JÁNOVO EVANJELIUM zaznamenáva sedem Pánových zázrakov vrátane prvého rozmnoženia chlebov a rýb. Je to úryvok, ktorý predznamenáva Pánovu Paschu a ustanovenie Eucharistie. Na brehu Genezaretského jazera sa zhromaždil veľký zástup ľudí, ktorých prilákal tento učiteľ, ktorého sláva sa rozšírila vďaka jeho zázrakom a učeniu. Z vrcholu svahu Pán videl, ako ho sledujú zástupy, a keď sa obrátil na Filipa, ktorý mu bol najbližšie, položil mu záhadnú otázku: „Kde nakúpime chleba, aby sa títo najedli?“ (Jn 6, 5). Filipovi možno v prvom momente napadlo, že to Majster nemyslí celkom vážne, ale musel si hneď uvedomiť, že Ježiš je často nepredvídateľný. Preto sa obozretne obmedzil na hrubý odhad: „Ani za dvesto denárov chleba nebude stačiť, ak sa má každému ujsť čo len kúsok“ (Jn 6, 7). Potom zasiahol Ondrej, ktorý prejavil trochu viac empatie s hladujúcim zástupom, hoci aj jeho návrh zdôrazňoval predovšetkým nemožnosť urobiť pre nich čokoľvek: „Je tu chlapec, ktorý má päť jačmenných chlebov a dve ryby. Ale čo je to pre toľkých!?“ (Jn 6, 9).
Svätý Ján poukazuje na to, že hoci sa Ježiš takto rozprával s apoštolmi, „sám vedel, čo urobí“ (Jn 6, 6). Svätý autor zdôrazňuje, že nakŕmiť toľko ľudí bolo ľudsky nemožné. A robí to nielen preto, aby kontrastne zdôraznil, aký veľký bol zázrak, ale predovšetkým preto, aby zdôraznil, že spása je dar, ktorý pochádza od Boha; nie je to ľudské dielo, aj keď Pán chce počítať s ľuďmi, aby ho uskutočnil. „Mnohokrát v priebehu dejín Diela (Opus Dei),“ povedal svätý Josemaría, „som si myslel, že náš Pán má veci naplánované od večnosti, ale na druhej strane nám ponecháva slobodu. Niekedy sa zdá, že náš Pán nás pokúša, že chce vyskúšať našu vieru. Ale Ježiš Kristus nás neopúšťa: ak vytrváme, je pripravený robiť zázraky, rozmnožiť chleby“[1].
„USAĎTE ĽUDÍ! Na tom mieste bolo mnoho trávy. A mužov si tam posadalo okolo päťtisíc. Tu Ježiš vzal chleby, vzdával vďaky a rozdával sediacim; podobne aj z rýb, koľko chceli“ (Jn 6, 10-11). Evanjelium neopisuje, ako vlastne Ježiš tento zázrak vykonal. Môžeme však vytušiť, ako sa im táto skúsenosť viery vryje do srdca. Neskôr, vo svetle zmŕtvychvstania, pochopili, že takto to bude odteraz: Pán od nich - ako od každého z nás - očakáva, že splnia svoj diel. Aj on bude naďalej plniť svoju úlohu. Toto Božie pôsobenie sa často neprejavuje naplno a neodhalíme, koho sa týka a aké má dôsledky, ale aj tak je to tá najreálnejšia a najdôležitejšia časť. Vďaka konaniu človeka v rámci Božieho konania apoštolské poslanie napreduje a Cirkev sa uskutočňuje.
Ale v tomto rozmnožení chlebov a rýb bolo aj ďalšie poučenie, ktoré im Pán dal: poučenie o láske. Ukázal im, ako má byť kresťan pozorný a starať sa o duchovné a materiálne potreby druhých: najprv s pohľadom, ktorý si ich všimne, ktorý vie súcitiť, ktorý sa chce starať o druhých; a potom s veľkorysým aktívnym postojom: nestačí myslieť si, že by to bolo pekné, ale bohužiaľ sa nedá nič robiť; dobré pocity nestačia, ak nakoniec zostanú len pocitmi. Ježiš chce, aby každý urobil, čo môže, aby pomohol konkrétnym ľuďom v ťažkých situáciách, a nerezignoval na pasivitu: vyzýva svojich učeníkov, aby hľadali riešenie, hoci len na začiatok, aby sa pokúsili naštartovať pozitívny proces. Skrátka, aby si skomplikovali život, ak je to potrebné, aby pomohli iným.
„Na to potrebujeme, aby Pán rozšíril naše srdce, aby nám dal srdce na mieru, aby doň vstúpili všetky potreby, bolesti a utrpenia mužov a žien našej doby, najmä tých najslabších. V dnešnom svete má chudoba mnoho rôznych tvárí: chorí a starí ľudia, s ktorými sa zaobchádza ľahostajne, samota, ktorú prežívajú mnohí opustení ľudia, dráma utečencov, bieda, v ktorej žije veľká časť ľudstva, často v dôsledku nespravodlivosti, ktorá volá do Neba. Nič z toho nám nemôže byť ľahostajné. Každý kresťan musí uviesť do pohybu predstavivosť lásky, o ktorej hovoril svätý Ján Pavol II. a priniesť balzam Božej nehy všetkým našim bratom a sestrám v núdzi“[2].
„JEŽIŠ VZAL CHLEBY, vzdával vďaky a rozdával sediacim“ (Jn 6, 11). V týchto Jánových slovách je predobraz Eucharistie. V tej istej kapitole štvrtého evanjelia nachádzame reč o chlebe života, v ktorej Ježiš sľubuje, že sa dá za pokrm pre naše duše.
V Eucharistii sa to, čo bolo niečím hmotným a malým, trochu chleba a vína, stáva nadprirodzeným pokrmom: Kristovým Telom a Krvou, chlebom anjelov, novou mannou, ktorá obnovuje silu Božieho ľudu, Cirkvi. „Cirkev žije z Eucharistie“[3]. „Kresťanské spoločenstvo sa rodí a neustále znovuzrodzuje z tohto eucharistického spoločenstva. Preto živé spoločenstvo s Kristom je niečo iné ako zostať pasívni a odtrhnutí od každodenného života; naopak, stále viac nás uvádza do vzťahu s mužmi a ženami našej doby, aby sme im ponúkli konkrétne znamenie Kristovho milosrdenstva a starostlivosti (...). Ježiš videl zástupy, mal s nimi súcit a rozmnožil chleby; tak robí to isté s Eucharistiou. A nás, veriacich, ktorí prijímame tento eucharistický chlieb, Ježiš nabáda, aby sme s rovnakým jeho súcitom prinášali túto službu aj iným“[4].
„Eucharistia nikdy nemôže byť len liturgickým úkonom. Je úplná len vtedy, ak sa liturgické agapé stane každodennou láskou. V kresťanskom bohoslužobnom úkone sa tieto dve veci stávajú jedným, byť omilostený Pánom pri bohoslužobnom úkone a pestovať lásku k blížnemu. Prosme Pána v tejto hodine o milosť naučiť sa stále lepšie prežívať tajomstvo Eucharistie, aby sa tak mohla začať premena sveta“[5]. Prosme tiež Máriu, „prítomnú s Cirkvou a ako Matka Cirkvi pri všetkých našich eucharistických sláveniach“[6], aby nám pomohla šíriť po svete posväcujúcu moc obety oltára.
[1] Svätý Josemaría, Poznámky z meditácie, 1-IV-1962.
[2] Fernando Ocáriz, A la luz del Evangelio, s. 199-200.
[3] Ecclesia de Eucharistia, bod 1.
[4] František, Audiencia, 17-VIII-2016.
[5] Benedikt XVI, Homília, 9-IV-2009.
[6] Ecclesia de Eucharistia, bod 57.