Filmár, speváčka a tanečnica flamenca. Takto pestro zložená bola trojica umelcov, ktorá sprevádzala pápeža Leva XIV. počas jeho stretnutia so svetom kultúry v rámci návštevy Španielska. Hoci sa vystúpenia hostí líšili v dôraze, všetky odrážali presvedčenie, že históriou prebieha neustály dialóg medzi vierou a umením. Pápež pripomenul niektoré prínosy krajiny, ktorú navštívil: spevy „saetas“ pocas Svätého týždňa, mystickú poéziu svätej Terézie z Avily a svätého Jána od Kríža, literárne majstrovstvo autorov ako Lope de Vega a Calderón de la Barca či nádhernú architektúru chrámu Sagrada Família od Antonia Gaudího.

K týmto mimoriadnym dielam by sa dali pridať mnohé ďalšie príklady z rôznych častí sveta. Pápež mohol pokračovať týmto smerom, namiesto toho však otvoril inú, zmysluplnú tému: vyzval prítomných, aby premýšľali nad tým, „či sa večnosť, ktorá vstúpila do času a priestoru prostredníctvom vtelenia Ježiša Krista, môže opäť zmieriť s každodenným životom“[1].

Umenie je skutočne výnimočným priestorom na vyjadrenie a pochopenie skutočností, ktoré nás prevyšujú. Nebolo by však škoda obmedziť našu estetickú pozornosť na mimoriadne veci a pritom prehliadnuť krásu, ktorú v sebe ukrývajú malé každodenné veci? „Nech vidím tvojimi očami, môj Kriste, Ježišu mojej duše!“, často opakoval svätý Josemaría[2]. Tieto oči, ktorými hľadí Boží Syn, tento jeho kontemplatívny pohľad, na ktorom máme účasť, nám umožňujú objaviť „niečo sväté, božské, skryté v tých najbežnejších situáciách“[3]. Ale ako k tomuto objaveniu dospieť? Ako rozpoznať krásu všade okolo nás?

„Otvorili sa im oči a spoznali Ho“

Medzi príbehmi o stretnutiach so vzkrieseným Ježišom je jeden, ktorý nám môže pomôcť pochopiť túto výzvu. „A keď sedel s nimi pri stole,“ rozpráva nám svätý Lukáš, „vzal chlieb a dobrorečil, lámal ho a podával im ho. Vtom sa im otvorili oči a spoznali ho“ (Lk 24, 30–31). Učeníci kráčali s Ježišom niekoľko hodín, počas celého toho času Ho pozorne počúvali, a predsa Ho nepoznali až do chvíle, keď urobil gesto svojimi rukami: Ježiš lámal chlieb. Text nám nehovorí, že by sa vzhľad Pána zmenil, ako sa to stalo pri Premenení na vrchu Tábor, ale že sa učeníkom otvorili oči. Sú svedkami toho, že stretnutie so vzkrieseným Ježišom, rovnako ako pôsobenie Ducha Svätého v nás, nám umožní spoznať Boha v realite nášho života, a to úplne iným spôsobom.

Prečítajme si na základe skúsenosti učeníkov z Emauz úryvok z Knihy Genezis, v ktorom had zvádza Adama a Evu sľubom o účinkoch plodu zo stromu poznania dobra a zla: „Otvoria sa vám oči a budete ako Boh“ (Gn 3, 5). Bol to trik, lož: prisvojiť si božské videnie, aby sami určovali dobro a zlo, akoby bolo možné bez Boha uhasiť náš nekonečný smäd. Od tohto podvodu bola ľudská prirodzenosť – naše oči, náš pohľad, naša citlivosť – natoľko zranená, že sám Boh sa chcel vteliť, aby človek znovu nadobudol hĺbku pohľadu, pre ktorú ho Boh stvoril. Od Ježišovho vzkriesenia môžeme hovoriť o „vykúpení zmyslov“. Emauzy ohlasujú toto uzdravenie a možno práve preto svätý Lukáš používa ten istý výraz ako v knihe Genezis: „otvorili sa im oči“. Nie je to tak, že by teraz videli nové veci: premenilo sa srdce, z ktorého hľadia; stalo sa možným vnímanie zmierené s pravdou, dobrom a krásou skutočnosti.

Rozpoznanie Ježiša sa uskutočňuje prostredníctvom gesta jeho rúk, takže obraz trvá na sietnici učeníkov len niekoľko okamihov, potom okamžite zmizne. Avšak aj po skončení tohto „lámania chleba“, keď gesto už pominulo, vnútorná premena pretrváva. Spomínajúc na to, čo práve prežili, učeníci už nemajú žiadne pochybnosti: „Či nám nehorelo srdce, keď sa s nami cestou rozprával a vysvetľoval nám Písma?“ (Lk 24, 32–33). Táto skúsenosť ich úplne premenila: teraz sú schopní pochopiť, čo hovorili proroci, zmysel udalostí, ktoré sa im stali, a dokonca aj to, k čomu boli povolaní. Práve tento nový pohľad, premenený milosťou, ich vedie k tomu, aby sa okamžite zdvihli a vrátili sa do Jeruzalema, aby to oznámili ostatným.

Táto kresťanská premena pohľadu našla mimoriadne vyjadrenie v náboženskej tradícii ikony. Keď niekto stojí pred ikonou, neobmedzuje sa len na pozorovanie niečoho, ale akoby zistil, že je sám pozorovaný. Veľké a otvorené oči tých, ktorí sú na nej zobrazení, nezachytávajú fyzický rys, ale symbolicky predstavujú vykúpenú citlivosť; prebudenú, očistenú, jednoduchú schopnosť, ktorá je schopná vnímať v zmyslovom a hmotnom svete nečakanú hĺbku.

Neočakávané krásy

Svätý Josemaría si vypestoval pohľad, ktorý vedel pripisovať význam všetkému bežnému, a nevynechal žiadnu príležitosť, aby ho aj tá najbanálnejšia vec mohla priviesť k Bohu. „Všimli ste si,“ pýtal sa raz, „ako v niektorých rodinách uchovávajú nejakú vzácnu a krehkú vec —napríklad vázu — a ako ju chránia, aby sa nerozbila? Až raz ju dieťa pri hre zhodí na zem a drahocenná pamiatka sa rozbije na niekoľko kusov. Sklamanie je veľké, no okamžite príde náprava; jednotlivé kusy sa dajú dohromady, starostlivo sa zlepia a po tejto oprave je váza taká krásna, ako predtým. No ak je vec z porcelánu alebo z pálenej hliny, obvykle ju stačí iba zdrôtovať a opäť drží pohromade. A nádoba zase nadobudne svoj pôvodný pôvab“[4].

Táto estetická poznámka poukazuje na niečo podobné tomu, čo sa v japonskom umení nazýva kintsugi: predmety, ktoré namiesto toho, aby skryli trhliny po rozbití, ich zdôrazňujú viditeľným materiálom, často dokonca zmiešaným so zlatým prachom. Zatiaľ čo nás však toto učenie povzbudzuje, aby sme prijali svoje rany na najľudskejšej úrovni, svätý Josemaría prechádza od vázy zrekonštruovanej sponkami k vnútornému životu. A späť: od vnútorného života k zrekonštruovanej váze. Božská kontemplácia uprostred každodenných predmetov.

Pri inej príležitosti, keď sa konkrétne zmieňoval o miske na polievku, ktorú mu darovali v Portugalsku a ktorú opravili pomocou záplat, hovoril tiež: „Modlil som sa s tou starou miskou, lebo aj ja sa tak vidím: ako hlinená miska na polievku, rozbitá a so záplatami, a rád Pánovi opakujem: so svojimi záplatami ťa tak veľmi milujem! Môžeme milovať Pána aj vtedy, keď sme rozbití“[5]. Pýtame sa teda: ako môže zdanlivo bezvýznamný predmet prebudiť aj v nás lásku k Bohu? Ako žiť v modlitbe a objavovať krásu vecí a ľudí, ktorí nás obklopujú?

Od vonkajšku k hĺbke reality

Umelecké diela majú mimoriadny charakter, z ktorého nemôžeme neustále čerpať radosť. Aj medzi ľuďmi, ktorí si vyvinuli osobitnú umeleckú citlivosť, sa stáva, že nie všetci dokážu oceniť každé umenie. A hoci je veľmi dobré venovať sa tomuto druhu formácie, možno je ešte dôležitejšie rozvíjať citlivosť, ktorá je schopná vnímať estetický rozmer každodenného života. Táto schopnosť je však niečo, na čo sme boli len málokedy pripravení.

Každá skutočnosť má estetický rozmer, pretože všetko sa nám javí zmyslovo: s určitým tvarom, štruktúrou, objemom, farbou, atď. Tieto charakteristiky formujú priestory, predmety či gestá… a ovplyvňujú aj našu reakciu na ne. Uvedomenie si tohto estetického rozmeru všetkého, čo nás obklopuje, neznamená tvrdiť, že všetko je krásne, ale že estetický rozmer toho, čo nás obklopuje, ovplyvňuje – často bez toho, aby sme si to uvedomovali – náš úsudok o realite.

„Ľudia vidia len plochý povrch. Ich schopnosť vidieť sa obmedzuje na dvojrozmernosť pripútanú k zemi. Keď budeš žiť nadprirodzeným životom, Boh ti dá tretí rozmer: výšku a s ňou perspektívu, váhu i objem“[6]. Božia milosť, pôsobenie tvorivého Ducha v nás, je základným vektorom, ktorý riadi tento proces a vedie ho k plnosti. Vnímanie estetického – a symbolického, aj sviatostného – rozmeru skutočnosti z nás totiž nerobí estétov: skôr rozvíja kontemplatívneho ducha, ktorý nám umožňuje postupne objavovať ten neviditeľný svet, ktorý podopiera viditeľný svet a ktorý ho prevyšuje svojou šírkou a bohatstvom. Učíme sa vo všetkom rozpoznávať prítomnosť Boha, ktorý nás hľadá; prijímame skutočnosť a ostatných ľudí takých, akí sú.

Tento kontemplatívny duch vedie nakoniec, ako poukázal Joseph Ratzinger, k „získaniu hlbšieho pohľadu, schopného prekročiť hranice vonkajška a preniknúť do hĺbky skutočnosti, až k vnímaniu – priamo v zmyslovom vnímaní – nádhery Božej slávy, ‚Božej slávy na tvári Krista‘ (2 Kor 4, 6)“[7].

Budíky pre dušu

Pri tejto výzve na premenu pohľadu sa môžu ako užitočné ukázať tie malé pomôcky, ktoré svätý Josemaría – nadväzujúc na klasický výraz z duchovnej tradície – nazýval „ľudské pomôcky“. Tieto jednoduché pripomienky v priebehu dňa sú súčasťou hľadania a objavovania krásy v každodennom živote: pomáhajú nám nestratiť z očí Božiu prítomnosť alebo obnoviť dialóg s tým, kto ani na okamih neprestal byť v nás a po našom boku, hoci sme sa nechali rozptýliť.

„Ľudské pomôcky“ sa tak nazývajú, lebo ide o osobné iniciatívy, ktoré nám pomáhajú objaviť hĺbku toho, čo máme pred sebou. Svätý Josemaría ich nazýval aj „budíkami“, lebo nás prebúdzajú k nádhernej realite, k jej „vibrácii večnosti“[8]. Viac si počas dňa uvedomovať nejakú vetu zo Svätého písma, s láskou a pokojom vykonávať toľko každodenných gest, ako je otvorenie dverí alebo chodenie po schodoch… „Takmer bez toho, že by si si to uvedomoval, ťa tento spôsob života, tieto ľudské pomôcky, privedú ku kontemplatívnej modlitbe. Zo srdca ti bude tryskať stále viac úkonov lásky, strelných modlitieb, úkonov vďaky a zadosťučinenia, duchovných svätých prijímaní. A to všetko pri plnení tvojich povinností: pri telefonovaní, pri nastupovaní do dopravného prostriedku, pri zatváraní alebo otváraní dverí, keď pôjdeš okolo kostola, pri začínaní nejakej novej práce, počas jej vykonávania a po jej skončení — o všetkom budeš rozprávať svojmu Bohu Otcovi“[9].

Okrem toho, že poukazoval na božskú hodnotu, ktorú môže mať aj zdanlivo najbanálnejší čin – sám Kristus nám hovorí o nesmiernej hodnote „podania pohára vody“ (Mk 9, 41) –, svätý Josemaría videl aj v tých najbezvýznamnejších predmetoch, bez akéhokoľvek náboženského obsahu, podnety pre dušu.

Svätý Josemaría v tomto zmysle „hral“ s najrozmanitejšími predmetmi: s mapou sveta, oslíkom, fotografiou… Po mnoho rokov mal na svojom pracovnom stole ako ťažítko sklenenú izoláciu, akú používali na elektrických stĺpoch, aby zabránili úniku elektrického prúdu a predchádzali požiarom či úrazom elektrickým prúdom. Tento predmet svätému Josemáriovi pripomínal jeho „povinnosť nebyť izolovaný, ale šíriť ducha Diela“[10].

Svätý Josemaría povzbudzoval každého, aby si našiel svoje vlastné predmety, ktoré by mu pomohli „vidieť Boha vo všetkých veciach na zemi: v ľuďoch, v udalostiach, v tom, čo je veľké, aj v tom, čo sa zdá malé, v tom, čo sa nám páči, aj v tom, čo sa považuje za bolestivé“[11]. José Esparza, supernumerár, mu napríklad v jednom liste rozprával, ako nachádzal Boha prostredníctvom svojho hudobného nástroja, bubna: „Som ten, kto oživuje slávnosti, takže na tom bubne, ktorý vidíte, som pri každom údere vyslovil tisíce krátkych modlitieb, lebo na ňom hrám už 17 rokov“[12].

Celý svet sú teda Emauzy

Ako povedal svätý Ján Pavol II. vo svojom Liste umelcom, nie všetci sme povolaní byť umelcami v profesionálnom zmysle slova. Každému človeku je však „zverená úloha byť tvorcom vlastného života; určitým spôsobom z neho musí urobiť umelecké dielo, majstrovské dielo“[13]. Obzor estetiky sa teda rozširuje oveľa ďalej za sféru umenia, až do samotného srdca ľudskej existencie. Všetci sme povolaní pokračovať v stvorení; samozrejme prostredníctvom našej práce, ale aj prostredníctvom každého nášho rozhodnutia, ktoré formuje svet. Každá ľudská činnosť nadobúda určitú podobu a vytvára spôsoby, ako prežívať skutočnosť, ktoré ovplyvňujú ostatných, či už v dobrom, alebo v zlom. Estetický rozmer našich činov poukazuje na dôležitosť spôsobu, akým veci robíme, ako pripomína Antonio Machado, ktorého cituje svätý Josemaría: „Pomaly a s citom: / robiť veci dobre / je dôležitejšie ako ich len robiť“[14].

Starostlivá, kontemplatívna činnosť nehľadá efektívnosť za každú cenu, ani sa neobmedzuje na vykonávanie toho, čo je striktne nevyhnutné, či na strohé plnenie našich povinností, ale je naplnená nezištnosťou, ktorá je vlastná láske. Táto starostlivosť o realitu nadobúda nesmiernu, novú hĺbku, keď sa žije v jednote s Kristom. Svätý Josemaría to zvykol vyjadrovať odkazom na starú príhodu: „Toľkokrát som rozprával povesť o kráľovi Mídovi, ktorý premieňal na zlato všetko, čoho sa dotkol. Aj my môžeme na zlato nadprirodzených zásluh premeniť všetko, čoho sa dotkneme, a to i navzdory našim osobným chybám a omylom“[15].

Zlato každodennosti nevzniká zo snahy robiť iné veci, ale z lásky k ich vykonávaniu, zo vzťahu, ktorý nimi prechádza a ktorý ich osvecuje. Tak možno v celej hĺbke pochopiť, čo mal na mysli svätý Josemaría, keď povedal, že „Emauzy, to je celý svet, pretože Boh posvätil všetky Božie cesty na tejto zemi“[16]. Iba prostredníctvom nového pohľadu, novej citlivosti, ktorú nám daruje Vzkriesený, môžeme „premieňať každodennú prózu na poéziu, na hrdinský epos prostredníctvom lásky“[17].

[1] Lev XIV., Prejav na stretnutí Vytváranie sietí so svetom kultúry, umenia, ekonomiky a športu, 7-VI-2026.

[2] Svätý Josemaría, Poznámky z rozjímania, 19-III-1975.

[3] Svätý Josemaría, Rozhovory, bod 114.

[4] Svätý Josemaría, Boží priatelia, bod 95.

[5] Svätý Josemaría, citované v diele J. Gila a E. Muñiza, Que solo Jesús se luzca, s. 181, na stránke opusdei.org.

[6] Svätý Josemaría, Cesta, bod 279.

[7] Joseph Ratzinger, Vnímanie vecí, kontemplácia krásy, Posolstvo pre meeting v Rimini, august 2002, na stránke vatican.va.

[8] Svätý Josemaría, Vyhňa, bod 917.

[9] Svätý Josemaría, Boží priatelia, bod 149.

[10] A. Sastre, Tiempo de caminar, Rialp, 1989, s. 174.

[11] Svätý Josemaría, En diálogo con el Señor, bod 108.

[12] José Esparza, supernumerár Opus Dei, ktorý 17 rokov hral na veľký bubon počas slávností vo svojej dedine, na www.alfayomega.es, 6-III-2026.

[13] Svätý Ján Pavol II., List umelcom, 4-IV-1999, bod 2.

[14] Svätý Josemaría, Rozhovory, bod 116.

[15] Svätý Josemaría, Boží priatelia, bod 308.

[16] Ibid., bod 314.

[17] Svätý Josemaría, Ísť s Kristom, bod 50.