V DNEŠNOM EVANJELIU uvažujeme o Ježišovi, ktorý stojí v Jeruzaleme so svojimi učeníkmi „a krstí“ (Jn 3, 22). Krst ako obrad očisťovania od hriechov bol v Starom zákone predobrazom znamení: Noemova archa, prechod cez Červené more, prechod cez Jordán.... Sám Ježiš išiel k tejto rieke, aby prejavil svoju spasiteľskú solidaritu, hoci ju nepotreboval: „Toho, ktorý nepoznal hriech, urobil za nás hriechom, aby sme sa v ňom stali Božou spravodlivosťou“ (2 Kor 5, 21).
Svätý Pavol spája Ježišov krst so smrťou Pána: „Všetci, čo sme boli pokrstení v Kristovi Ježišovi, v jeho smrť sme boli pokrstení“ (Rim 6, 3). Takto je to vlastne zobrazené vo východnom umení a spiritualite: „Ikona Ježišovho krstu zobrazuje vodu ako tekutý hrob v podobe tmavej jaskyne, ktorá je zasa ikonografickým zobrazením Hádu, podsvetia, pekla. Ježišov zostup do tohto tekutého hrobu, do tohto pekla, ktoré ho úplne obklopuje, je zobrazením zostupu do pekla“[1]. Aj my sme pozvaní prežiť tento krst v Kristovej smrti, niesť denne kríž a potom spolu s ním vstať. To je zmysel zmierenia, ktoré očisťuje stopy hriechu v našom živote.
A svätý Josemaría nám pripomína, že toto očistenie by sme nemali nevyhnutne hľadať v mimoriadnych veciach: „Pokánie je presné plnenie časového rozvrhu, ktorý si si určil, aj keď sa telo bráni a myseľ sa snaží uniknúť do fantastického snenia. Pokánie znamená vstávať načas. A tiež bez vážneho dôvodu nenechávať na neskôr úlohu, ktorá je pre teba ťažšia alebo ťa stojí viac námahy. Pokánie spočíva v tom, že dokážeš zladiť svoje povinnosti voči Bohu, voči sebe a voči ostatným, že budeš sám k sebe náročný, aby si si našiel čas, ktorý každá vec potrebuje. Konáš pokánie, keď sa láskyplne podriaďuješ svojmu času na modlitbu, hoci si unavený, otrávený, alebo chladný. Pokánie je správať sa vždy k ostatným, a hlavne k tvojim najbližším, s maximálnou láskavosťou. Pokánie znamená venovať sa s najväčšou jemnosťou trpiacim, chorým a tým, ktorí strádajú“[2].
„MEDZI Jánovými učeníkmi a istým Židom vznikla hádka o očisťovaní. Prišli k Jánovi a povedali mu: Rabbi, aj ten, čo bol s tebou za Jordánom, a ty si mu vydal svedectvo, tu krstí a všetci idú k nemu“ (Jn 3, 25-26). Učeníci Jána Krstiteľa boli pochopiteľne znepokojení náklonnosťou a obdivom, ktorý prechovávali k svojmu učiteľovi, keď videli, že ich prestíž klesá na úkor Ježišovej popularity. Prirodzene vzniká porovnanie oboch krstov, ktoré je v podstate otázkou o Jánovej a Ježišovej identite.
„Ján odpovedal: Človek si nemôže prisvojiť nič, ak mu to nebolo dané z neba. Vy sami ste svedkami, že som povedal: Ja nie som Mesiáš, ale som poslaný pred ním“ (Jn 3, 27-28). Ján usmerňuje horlivosť svojich učeníkov tým, že im pripomína svoje vlastné učenie a podstatu svojho poslania. Bol hlasom, ktorý ohlasuje príchod Slova, ako priateľ ženícha ohlasuje prítomnosť ženícha: „Ženích je ten, kto má nevestu. A ženíchov priateľ, ktorý je pri ňom a počúva ho, veľmi sa raduje zo ženíchovho hlasu. A táto moja radosť je úplná“ (Jn 3, 29).
„Ján bol veľkým učiteľom svojich učeníkov, pretože ich viedol na stretnutie s Ježišom, o ktorom vydával svedectvo. Nevyvyšoval sa, nechcel, aby sa jeho učeníci pripútali k nemu. A predsa bol Ján veľkým prorokom a jeho sláva bola veľmi veľká. Keď prišiel Ježiš, ustúpil a ukázal na neho: Po mne prichádza ten, kto je silnejší ako ja.... Ja som vás krstil vodou, ale on vás bude krstiť Duchom Svätým (Mk 1, 7-8). Pravý učiteľ nepripútava ľudí k sebe, nie je majetnícky. Chce, aby sa jeho dieťa alebo žiak naučil poznávať pravdu a vstúpil s ním do osobného vzťahu. Vychovávateľ si dôkladne plní svoje povinnosti, zachováva si pozornú a vernú prítomnosť; jeho cieľom však je, aby žiak počúval hlas pravdy, ktorý hovorí k jeho srdcu, a nasledoval ho na osobnej ceste“[3].
DNEŠNÉ EVANJELIUM sa končí hlasným tvrdením svätého Jána Krstiteľa, ktoré sa stalo mottom kresťanov v dejinách: „On musí rásť a ja sa musím zmenšovať“ (Jn 3, 30). Ak príčinou prvotného hriechu bola pýcha Adama a Evy, Ježiš Kristus nás vykúpil pokorným prijatím Otcovej vôle. Jeho príklad je cestou pre naše putovanie po zemi a Krstiteľovo heslo je konkrétnym spôsobom, ako uviesť do praxe túžbu, ktorú zjavil svätý Pavol: „Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus“ (Gal 2,20).
Svätý Jozemaría začlenil tento postoj do svojho života, a preto často opakoval, že je to jeho spôsob, ako sa skryť a zmiznúť, že to Ježiš má žiariť: „Odkedy som sa rozhodol počúvať Boží hlas,“ povedal, „cítil som v duši túžbu skryť sa a zmiznúť; túžbu žiť tak, že illum oportet crescere, me autem minui (Jn 3, 30); je vhodné, aby sa Pánova sláva zväčšovala a mňa nebolo vidieť“[4]. „Toto je pravidlo svätosti: naše poníženie, aby Pán rástol (...). Rozdiel medzi hrdinami a svätými je v svedectve, v napodobňovaní Ježiša Krista. Ísť cestou Ježiša Krista, cestou kríža. Mnohí svätí skončili tak pokorne. Veľkí svätci! (...) A to je aj cesta našej svätosti. Ak nedovolíme, aby sa naše srdce obrátilo po tejto Ježišovej ceste - aby sme každý deň niesli kríž, obyčajný kríž, jednoduchý kríž - a nechali Ježiša rásť; ak nepôjdeme po tejto ceste, nebudeme svätí. Ale ak pôjdeme touto cestou, všetci budeme svedčiť o Ježišovi Kristovi“[5].
Na začiatku nového roka prosíme Pána, aby nám pomohol napredovať na ceste služby a pokory, na ceste nového obrátenia, aby sme napodobňovali Krista. Presvätá Panna o sebe povedala, že Pán si všimol jej pokoru. Prosme Boha Otca, aby nám spolu s Pannou Máriou pomáhal, aby v nás rástol Kristus, modlitbou dňa dnešnej svätej Omše: „Daj nám, skrze svoju milosť, aby sme sa podobali tomu, v ktorom je naša prirodzenosť spojená s tvojou“[6].
[1] Benedikt XVI, Ježiš Nazaretský.
[2] Svätý Josemaría, Boží priatelia, bod 138.
[3] Benedikt XVI, Homília, 8-I-2012.
[4] Svätý Josemaría, List 29-XII-1947, bod 16.
[5] František, Homília, 9-V-2014.
[6] Omša zo soboty v druhom týždni vianočného obdobia, modlitba dňa.