Priznať si chyby
Advent je vhodným časom na zamyslenie sa nad naším spôsobom života a bytia. Niektoré veci sa nedajú zmeniť, sú v genetickom kóde každého človeka. Iné aspekty našej osobnosti, nášho správania či konania, sa dajú zmeniť, ale musíme si priznať, že to nie je ľahké. Preto dnešná liturgia znie touto modlitbou: Pane, dobrotivo vypočuj naše pokorné prosby a láskavo nám pomáhaj v našich slabostiach. Táto modlitba je viac ako len pár slov, ktoré chcú vyplniť stoj čo stoj trápne ticho.
Pozrime sa na Pannu Máriu: vo svojej pokore uznáva, že nič nemá, že nič nemôže. Je to On, mocný Boh, ktorý koná veľké skutky. Máriina pokora, ktorá sa prejavuje v jej modlitbe Velebí moja duša Pána (Lk 1, 56-55), je svetlom, ktoré osvetľuje naše myšlienky a činy. Nie preto, že nás povzbudzuje k činom, ale preto, že nám ukazuje cestu pokory, jedinú cestu, ktorú Boh pozná a ktorú nám ponúka ako cestu k Nemu. Pretože nie sme ničím, Panna Mária nás povzbudzuje, aby sme sa s dôverou obracali na Boha. To On je veľký, dobrý, mocný a jeho milosrdenstvo trvá naveky z pokolenia na pokolenie.
Evanjelista Lukáš, ten istý, ktorý vo svojom evanjeliu zachytil veľké chválospevy, ktoré prevzala liturgia Cirkvi, nám hovorí, že Ježiš zaplesal v Duchu Svätom (Lk 1, 41). Je zaujímavé, že Duch Svätý chce, aby sme počúvali túto pieseň radosti nášho Pána. Ježiš zaplesal, pretože Boh Otec zjavil tieto veci tým, ktorí sú maličkí a pokorní. Nie múdrym z pohľadu sveta, ale tým, ktorí mu dôverujú a nedôverujú sebe samým. Poznajú totiž svoju slabosť.
„Pane“ - môžeme zvolať - „pomôž nám v našej úbohosti!“ Hovorí sa, že svätý Hieronym vo svojej modlitbe opakoval Pánovi: „Čo ti môžem dať?“ A v hĺbke svojho srdca počul odpoveď: „Daj mi svoje hriechy, svoju slabosť, svoju malosť.“ A to je to, čo môžeme dať Bohu ty a ja: naše malosti, slabosti a nedostatky.
Môže sa stať, že niečo v nás nám v tom však bude brániť. Je pre nás ľahšie dávať almužnu, robiť dobré skutky, dokonca aj svoj čas by sme mu venovali. Ale naša bieda... Problém je v tom, že na to, aby sme mohli Bohu darovať našu úbohosť, najskôr si ju musíme priznať. Musíme si ju priznať a prijať ju, prijať nás samých, takých, akí sme. A prijať aj to, že aj druhí nás vidia a vedia o našej slabosti. Poznajú naše chyby a pády.
Aké ťažké je rozpoznať a uznať vlastné chyby! Aké ťažké je prijať napomenutie alebo radu, ktorá kontrastuje s našim uhlom pohľadu! Nie len preto, že vždy keď sa to stane mi náleží ospravedlniť sa. Ale aj preto, lebo je vtedy zranená moja pýcha, nadutosť a pod. Keď sa to povie takto vo všeobecnosti, zdá sa to jednoduché. No keď príde rad na lámanie chleba a treba to urobiť v nejakej konkrétnej situácii, je to veľmi ťažké. Vtedy sa prejaví naša pýcha, nadutosť, začneme sa riadiť ľudskými ohľadmi.
Úvodná modlitba dnešnej omše je veľmi trefná: „láskavo nám pomáhaj v našich slabostiach,Pane!“ Ide o prosbu, ktorá vychádza z pokory, ako tá Máriina. Je to prosba, ktorá nám pomáha uvedomiť si, že musíme každý deň bojovať. A musíme bojovať proti tým istým chybám a hriechom ako včera a ako vždy. Nepovedzme si: „Ja som už raz taký!“. S božou pomocou a s príhovorom tej, ktorá je Nepoškvrnená, budeme bojovať, a bez toho, že by sme si zúfali z našich pádov sa postavímea budeme bojovať znovu. Len arogantný obmedzenec sa upína na svoje pády a zranenia, ktoré v konečnom dôsledku zraňujú v prvom rade jeho pýchu. Treba ísť vpred! Lepšie povedané, musíme ísť vpred, ale s vedomím, že to nie sme len my sami, kto sa snaží napredovať a už určite nie len vďaka vlastnej dokonalosti. Veď je to práve ona, ktorá nám často chýba. Chceme teda rásť spoliehajúc sa na Božiu milosť.
Takto uvidíme to, čo králi a mocní tohto sveta nevideli. Naše hriechy budú bodom, od ktorého sa budeme odrážať, aby sme vystúpili vyššie. Z miesta, ktoré sa volá „pokora“ budeme vidieť a počuť Toho, ktorý je mocný a sväté je jeho meno.