdy o dôstojnosti nášho partnera v rozhovore.
Dialóg prehlbuje vzťahy, pretože spája v odlišnosti: „Skutočné priateľstvo predpokladá aj úprimnú snahu porozumieť presvedčeniam našich priateľov, aj keď ich nedokážeme zdieľať alebo prijať“[27]. Pokoj sa nebojí plurality; prijíma ju. Je to sloboda v otázkach, ktoré pripúšťajú rôzne názory. Preto svätý Josemaría Escrivá vysvetľoval, že „v Opus Dei je pluralizmus chcený a milovaný, nielen jednoducho tolerovaný, a už vôbec nie sťažovaný. Keď vidím medzi veriacimi Diela toľko rozličných názorov a postojov — pokiaľ ide o politické, ekonomické, spoločenské či umelecké otázky atď. —, táto rozmanitosť mi prináša radosť, pretože je znakom toho, že všetko funguje pred Bohom tak, ako má“[28].
Odpovedajúc na otázku o aktuálnej politickej situácii, Otec nedávno pripomenul túto podstatnú črtu Diela: „Nikto v Opus Dei vám nebude hovoriť, koho máte voliť, koho podporovať alebo akú vec presadzovať. Nebolo by ani správne, keby sa nepriamo vytváralo ovzdušie vo formačných aktivitách, ktoré by naznačovalo, že pre členov Opus Dei existuje len jedna legitímna možnosť. Milovať slobodu znamená milovať pluralizmus“[29].
Pestovať dialóg znamená rozvíjať malé vzťahové čnosti, ktoré ho umožňujú. Srdečnosť, empatia, jasnosť, dôslednosť, láskavosť, autentickosť, rozvážnosť či rozhodnosť vtedy, keď sa dialóg zdá byť zbytočný… to všetko sú postoje srdca, ktoré uľahčujú vzájomné porozumenie[30]. Ten, kto vedie dialóg, vie, že nemožno povedať čokoľvek akýmkoľvek spôsobom; uvedomuje si, že jazyk môže zničiť to, čo spája, a vypúšťať smrteľný jed (porov. Jak 3,6). Vo svojom pôstnom posolstve nás pápež Lev XIV pozval k „veľmi konkrétnej a často podceňovanej forme zdržanlivosti, totiž zdržať sa používania slov, ktoré zraňujú a ubližujú blížnemu. Začnime odzbrojovať jazyk tým, že sa vzdáme zraňujúcich slov, unáhlených súdov, ohovárania neprítomných, ktorí sa nemôžu brániť, a osočovania. Namiesto toho sa snažme naučiť vážiť slová a pestovať láskavosť: v rodine, medzi priateľmi, na pracovisku, na sociálnych sieťach, v politických debatách, v médiách i v kresťanských spoločenstvách. Potom mnohé slová nenávisti ustúpia slovám nádeje a pokoja“[31].
Pravda a láska sú krídlami dialógu. Sú ľudia, ktorí stavajú doktrinálny múr, aby skryli svoju neschopnosť porozumieť druhým; iní zas rozpúšťajú svoje presvedčenia v konsenze okolia, aby sa vyhli svedectvu viery. Ani jedna z týchto alternatív nevyjadruje skutočný dialóg, pretože sa vyhýbajú trpezlivosti, pokore a odvahe, ktoré by ho umožnili.
Počúvať, vyjadrovať sa, porozumieť, hľadať spoločné body, vyhýbať sa zjednodušeniam: to je cesta k „neozbrojenému a odzbrojujúcemu“ pokoju[32] a škola, ako sa stať „tvorcami spoločenstva, schopnými prelomiť logiku rozdelenia a polarizácie, individualizmu a egoizmu“[33]. Zameraní na Krista, ako povedal pápež influencerom, „aby sme premohli logiku sveta, fake news a povrchnosti krásou a svetlom pravdy“[34].
Zamerať sa na Krista znamená pozerať sa na svet očami Krista na kríži a pozerať sa na kríž tak, ako sa naň dívala Panna Mária, keď jej dušu prenikal meč bolesti. Ruženec je osobitne „modlitbou svojou povahou zameranou na pokoj už tým, že kontempluje Krista (...). Kto si osvojí Kristovo tajomstvo — a práve k tomu ruženec vedie —, naučí sa tajomstvu pokoja a urobí z neho životný projekt. (...) Tým, že nás vedie ku kontemplácii Krista, robí z nás ruženec aj budovateľov pokoja vo svete“[35].
Mať účasť na Ježišovom pohľade znamená prevziať zodpovednosť vidieť druhých ako bratov, s tým istým kontemplatívnym postojom, s akým chceme hľadieť na svätostánok. Z takéhoto pohľadu srdca sa život obnovuje v skutočnom bratstve a tam, kde predtým vládla nezhoda, rozkvitá trvalý pokoj, ktorý môže dať iba Boh. Nejde o vzdialené ideály, ale o každodenné rozhodnutia. Každý z týchto skutkov má znásobujúci účinok: je kvasom v ceste. Každé gesto odpustenia, každé zmierenie, každé slovo, ktoré spája, je skutkom vykúpenia, ktorý otvára novú cestu. Takto, touto logikou, „prispejeme k odstráneniu tejto úzkosti, tohto strachu z budúcnosti plnej bratovražedných nevraživostí, a upevníme v dušiach i v spoločnosti pokoj a svornosť: toleranciu, porozumenie, vzájomnosť a lásku“[36].
[1] Lev XIV, Prejav v deň zvolenia, 8-V-2025.
[2] Lev XIV, Homília v deň začiatku ponfikátu, 18-V-2025.
[3] F. Rosini, El arte del buen combate, Cristiandad, Madrid 2023.
[4] Lev XIV, Homília na Vianoce, 25-XII-2025.
[5] František, Homília v kostole Sv. Marty, 8-IX-2016.
[6] Porov. Svätý Josemaría, Catequesis en América, bod 224, s. 575-576.
[7] Svätý Josemaría, Brázda, bod 864.
[8] Svätý Josemaría, Cesta, bod 308.
[9] Lev XIV, Posolstvo urbi et orbi, 25-XII-2025.
[10] Lev XIV, Prejav v deň zvolenia, 8-V-2025.
[11] Lev XIV, Audiencia, 22-XI-2025. Možno si tiež pripomenúť narážku pápeža František na sociálne hnutia: „Musíme znovu postaviť ľudskú dôstojnosť do centra a na tomto pilieri budovať alternatívne spoločenské štruktúry, ktoré potrebujeme. Treba to robiť odvážne, ale aj múdro. Vytrvalo, ale bez fanatizmu. S vášňou, ale bez násilia. A všetci spolu, čeliac konfliktom bez toho, aby sme sa v nich nechali uväzniť, vždy hľadajúc riešenie napätí, aby sme dosiahli vyššiu úroveň jednoty, pokoja a spravodlivosti.“ (Discurso a los participantes en el I Encuentro mundial de movimientos populares, 28-X-2014).
[12] Svätý Josemaría, Rozhovory, bod 117.
[13] Porov. svätý Josemaría, Cesta, bod 961; Vyhňa, bod 856; Boží priatelia, bod 239.
[14] Kompendium sociálnej náuky Cirkvi, bod 494.
[15] Svätý Ján Pavol II, Záväzok, ktorý je vždy aktuálny: vzdelávať k pokoju (8-XII-2003) Porov. tiež Benedikt XVI, „Blahoslavení tí, čo šíria pokoj “, Posolstvo na XLV svetový deň pokoja de 2013 (8-XII-2012).
[16] Porov. Benedikt XVI, Prejav pri stretnutí s mladými, Sulmona, 4-VIII-2010: „Áno, historická pamäť je skutočne ďalším krokom v živote, pretože bez pamäti niet budúcnosti. Kedysi sa hovorilo, že história je učiteľkou života. Súčasná konzumná kultúra však má sklon splošťovať človeka do prítomnosti, spôsobovať, že stráca zmysel pre minulosť, pre dejiny; ale týmto spôsobom ho zároveň oberá o schopnosť porozumieť sebe samému, vnímať problémy a budovať zajtrajšok. Preto, milí mladí, chcem vám povedať: kresťan je niekto, kto má dobrú pamäť, kto miluje dejiny a snaží sa ich poznať“.
[17] Svätý Josemaría, List 7, bod 58.
[18] Lev XIV, Posolstvo urbi et orbi, 25-XII-2025.
[19] Citované Jánom Pavlom II, Prejav, 20-X-2003.
[20] Porov. J. Marrodán, El desafío del ‘nosotros’, en opusdei.org.
[21] Svätý Josemaría, Vyhňa, bod 565. Porov. tiež List 4, bod 25: „Toto je náš duch a vždy ho budeme dokazovať tým, že budeme otvárať dvere našich domov ľuďom všetkých ideológií a všetkých spoločenských vrstiev, bez akéhokoľvek rozlišovania, so srdcom i náručím pripraveným prijať všetkých. Nemáme poslanie súdiť, ale povinnosť správať sa k všetkým ľuďom bratsky. Nie je duša, ktorú by sme vylučovali z nášho priateľstva, a nikto by nemal prísť do Diela Božieho a odísť prázdny: všetci sa majú cítiť milovaní, pochopení, prijatí s náklonnosťou. Aj toho najposlednejšieho úbožiaka, ktorý sa práve teraz nachádza v najodľahlejšom kúte sveta a koná zlo, milujem tiež a s Božou milosťou by som dal svoj život, aby som zachránil jeho dušu“.
[22] C. S. Lewis, Štyri lásky, Rayo, Nueva York 2006, s. 43.
[23] František, Fratelli tutti, bod 106.
[24] Lev XIV, Dialóg s mladými v predvečer jubilea, 2-VIII-2025.
[25] František Fratelli tutti, bod 198.
[26] Lev XIV, Pokoj s vami všetkými: cesta k „odzbrojenému a odzbrojujúcemu“ pokoju, Posolstvo na LIX deň svetového pokoja, 2026.
[27] Svätý Josemaría, Brázda, bod 746.
[28] Svätý Josemaría, Rozhovory, bod 67.
[29] F. Ocáriz, Amar la libertad implica amar el pluralismo, Rozhovor, The Pillar, 2-XI-2024, en opusdei.org.
[30] Porov. svätý Ján Pavol II, Dialóg za mier – naliehavá potreba našej doby, Posolstvo k XVI. Svetovému dňu mieru z roku 1983 (8-XII-1982).
[31] Lev XIV, Posolstvo na pôstne obdobie (5-II-2026).
[32] Lev XIV, Posolstvo k 59. Svetovému dňu mieru, 2026; Prejav v deň zvolenia, 8-V-2025.
[33] Lev XIV, Pozdrav influencerom a digitálnym misionárom, 29-VII-2025.
[34] Ibid.
[35] Svätý Ján Pavol II, Rosarium Virginis Mariae, bod 40. Porov. svätý Josemaría, En diálogo con el Señor, bod 58: „Proste (…) za pokoj vo svete: aby neboli vojny, aby sa skončili vojny a nenávisti. Proste za spoločenský pokoj: aby neexistovali triedne nenávisti, aby sa ľudia mali radi; aby vedeli spolunažívať, aby vedeli ospravedlniť, aby vedeli odpúšťať; inak Kristovu lásku nikde nevidím“.
[36] Svätý Josemaría, List 3, bod 38.