Keď mala svätá Terézia z Lisieux trinásť rokov, náhodou počula, ako jej otec po návrate z polnočnej Omše na Štedrý večer povedal niečo kritické na jej adresu. Bola najmladšia v rodine a náchylná k neustálym emocionálnym výbuchom, pri ktorých sa rozplakala kvôli hocičomu.

Jej sestra Celina jej povedala, aby hneď nešla dole, aby sa pred otcom nerozplakala kvôli tej poznámke, ale vo vnútri Terézie sa niečo zmenilo. Zišla dole a bola taká radostná, ako keby nič nepočula. „Celina si myslela, že sa jej to len sníva,“ píše vo svojej autobiografii (čo veľa vypovedá o tom, ako to bolo predtým), „ale našťastie to bola skutočnosť: malá Terézia znovu nadobudla, raz a navždy, duševnú silu, ktorú stratila vo veku štyroch a pol roka“ (Príbeh jednej duše, kapitola 5).

Bola to mimoriadna milosť, ale ona na tom ďalej pracovala a rástla v tom celý svoj život. Neskôr vo svojej autobiografii rozpráva príbeh o jednej mníške, ktorá ju vždy iritovala. Keďže vedela, že jej podráždenosť nemá zmysel a že láska sa buduje na niečom pevnejšom než sú pocity, rozhodla sa viac sa modliť, viac sa usmievať a hľadať spôsoby, ako tej sestre slúžiť, až do tej miery, že ju jedného dňa táto sestra zastavila a spýtala sa jej, prečo ju má tak rada (Príbeh jednej duše, kapitola 9). Je to príbeh o sile a pružnosti, o niekom, kto bojoval za to, aby zmiernil svoje búrlivé reakcie.

Slovo „miernosť“ môže evokovať obraz dobre vykovaného meča. Šikovný mečiar kalí meč tak, že ho vystaví veľmi intenzívnemu plameňu a pozorne sleduje, ako sa mení farba kovu. Jeho cieľom je dosiahnuť tvrdú a ostrú čepeľ a zároveň zmäkčiť jadro čepele, aby sa mohla v prípade potreby ohnúť bez straty pevnosti.

Miernosť z nás robí ľudí, ktorí sa držia toho, na čom záleží, a púšťajú to, na čom nezáleží. Je to harmónia a sila, ktorá nás chráni pred zlomením v kríze.

"Vzduch bol iný tam, kde boli moji priatelia. Tam bolo cítiť radosť" (Jacques Lusseyran)

Takáto rovnováha si vyžaduje úsilie. Je ľahké skĺznuť do extrémov – prehriať jadro meča alebo nedostatočne zahriať čepeľ – a každý z nás má svoje osobné slabosti. Klasickým príkladom miernosti je striedmosť v jedle a pití, a možno je to aj najľahšie rozpoznateľný príklad: kúsok torty je príjemný, ale zjesť celú tortu naraz vám doslova urobí zle. Existuje mnoho ďalších extrémov, ako napríklad hnev (strata trpezlivosti), materiálne veci (hromadenie predmetov alebo zadržiavanie niečoho, čo potrebuje iná osoba) a plány (ignorovanie zmien na poslednú chvíľu alebo žiadostí o pomoc).

Existuje ešte jeden extrém, do ktorého väčšina z nás upadá: zvuk. Hudba je niečo úžasné, ale môže sa stať "barličkou", ak napríklad vašou reakciou na smútok je vždy prehlbovať tento pocit tým, že si pustíte smutnú hudbu. Ste schopní vnímať svoje emócie bez toho, aby vás uniesla hudba? Bojíte sa niekedy ticha, keď sa v ňom vynárajú myšlienky alebo modlitby?

Dobre. Pravdepodobne všetci vieme, ku ktorým extrémom máme sklon. Čo robíš, keď zistíš, že máš zvyk, ktorý ťa robí príliš strnulým alebo príliš nestálym? Ak naposledy použijeme analógiu s mečom, „strnulosť“ by mohla prameniť z prehriatia jadra hnevom, neústupnosťou voči plánom alebo pripútanosťou k veciam, zatiaľ čo „nestálosť“ by znamenala nedostatočné zahriatie čepele nadmerným jedlom, pitím alebo hlukom.

Temperovať (zo slova "temperantia" pochádza slovenské slovo "miernosť") znamená nájsť spôsoby, ako zvýšiť alebo znížiť teplotu, ako sa vrátiť z jedného alebo druhého extrému k zdravej miere. Svätý Josemaría odporúčal, aby ste si pri jedle naložili o jednu lyžicu viac z jedla, ktoré máte menej rád, a o jednu lyžicu menej z toho, ktoré máte radšej. Môžete si v hudobnej aplikácii nastaviť trojsekundové oneskorenie, aby ste si uvedomili, že sa ju rozhodujete otvoriť vedome, a nenecháte sa uniesť zvykom.

Miernosť nespočíva vždy v náprave niečoho, čo sa pokazilo: môžete sa zámerne silnejšie držať vecí, ktoré sú dôležité, a pustiť tie, ktoré dôležité nie sú. A to, čo je najdôležitejšie, je Božia láska. Keď sa držíte Boha, môžete pustiť takmer čokoľvek.

Postupne sa tak stávame ľuďmi, akých opisuje Jacques Lusseyran, ktorí s ním pracovali vo francúzskom odboji: „Nemal som ani jedného priateľa, ktorý by mal čo stratiť. Doslova sa vzdali všetkého okrem života. V dôsledku toho v nich nebola ani stopa po ľahkovážnosti, žiadne z tých malých rozptýlení… Dávam svoje čestné slovo, že vzduch bol iný tam, kde boli moji priatelia. Tam bolo cítiť radosť“ (And There Was Light, preklad Elizabeth Cameron, Parabola Books, 1991, s. 236 a 238).

Zhrnutie:

• Definícia: miernosť je harmónia a sila, ktorá nám pomáha držať sa toho, na čom záleží, a pustiť to, na čom nezáleží, a zabraňuje tomu, aby nás kríza zlomila.

• Mladí svätí: Svätá Terézia mala trinásť rokov, keď jej Boh udelil osobitnú milosť, aby dokázala s pokojom čeliť emocionálnym výbuchom. Pracovala na tom celý život a keď stretla mníšku, s ktorou nevychádzala, správala sa k nej s takou láskavosťou a úsmevom, že tá sestra si myslela, že patrí medzi Teréziine obľúbenkyne.

• Knihy a filmy: V knihe *And There Was Light* Jacques Lusseyran opisuje priateľov z francúzskeho odboja, ktorí sa úplne zbavili všetkého okrem svojej misie, a hovorí, že ľudia mohli „cítiť“ radosť, ktorá ich obklopovala.

• Od svätého Josemaríu: „Sme schopní venovať pozornosť potrebám druhých, zdieľať to, čo je naše, so všetkými, zasvätiť svoju energiu veľkým cieľom. Miernosť robí dušu rozvážnou, skromnou, chápavou... Miernosť neznamená úzkoprsosť, ale veľkosť duše“ (Boží priatelia, bod 84).
Praktické rady:

1) Usmievaj sa, slúž a modli sa za ľudí, s ktorými sa ti ťažko vychádza, pretože láska je postavená na niečom pevnejšom než sú pocity.

2) Zamysli sa nad extrémami, ku ktorým vo svojom živote smeruješ – či už ide o jedlo a pitie, hnev, hromadenie vecí alebo neústupnosť voči zmenám plánov – a hľadaj drobné spôsoby, ako sa zbaviť toho, čo nie je podstatné.

3) Vyhraď si čas na ticho a občas si bez hudby v pozadí precvičuj počúvanie Božieho hlasu a svojich vlastných myšlienok.