Územie Perea, na východ od Jordánu, v dnešnom Jordánsku. Na vrchole kopca, ktorý sa týči 1 100 metrov nad Mŕtvym morom, sa impozantne vypína pevnosť Maqueronte. Tam Herodes Antipas uväznil Jána Krstiteľa (porov. Mk 6,17)[1]. Chladné a vlhké žaláre sú vytesané do skaly. Všetko je temné. Panuje ticho. Jedna myšlienka trápi Jána: čas plynie a Ježiš sa nezjavuje s takou jasnosťou, akú očakával. Dozvedel sa o jeho skutkoch (porov. Mt 11, 2), ale zdá sa, že o sebe nehovorí ako o Mesiášovi. A keď sa ho priamo opýtajú, mlčí. Je možné, že sa Ján mýlil? Veď to predsa jasne videl! Videl, ako Duch zostúpil z neba ako holubica a zostal na ňom! (porov. Jn 1, 32–43). Preto, znepokojený, posiela niekoľkých učeníkov, aby sa spýtali Majstra: „Si ty ten, ktorý má prísť, alebo máme čakať na iného?“ (Mt 11, 3).

Ježiš odpovedá neočakávaným spôsobom. Namiesto priamej odpovede upriamuje pozornosť na svoje skutky: „Slepí vidia a chromí chodia, malomocní sú očistení a hluchí počujú, mŕtvi vstávajú z mŕtvych a chudobným sa hlása evanjelium“. Odpoveď je síce trochu neurčitá, ale dostatočne jasná pre toho, kto pozná znamenia, ktoré staroveké proroctvá Svätého písma oznamovali ako vlastné Mesiášovi a jeho kráľovstvu: „Tvoji mŕtvi ožijú, vstanú moje mŕtvoly!“ (Iz 26, 19); alebo „Vtedy sa roztvoria oči slepých a uši hluchých sa otvoria“ (Iz 35, 5). Preto Pán, povzbudzujúc Jána k dôvere, uzatvára: „A blahoslavený je, kto sa na mne nepohorší“ (Mt 11, 6).

V tejto scéne môžeme spoznať situáciu človeka, ktorý podobne ako Ján verí, že v modlitbe nepočuje Boha. Vtedy Ježiš vyzýva, aby sme zmenili perspektívu, opustili hľadanie ľudských istôt a vstúpili do tej tajomnej hry, v ktorej Pán hovorí prostredníctvom svojich skutkov a Svätého Písma. V tých záverečných slovách – „blahoslavený ten, kto sa na mne nepohorší“ – objavujeme výzvu vytrvať vo viere v modlitbe, hoci nám Boh niekedy neodpovedá tak, ako očakávame.

Gestá, ktoré môžu prelomiť ticho

Ten, kto sa začína modliť, sa často musí vyrovnať so zdanlivým tichom Boha: „Hovorím k nemu, rozprávam mu o svojich veciach, pýtam sa ho, čo mám robiť, ale on mi neodpovedá, nič mi nehovorí“. Ide o starú sťažnosť Jóba: „Volám k tebe, a ty mi neodpovedáš; stojím pred tebou, a ty sa na mňa nepozeráš“ (Jb 30, 20). Ľahko tak môže nastať zmätok: „Vždy som počul, že modlitba je dialóg, ale Boh mi nič nehovorí. Prečo? Prečo Boh hovorí k ostatným ľuďom, ako sa zvykne hovoriť… a prečo nie ku mne? Čo robím zle?“ Sú to pochybnosti modliaceho sa človeka, ktoré sa v niektorých okamihoch môžu premeniť na pokušenie proti nádeji: „Ak mi Boh neodpovedá, načo sa modliť?“ Alebo dokonca, ak sa toto mlčanie interpretuje ako neprítomnosť, na pokušenie proti viere: „Ak ku mne Boh nehovorí, potom neexistuje“.

Čo na to povedať? V prvom rade to, že popierať Božiu existenciu kvôli jeho zdanlivému mlčaniu nie je logické. Boh by sa mohol rozhodnúť mlčať, z akýchkoľvek dôvodov, a to by nič nepridalo k jeho existencii či neexistencii, ani k jeho láske k nám. Viera v Boha – a v jeho dobrotu – je nadovšetko. V každom prípade to môže byť príležitosť, aby sme spolu so žalmistom, plní viery a dôvery, volali: „Môj Bože! Nemlč, nezatváraj ústa, nezostávaj nečinný, môj Bože!“ (Ž 83, 2).

Nesmieme ani pochybovať o našej schopnosti počúvať Boha. V človeku sú zdroje, ktoré mu s pomocou milosti umožňujú počúvať Boží jazyk, hoci je táto schopnosť zatienená dedičným hriechom a vlastnými hriechmi. Prvá kapitola Katechizmu Katolíckej Cirkvi začína práve týmto tvrdením: „Človek je schopný Boha“. Svätý Ján Pavol II. to vysvetľoval takto: „Človek, ako hovorí tradícia kresťanského myslenia, je capax Dei: schopný poznať Boha a prijať dar seba samého, ktorý mu Boh dáva. V skutočnosti, keďže je stvorený na obraz a podobu Boha, je schopný žiť s ním osobný vzťah“[2]; osobný vzťah, ktorý nadobúda podobu dialógu zloženého zo slov a gest[3]. A niekedy len z gest, ako sa to deje aj v ľudskej láske.

Tak napríklad, rovnako ako medzi dvoma ľuďmi môže stret pohľadov predstavovať tichý dialóg – existujú pohľady, ktoré hovoria –, aj dôverný rozhovor človeka s Bohom môže nadobudnúť túto podobu: „pohľad na Boha a pocit, že sa na nás pozerá. Tak ako Ježišov pohľad na Jána, ktorý navždy určil smer života tohto učeníka“[4]. Katechizmus hovorí, že „kontemplácia je pohľad viery“[5] a mnohokrát môže byť jeden pohľad pre náš život cennejší a bohatší na obsah, lásku a svetlo než dlhý rad slov. Svätý Josemaría práve v súvislosti s radosťou, ktorú prináša kontemplatívny život, tvrdil, že „duša opäť spieva novú pieseň, lebo cíti a vie, že ju Boh neustále láskyplne pozoruje“[6]. Cítiť tento pohľad, a nielen vedieť, že sme pozorovaní, je dar, o ktorý môžeme pokorne prosiť ako „žobráci u Boha“[7], lebo „človek je pred Bohom žobrák“[8].

Nikdy tak človek nehovoril

Svätá Terézia z Kalkaty hovorila, že „v ústnej modlitbe hovoríme k Bohu; v rozjímavej modlitbe On hovorí k nám; vylieva sa na nás“[9]. Ide o spôsob, ako vysvetliť nevysloviteľné: Boh k nám hovorí tak, že sa vylieva na nás. Modlitba je totiž v skutočnosti do veľkej miery tajomstvom. Toto tajomné stretnutie medzi Bohom a modliacim sa človekom prebieha mnohými spôsobmi, ale niektoré z nich nie sú na prvý pohľad zrejmé, úplne zrozumiteľné ani ľahko overiteľné. Upozorňuje nás na to aj Katechizmus Katolíckej Cirkvi: „Musíme čeliť aj spôsobom zmýšľania tohto sveta. Ak nebudeme ostražití, preniknú do nás. Napríklad, pravdivé je vraj len to, čo sa dá overiť rozumom a vedou (modlitba je však tajomstvo, ktoré presahuje naše vedomie i podvedomie)“[10]. Podobne ako Ján Krstiteľ, často túžime po dôkaze, ktorý v oblasti nadprirodzeného nie je vždy možný.

Spôsob, akým Boh hovorí k duši, nás presahuje, nedokážeme ho úplne pochopiť: „Toto poznanie je pre mňa tajomstvom; je príliš vznešené, nedokážem ho dosiahnuť“ (Ž 139, 6). Naozaj, naše abeceda nie je Božou abecedou, náš jazyk nie je Jeho jazykom, naše slová nie sú Jeho slovami. Keď Boh hovorí, nepotrebuje rozozvučať hlasivky, a miestom, kde Ho počujeme, nie je ucho, ale najskrytejší a najtajomnejší bod našej bytosti, ktorý niekedy nazývame srdcom a inokedy svedomím[11]. Boh hovorí skutočnosťou, ktorou je On sám, a skutočnosťou, ktorou sme my, rovnako ako sa jedna hviezda nespája s inou hviezdou slovami, ale silou gravitácie. Boh nám nemusí hovoriť slovami – hoci to môže urobiť aj tak; stačia mu jeho skutky a tajomné pôsobenie Ducha Svätého v našich dušiach, ktoré hýbe naším srdcom, ovplyvňuje našu citlivosť alebo osvecuje našu myseľ, aby nás jemne priťahoval k sebe. Možno si to spočiatku ani neuvedomujeme, ale čas nám pomôže rozoznať tieto jeho účinky v nás: možno budeme trpezlivejší, alebo chápavejší, alebo budeme lepšie pracovať, alebo si viac budeme vážiť priateľstvo… v konečnom dôsledku budeme Boha milovať čoraz viac.

Preto Katechizmus Katolíckej Cirkvi v súvislosti s modlitbou zdôrazňuje, že „premena srdca, ktoré sa modlí, je prvou odpoveďou na našu prosbu“[12]. Ide o premenu, ktorá je zvyčajne pomalá a postupná, niekedy nepozorovateľná, ale úplne istá, a ktorú sa chceme naučiť rozpoznávať a za ktorú máme byť vďační. Tak to robil svätý Josemaría 7. augusta 1931: „Dnes táto diecéza oslavuje sviatok Premenenia nášho Pána Ježiša Krista. – Keď som zveroval svoje úmysly počas svätej Omše, uvedomil som si vnútornú zmenu, ktorú vo mne Boh vykonal počas týchto rokov pobytu v rezidencii s názvom exCorte... A to napriek mne samému: bez mojej spolupráce, môžem povedať. Myslím si, že som si obnovil predsavzatie nasmerovať celý svoj život na plnenie Božej vôle“[13]. Táto vnútorná zmena, prijatá v modlitbe, je spôsob, akým hovorí Boh… a aký to je spôsob! Vtedy pochopíme to, čo o Ježišovi povedali strážcovia chrámu: „Nikdy tak človek nehovoril“ (Jn 7, 46). Boh hovorí tak, ako to nedokáže nikto iný: tým, že mení srdce.

Božie slovo je účinné (porov. Hebr 4, 12), mení nás, jeho pôsobenie v duši nás presahuje. Tak to hovorí sám Jahve prostredníctvom Izaiáša: „Ako sú nebesá vyvýšené nad zem, tak sú moje cesty vysoko od vašich ciest a moje myšlienky od vašich myšlienok. Lebo ako spŕchne z neba dážď a sneh a nevráti sa ta, ale opojí zem, zúrodní ju, dá jej klíčiť a dá semä na siatie a chlieb na jedlo: tak bude moje slovo, ktoré mi vyjde z úst, nevráti sa ku mne naprázdno, ale urobí, čo som si želal, a vykoná, na čo som ho poslal“ (Iz 55, 9–11). Táto tajomná účinnosť nás pozýva aj k pokore, ktorá „je predpokladom, aby sme dostali nezaslúžený dar modlitby“[14], lebo nám pomáha dôverovať a otvárať sa Božiemu pôsobeniu.

Božia nesmierna sloboda

Boh hovorí, keď chce. Nemôžeme obmedzovať Ducha Svätého. Nie je v našich silách ovládať jeho pôsobenie v našich dušiach. Svätý Josemaría raz poukázal na to, že Ježiš Kristus, prítomný vo svätostánku, „je Pán, ktorý hovorí, keď chce, keď to najmenej očakávame, a hovorí konkrétne veci. Potom mlčí, lebo očakáva odpoveď našej viery a našej vernosti“[15]. V skutočnosti vstupujeme do modlitby nie bránou citov – vidieť, počuť, cítiť –, ale „tesnou bránou viery“[16], ktorá sa prejavuje starostlivosťou a vytrvalosťou, ktorú vkladáme do našich chvíľ modlitby; hoci to niekedy nevidíme hneď, tieto chvíle vždy prinášajú ovocie.

Tak sa to mnohokrát stalo aj zakladateľovi Opus Dei; napríklad 16. októbra 1931, ako nám to sám rozpráva: „Chcel som sa po Omši pomodliť v tichu môjho kostola. Nepodarilo sa mi to. V Atoche som si kúpil noviny (s názvom A.B.C.) a nastúpil do električky. V tejto chvíli, keď to píšem, som stihol prečítať len jeden odsek z novín. Cítil som, ako do mňa prúdi modlitba plná citov, hojná a horúca. Tak som strávil čas v električke a až po príchod domov“[17]. Svätý Josemaría sa pokúša, zdanlivo bez úspechu, modliť sa na tichom mieste. Avšak o pár minút neskôr, v hluku električky plnej ľudí, keď začal čítať správy dňa, ho zachvátila Božia milosť a zažil „najvznešenejšiu modlitbu“, akú kedy mal, podľa jeho vlastných slov.

Mnohí ďalší svätí boli svedkami tejto Božej slobody oslovovať dušu, kedykoľvek chce. Svätá Terézia od Ježiša to napríklad vysvetľovala obrazom dreva a ohňa. Mnohokrát sa jej stalo, že napriek tomu, že vynaložila všetko úsilie (drevo), modlitba (oheň) nakoniec neprišla. Píše: „Smiala som sa sama na sebe a bavilo ma pozorovať úbohosť duše, keď v nej Boh nekoná stále. (...) Hoci pridáva drevo a robí to málo, čo môže zo svojej strany, oheň jej lásky sa nechce rozhorieť. (...) Vtedy sa zdá, že duša, hoci si láme hlavu nad fúkaním a usporadúvaním polien, všetko ešte viac dusí. Myslím si, že najlepšie je úplne sa podriadiť tomu, že sama nedokáže nič“[18], lebo Boh hovorí, keď chce.

Zároveň nám však Boh mnohokrát prehovoril; lepšie povedané, v žiadnom okamihu neprestáva k nám hovoriť. V istom zmysle naučiť sa modliť znamená naučiť sa rozpoznávať hlas Boha v jeho dielach, ako to sám Ježiš ukázal svätému Jánovi Krstiteľovi. Duch Svätý neprestáva pôsobiť v našom vnútri, a preto svätý Pavol mohol pripomenúť Korinťanom, že „nikto nemôže povedať: ‚Pane Ježišu!‘, ak nie v Duchu Svätom“ (1 Kor 12, 3). To nás napĺňa pokojom. Kto to stratí zo zreteľa, môže ľahko upadnúť do beznádeje: „Tí, čo hľadajú Boha v modlitbe, sa rýchlo znechutia, lebo nevedia, že modlitba pochádza aj od Ducha Svätého, a nielen od nich samých“[19]. Aby sme sa v modlitbe nikdy nenechali odradiť, je potrebné mať veľkú dôveru v Ducha Svätého a v jeho mnohoraké a tajomné pôsobenie v našich dušiach: „S Božím kráľovstvom je to tak, ako keď človek hodí semeno do zeme; či spí alebo vstáva, v noci či vo dne, semeno klíči a rastie a on ani o tom nevie“ (Mk 4, 26-27).

José Brage

[1] Porov. Flavius Josephus, Staroveké dejiny Židov, 18, 5, 2.

[2] Svätý Ján Pavol II, Audiencia, 26-VIII-1998.

[3] Porov. Katechizmus Katolíckej Cirkvi, bod 2567.

[4] Svätý Josemaría, Poznámky z rozjímania, 9-I-1959; en Mientras nos hablaba en el camino, s. 98.

[5] Katechizmus Katolíckej Cirkvi, bod 2715.

[6] Svätý Josemaría, Boží priatelia, bod 307.

[7] Porov. Svätý Augustín, Reč 56, 6, 9.

[8] Katechizmus Katolíckej Cirkvi, bod 2559.

[9] Svätá Tereza z Kalkaty, El amor más grande, Urano, Barcelona, 2012, s. 23.

[10] Katechizmus Katolíckej Cirkvi, bod 2727.

[11] „Svedomie je najskrytejším jadrom a svätyňou človeka, kde je sám s Bohom, ktorého hlas sa ozýva v jeho vnútri“ (Katechizmus Katolíckej Cirkvi, bod 1776).

[12] Katechizmus Katolíckej Cirkvi, bod 2739.

[13] Svätý Josemaría, Apuntes íntimos, bod 217, v: Andrés Vázquez de Prada, Zakladateľ Opus Dei, Rialp, Madrid, 1997, zväzok I, s. 380–381.

[14] Katechizmus Katolíckej Cirkvi, bod 2559.

[15] Svätý Josemaría, Poznámky z rodinného stretnutia, 18-VI-1972.

[16] Katechizmus Katolíckej Cirkvi, bod 2656.

[17] Svätý Josemaría, Apuntes íntimos, bod 334, v: Andrés Vázquez de Prada, Zakladateľ Opus Dei, I, s. 389.

[18] Svätá Terézia od Ježiša, Libro de la Vida, Monte Carmelo, Burgos, 1977, kap. XXVII.

[19] Katechizmus Katolíckej Cirkvi, bod 2726.