POČAS TRIDSIATICH ROKOV bolo to veľké svetlo, ktoré prišlo osvietiť celý svet, skryté (porov. Iz 9,2). Veľké tajomstvo Vtelenia bolo dlho skryté pred očami ľudí. Boží Syn žil rok čo rok poslušne svojim rodičom v malej dedinke v Galilei a venoval sa bežnej práci. Náš Pán je „skrytý Boh, Boh Izraela, Spasiteľ“ (Iz 45, 15).
„Ježiš tým, že rástol a žil ako jeden z nás, nám zjavuje, že ľudská existencia, naša každodenná všedná práca, má božský zmysel. Nech by sme ako často o tejto pravde uvažovali, vždy znova by sme sa mali naplniť údivom, keď si pomyslíme na tých tridsať rokov v skrytosti, ktoré tvorili väčšiu časť Ježišovho prebývania medzi svojimi ľudskými bratmi. Sú to roky strávené v ústraní, ale pre nás jasné ako slnečné svetlo. Ba čo viac, ako žiara, čo osvecuje naše dni a dáva im ich skutočný zmysel, pretože sme bežní kresťania žijúci svoj obyčajný život, podobný životu toľkých miliónov ľudí v najrozličnejších kútoch sveta“[1].
Ježiš Kristus chcel väčšinu svojho života na zemi stráviť skrytý v tichu Nazareta. „A ak sa Pán chcel takto skryť, čo máme robiť my, ktorí pre neho žijeme pod jemným jarmom milosti?“[2]. Zamyslime sa teraz ešte raz nad týmto Ježišovým skrytým životom, ktorý chceme napodobňovať. Tak ako On, aj my chceme byť kvasom uprostred cesta, chceme prekvasiť svoje okolie a pritom zostať nepovšimnutí. „Takto žil Ježiš počas tridsiatich rokov: bol fabri filius, tesárov syn (Mt 13, 55). Až neskôr prišli tri roky verejného účinkovania, strávené uprostred hlučných davov. Ľudia sa s ohromením pýtali: Kto je to? Odkiaľ sa to všetko naučil? Bol totiž jedným z nich a žil tak, ako žili jeho súkmeňovci. Bol to faber, filius Mariae, tesár, syn Márie (Mk 6, 3). A bol Bohom, uskutočňoval vykúpenie ľudského rodu a všetkých priťahoval k sebe (Porov. Jn 12, 32)“[3].
„AKO KTORÚKOĽVEK inú udalosť z jeho života — tak aj Ježišove skryté roky — nemožno nikdy kontemplovať bez pocitu dojatia, bez toho, aby sme neuznali, čím pre nás sú: sú to upozornenia od Pána, aby sme vyšli zo svojho egoizmu, zo svojej pohodlnosti“[4]. Tak ako Ježiš, aj my chceme rásť vo veku, v milosti a v múdrosti (porov. Lk 2, 52). Kontemplácia skrytého Pánovho života vnáša konkrétne svetlo do nášho každodenného života: hovorí nám o tej jednote života, jednoduchej a silnej, ktorú musíme pestovať každý deň.
Celý náš život má spoluvykupiteľskú hodnotu; duša rastie, dozrieva nadprirodzene „v presnom plnení si povinností, ktoré máš v tejto chvíli. — Táto pokorná, jednotvárna a skromná práca je modlitbou vyjadrenou skutkami, ktoré ťa pripravia na prijatie milosti vykonať inú prácu — veľkú, rozsiahlu a hlbokú — o akej snívaš“[5]. Keď sa snažíme pracovať s touto božskou perspektívou, naša práca nadobúda úplne nový význam; môže byť spôsobom, ako priviesť Boha do nášho stredu. Svojou prácou a službou môžeme sprítomniť Božiu starostlivosť o každého človeka. Každý projekt, každá úloha a každé gesto môže nejakým spôsobom obsahovať lásku, našu aj Božiu, k ľuďom, ktorým je určené.
Rozjímajme o Ježišovi, Božom Slove, ktoré bolo toľko rokov ukryté v nazaretskej dielni, kontemplované len Otcom a Duchom Svätým, Máriou a Jozefom. Obnoví sa v nás túžba poznať Ho, napodobňovať jeho skrytý život v Nazarete, taký prirodzene a nadprirodzene plodný.
„DOVOĽTE MI,“ hovorí nám svätý Josemaría, „aby som sa znovu vrátil k tej prostote, k tej jednoduchosti Kristovho života, o ktorej sme už spolu toľkokrát uvažovali. Roky skrytého Pánovho života nemožno považovať za niečo bezvýznamné, ani iba za prípravu na tie, ktoré mali prísť neskôr — roky jeho verejného účinkovania. V roku 1928 som jasne pochopil, že Boh si želá, aby si kresťania brali príklad z celého Pánovho života. Osobitne som videl príklad jeho skrytého života, života bežnej práce uprostred ľudí: Pán chce, aby mnoho duší našlo svoju cestu práve v rokoch jeho tichého a nenápadného života. Poslúchať Božiu vôľu preto vždy znamená vyjsť z nášho egoizmu, v princípe to ale nemá byť dôvod na odtrhnutie sa od normálnych okolností života ľudí, ktorí s nami zdieľajú rovnaký stav, zamestnanie alebo spoločenské postavenie.
Snívam — a ten sen sa už stáva skutočnosťou — o zástupoch Božích detí, posväcujúcich sa vo svojom bežnom občianskom živote a zdieľajúcich túžby, predstavy a námahy spolu s ostatnými ľuďmi. Chcel by som im zakričať túto božskú pravdu: ak zotrvávate uprostred sveta, nie je to preto, že by na vás Boh zabudol, že by vás Pán nebol povolal. Pozval vás, aby ste pokračovali vo vykonávaní pozemských činností a v prežívaní úzkostí tohto sveta. Chce, aby ste vedeli, že vaše ľudské povolanie, vaše zamestnanie a vaše schopnosti nie sú vzdialené jeho božským plánom, ale že on sám ich posvätil ako najmilšiu obetu Otcovi“[6].
Boh nezabúda na žiadne zo svojich detí a čas strávený v Nazarete nám ukazuje, ako naplniť obyčajné skutočnosti Božou láskou. Jeho príklad nám umožňuje nahliadnuť veľký význam každého nášho gesta a ilúzie. „Práca,“ pokračuje svätý Josemaría, „každá práca, je svedectvom dôstojnosti človeka a jeho postavenia ako koruny tvorstva (...). A keďže prácu si osvojil aj Kristus, stáva sa pre nás realitou vykúpenou i vykupiteľskou: nie je to len okruh, v ktorom sa človek pohybuje a žije, ale aj prostriedok a cesta k svätosti, posvätená i posväcujúca skutočnosť“[7]. Pri kontemplácii Ježišovho skrytého života, tých dlhých rokov práce v Nazarete, objavujeme úžasný vzor, ktorý treba napodobňovať. Prosme svätú Máriu a svätého Jozefa, aby nám pomohli uskutočniť v sebe život, ktorý zdieľali s Pánom.
[1] Svätý Josemaría, Ísť s Kristom, bod 14.
[2] Svätý Klement Rímsky, List Korinťanom, č. 16.
[3] Svätý Josemaría, Ísť s Kristom, bod 14.
[4] Ibid., bod 15.
[5] Svätý Josemaría, Cesta, bod 825.
[6] Svätý Josemaría, Ísť s Kristom, bod 20.
[7] Ibid., bod 47.