VO VEĽKONOČNOM OBDOBÍ prvé čítanie na svätej Omši je zo Skutkov apoštolov, knihy, ktorá nám hovorí o prvých krokoch Cirkvi. Je to najlepší prameň na priblíženie života prvých kresťanov, v ktorých svätý Josemaría našiel svetlo pre kresťanov našich čias. Vidíme, že v týchto prvých spoločenstvách vládla atmosféra radosti, hlbokej vďačnosti, nadprirodzeného nadšenia, ktoré ich poháňalo deliť sa o svoju vieru so všetkými. Ťažkosti, ktoré existovali, vonkajšie a niekedy aj vnútorné pre Cirkev, nie sú zamlčané; ale ani jedným ani druhým ťažkostiam sa neprikladá príliš veľký význam: blednú pred veľkosťou života milosti a pôsobením Ducha Svätého.
Peter a Ján sa vracajú po tom, čo boli na príkaz úradov na jednu noc zatknutí. Rozruch bol veľký, keď videli, že mnoho ľudí po vypočutí týchto apoštolov a po tom, čo boli svedkami zázraku, uverilo v Ježiša. Po ich vypočúvaní, vyhrážaní sa im a naliehaní, aby prestali kázať, museli stráže Petra a Jána prepustiť zo strachu pred ľuďmi, „pretože všetci oslavovali Boha za to, čo sa stalo“ (Sk 4, 21). Po návrate sa toto prvé spoločenstvo kresťanov, možno v obave z nadchádzajúceho prenasledovania, rozhodlo spoločne pomodliť časť druhého žalmu. A na konci tejto modlitby sa podľa Písma „zatriaslo miesto, na ktorom boli zhromaždení, všetkých naplnil Svätý Duch a smelo hlásali Božie slovo“ (Sk 4, 31).
Pri čítaní Skutkov apoštolov zisťujeme, že hnacou silou každého apoštolátu je modlitba. Kto sa modlí, „zažíva živú Ježišovu prítomnosť a dotýka sa ho Duch Svätý. Veriaci prvého spoločenstva vnímajú, že príbeh stretnutia s Ježišom sa neskončil v okamihu Nanebovstúpenia, ale pokračuje v ich živote. Rozprávaním o tom, čo Pán povedal a urobil, modlitbou o vstup do spoločenstva s ním sa všetko stáva živým. Modlitba vlieva svetlo a teplo: dar Ducha Svätého v nich rodí horlivosť“[1].
EVANJELIOVÉ ČÍTANIE nás zasa pozýva urobiť krok späť v čase: čítame rozhovor Ježiša s Nikodémom, v ktorom hovoria o radostnej zvesti, ktorú priniesol Kristus; ten dialóg, v ktorom ho Pán pozýva, aby sa „znovu narodil“. Na rozdiel od prvých kresťanov, ktorí už prijali milosť krstu a tešili sa pomoci Ducha Svätého, Nikodém ťažšie chápe Ježišove slová. Nikodém je vplyvný Žid, ktorý obdivuje Krista. Myslí si, že niekto, kto robí takéto zázraky, musí byť človek od Boha. Prichádza v noci, aby ho nevideli v spoločnosti tohto nezvyčajného učiteľa, ale oslovuje Pána s úctou a úprimnosťou. Preto slová, ktorými mu Ježiš rýchlo odpovedá, posúvajú rozhovor na najvyššiu úroveň: „Veru, veru, hovorím ti: Ak sa niekto nenarodí z vody a z Ducha, nemôže vojsť do Božieho kráľovstva“ (Jn 3, 5).
Tak ako prví kresťania, aj my sme nové ženy a muži, obnovení krstom; sme narodení zhora. Svätý Josemaría vysvetlil, že „v krste sa náš Otec Boh zmocnil nášho života, začlenil nás do Kristovho a poslal nám Ducha Svätého“[2]. Táto sviatosť nám dáva nesmiernu dôstojnosť byť Božími deťmi a byť povolanými k svätosti, ktorá nie je ničím iným ako „plnosťou Božieho synovstva“[3]. Byť svätým teda nie je len otázkou vonkajšieho správania, nie je to len otázka túžby po etickej dokonalosti, ale je to otázka rozpoznať v sebe život milosti, ktorý bol do nás vliaty, a túžiť, aby sa úprimne stal zdrojom našej existencie; je to otázka mať čoraz viac citov Syna a zmýšľať ako On, mať srdce, ktoré sa čoraz viac podobá jeho srdcu.
Krst je začiatkom vzrušujúceho dobrodružstva, dobrodružstva lásky, života, ktorý je nielen nový, ale ktorý chce Pán neustále obnovovať v rytme nepredvídateľného dychu Ducha Svätého. „Krst nás ponára do Pánovej smrti a zmŕtvychvstania, utopí v krstiteľnici starého človeka, ovládaného hriechom, ktorý ho oddeľuje od Boha, a zrodí nového človeka, znovuzrodeného v Ježišovi (...). Ak slávime deň narodenia, ako by sme mohli nesláviť alebo si nepripomenúť deň znovuzrodenia? (...) Sú to ďalšie narodeniny: narodeniny znovuzrodenia“[4].
„ODKEDY sme ako novorodenci prijali krst, vďaka Božej milosti sa v našej duši začal rozvíjať nadprirodzený život. Avšak v priebehu toho nášho a dokonca i v priebehu každého dňa si musíme znovu obnovovať rozhodnutie milovať Boha nadovšetko“[5]. Takto svätý Josemaría vysvetlil vnútornú charakteristiku nášho kresťanského povolania: túto dispozíciu prijímať Božiu milosť stále obnovovaným spôsobom, toto nasledovanie vnuknutí Tešiteľa s poslušnosťou, ktorá rozširuje našu vnútornú slobodu. Krstné povolanie nás uvádza do dynamizmu života podľa Ducha Svätého. Naša vernosť Pánovi sa nevyznačuje zotrvačnosťou a monotónnosťou, ale neustálou novosťou slobodnej a láskyplnej odpovede. Svätý Josemaría pokračoval: „Pri dobrovoľnom odovzdávaní sa v každom okamihu obnovuje sloboda lásku a obnoviť sa znamená byť stále mladý, veľkorysý, schopný veľkých ideálov i veľkých obetí.“[6].
„Aký veľký je dar krstu! Aká radosť pre kresťanských rodičov, ktorí videli, ako sa z ich lásky rodí nové stvorenie, priviesť ho ku krstiteľnici a vidieť, ako sa v lone Cirkvi znovuzrodí k životu, ktorý sa nikdy neskončí!“[7]. Hoci si mnohí možno nedokážu spomenúť na deň, keď sa, ako povedal Ježiš Nikodémovi, „znovu narodili“, je to moment, ktorý je vždy prístupný našej predstavivosti a našej modlitbe: tam môžeme ďakovať Bohu a ľuďom, ktorých vieru Boh použil na to, aby nás začlenil do Krista.
Máriin život, od fiat - nech sa stane! - pri Zvestovaní až po tiché fiat, ktoré zopakovala pod krížom, je pre nás príkladom vernej odpovede na osobné povolanie v najrôznejších situáciách. Je prejavom stále obnovovanej poslušnosti voči Božej milosti.
[1] František, Audiencia, 25-XI-2020.
[2] Svätý Josemaría, Ísť s Kristom, bod 128.
[3] Svätý Josemaría, List 2-II-1945, bod 8.
[4] František, Audiencia, 11-IV-2018.
[5] Svätý Josemaría, Boží priatelia, bod 27.
[6] Ibid., bod 31.
[7] Benedikt XVI, Anjel Pána, 11-I-2009.