Evanjelium je plné otázok adresovaných Ježišovi. Ako kamene hodené do jazera vytvárajú vlny, ktoré upútajú našu pozornosť: kam sa dostanú? Chceme počuť, ako Boh odpovedá na ľudské obavy. „Nedbáš o to, že hynieme?“ (Mk 4, 38); „Ako sa môže človek narodiť, keď je už starý?“ (Jn 3, 4); „Akože hovoríš: ,Budete slobodní‘?!“ (Jn 8, 33); „Ty si ten, ktorý má prísť, alebo máme čakať iného?“ (Lk 7, 19).

Medzi týmito otázkami je aj tá, ktorú kladie múdry znalec zákona: „Co mám robiť, aby som bol dedičom večného života?“ (Lk 10, 25). Ide pravdepodobne o najdôležitejšiu otázku každého života, lebo to je to, čo chceme najviac: byť navždy v Božom dobre, v pravde a v radosti. Otázka sľubuje existenciálnu, zjavujúcu odpoveď, akúsi tajnú formulu šťastia. Ježiš však neodpovedá priamo: podnecuje k zamysleniu. Odvoláva sa na to, čo jeho partner v rozhovore, ako znalec zákona, zrejme už vie: „Čo je napísané v Zákone? Čo tam čítaš?“ (Lk 10, 26). Pán nám vracia dve otázky.

Zostaňme pri tej druhej: Čo tam čítaš? Ide o jednoduchú otázku, bežnú medzi priateľmi; alebo aj medzi ľuďmi, ktorí sa sotva poznajú, aby sa prelomil ľad, alebo aby sme lepšie spoznali svojho partnera v rozhovore. Čo čítaš? Čo rád čítaš? Čo si čítal? Môžeme si ju položiť aj v prvej osobe: Čo čítam ja? „Povedz mi, čo čítaš, a poviem ti, kto si,“ tak nazval slávny španielsky básnik svoj inauguračný prejav pri otvorení knižnice[1]. Lebo je to tak: všetci si formujeme svoj pohľad na život, svet a ľudí na základe toho, čo čítame, čo počujeme a čo vidíme. S ohľadom aj na túto zodpovednosť za kultivovanie nášho vnútorného sveta, za rozhodovanie o tom, čo v nás prebýva, napísal svätý Josemaría: „Načo sa obhliadať po vonkajšku, keď „svoj svet“ nosíš v sebe?“[2].

V literatúre čítame o našom vlastnom živote

„Literatúra sa tak či onak týka toho, čo každý z nás hľadá v živote, keďže úzko súvisí s našou konkrétnou existenciou, s jej základnými napätiami, túžbami a hodnotami“[3]. Takto predstavil pápež František vo svojom Liste o úlohe literatúry vo formácii stále aktuálnu hodnotu čítania. Tieto slová platia pre každého človeka, ale ešte viac pre tých, ktorí sprevádzajú procesy formácie. Poslaním človeka, ktorý duchovne sprevádza druhých, je, podľa slov svätého Josemaríu, „otvárať obzory, pomáhať pri formovaní úsudku, upozorňovať na prekážky, ukazovať vhodné prostriedky na ich prekonanie, napravovať deformácie alebo odchýlky z cesty, vždy povzbudzovať“[4]. Z tohto hľadiska je čítanie nevyhnutné tak pre toho, kto sprevádza, ako aj pre toho, kto je sprevádzaný. Čítanie vychováva srdce, lebo nám umožňuje nadviazať kontakt s inými životmi a vytvára priestor, v ktorom sa môžeme obohatiť o mnohé pohľady. Ak tento proces prežívame naplno, môžeme sa stať chápavejšími a empatickejšími: čítanie rozširuje náš pohľad na svet, na seba samých i na druhých.

Literatúra je nositeľom osobného dozrievania: prostredníctvom tohto kontrastu so životmi a myšlienkami druhých môžeme premýšľať o našom vlastnom živote; môžeme spoznať, lepšie vymedziť alebo upevniť náš vnútorný svet: „Keď plačeme nad osudom postáv,“ píše pápež František, „v skutočnosti plačeme nad sebou samými a nad našou vlastnou prázdnotou, našimi vlastnými nedostatkami, našou vlastnou osamelosťou“[5]. Zároveň sa stáva, že vedome či nevedome pri čítaní príbehu „dávame postavám rady, ktoré neskôr poslúžia nám samotným“[6]. Vzniká tak cenný vnútorný dialóg, ktorý sa ešte viac obohacuje, keď sa premení na vonkajší dialóg s ostatnými čitateľmi. V skutočnosti má čítanie u každého človeka iný ohlas: ide o stretnutie diela (knihy) s vnútorným svetom, ktorý je v každom prípade iný. „Rozprávam o svojom živote, ale ty čítaš o svojom“[7], poznamenáva jeden básnik.

To sa neustále deje vo veľkých literárnych klasikách. Napríklad v románe Bedári sa stretávame s morálnou prísnosťou Javerta, ktorý je tvrdý voči sebe samému aj voči ostatným; na druhej strane sme svedkami premeny Jeana Valjeana na základe skúsenosti s milosrdenstvom. V románe Gróf Montecristo sa Edmond Dantès nechá otráviť nenávisťou, až sa pomsta stane jediným cieľom jeho života; alebo podobne, v románe Anna Kareninová vidíme, ako hlavná hrdinka podriaďuje svoj citový a spoločenský život vášni, ktorá ju nakoniec izoluje a zničí. Dalo by sa uviesť nespočetné množstvo príkladov príbehov, v ktorých či už na základe príťažlivosti, alebo kontrastu s dobrom postupne chápeme zložitosť vnútorných dynamík, ktoré utvárajú rozhodnutia postáv, a vcítime sa do ich šťastia či nešťastia. Takto chápeme aspekty ľudskej bytosti, ku ktorým sa nedá dostať bez toho, aby sme nejakým spôsobom nadviazali kontakt s príbehom jedného života. „Schopnosť vžiť sa do situácie druhého a ponoriť sa do vzdialených vôd obohacuje nielen našu intimitu, ale aj náš súkromný život, každodenné spolunažívanie a sociálne zručnosti, ktoré prejavujeme“[8].

Ježiš, rozprávač príbehov, formátor čitateľov

Ježiš bol skvelý rozprávač príbehov. Dnes by sme mohli povedať, že bol expertom na storytelling. Evanjeliá nám ukazujú, ako sa okolo neho často zhromažďovali ľudia, aby počúvali jeho príbehy a kázne. Na stránkach Nového zákona nachádzame štyridsaťtri podobenstiev, ktoré Pán používa na odovzdávanie svojho učenia. Zo všetkých možností, ktoré mal na to, aby sa zjavil ľuďom, je logické, že sa pýtame, prečo si zvolil práve túto formu vyjadrenia. „Sám Ježiš hovoril o Bohu nie prostredníctvom abstraktných rečí, ale prostredníctvom podobenstiev, krátkych príbehov čerpaných z každodenného života. Tu sa život stáva príbehom a potom, pre toho, kto ho počúva, sa príbeh stáva životom: tento príbeh vstupuje do života toho, kto ho počúva, a premieňa ho“[9]. Táto premena, ktorú môže vyvolať dobrý príbeh, však do veľkej miery závisí od toho, kto číta. C. S. Lewis, keď hovoril o literatúre, nerozlišoval medzi dobrými a zlými knihami, ale medzi dobrými a zlými čitateľmi[10]. Naučiť sa čítať a čerpať všetko bohatstvo, ktoré nám táto skúsenosť ponúka, je cestou pokory, ktorá neprichádza automaticky ani zo dňa na deň.

Medzi Ježišovými príbehmi sú niektoré, ktoré sa čítajú ľahšie, hoci zároveň skrývajú hlboké ponaučenia, ako napríklad príbeh o márnotratnom synovi (porov. Lk 15, 11–32) alebo o stratenej ovci (porov. Lk 15, 3–7). Oba sú veľmi výstižnými obrazmi Božieho milosrdenstva, ktoré sa ľahko vryjú do pamäti a do srdca. Bola by však škoda zostať len pri prvom výklade – možno dobrom, hoci trochu povrchnom –, pretože v skutočnosti nám Boh zjavuje stále hlbšie a zaujímavejšie pravdy. V týchto podobenstvách je jednoduchšie stotožniť sa s predstavovanými postavami, najmä keď premýšľame o momentoch, keď sme zlyhali, ako sa pustiť do úvah o tom, čo nám text hovorí o tom, aký je Boh. Možno však práve o tom sú najdôležitejšie Ježišove podobenstvá: o Božom kráľovstve, o tom, aká je logika života s Ním už na tejto zemi.

Význam podobenstiev nie je vždy zrejmý. Mnohokrát učeníci, ktorí počúvajú Ježiša, potrebujú hlbšie vysvetlenie, ako je to v podobenstve o rozsievačovi (porov. Mt 13, 18–23). Zaujímavé na podobenstvách je, že od poslucháča vyžadujú aktívny postoj, interpretáciu, vstup do hry s Ježišovými slovami[11]. Ak sa človek nechá rozumne unášať príbehom, nie je nezvyčajné, že sa vynárajú pochybnosti, otázky, zmätky, ktoré v nás otvárajú priestor na to, aby sme postupne dozrievali v našom chápaní Boha a jeho ciest. A nakoniec, byť dobrým čitateľom podobenstiev nám môže pomôcť stať sa aj dobrým čitateľom akéhokoľvek druhu literatúry. Keď sa podrobnejšie zameriame na jeden z týchto príbehov Pána, môže nám to priniesť určité svetlo.

Tréning pre náš pohľad

Nechali sme zákonníka pred dvoma Ježišovými otázkami. Svätý Lukáš nám rozpráva, že odpovedal správne, odvolávajúc sa na prikázanie lásky k Bohu a k blížnemu. Keďže sa však chcel ospravedlniť, pridal ešte jednu otázku: „A kto je môj blížny?“ (Lk 10, 29).Tento muž teoreticky vie, že má milovať blížneho, ale nepoznáva ho v tvárach ľudí okolo seba; ešte neobjavil radikálnu Božiu lásku k ľuďom a pri povrchnom čítaní zostal pri karikatúrach tejto lásky. Vtedy Ježiš opäť uvádza príbeh, pričom očakáva od tých, ktorí Ho vtedy počúvali – a od tých, ktorí Ho čítame teraz –, ochotu nechať sa pohltiť jeho slovami a obrazmi.

Príbeh začína takto: „Istý človek zostupoval z Jeruzalema do Jericha a padol do rúk zbojníkov. Tí ho ozbíjali, doráňali, nechali ho polomŕtveho a odišli“ (Lk 10, 30). Pred očami poslucháča či čitateľa sa potom objavujú kňaz, levita a Samaritán, ktorí na svojej ceste narazia na tohto umierajúceho muža. Možno kvôli našej tendencii zjednodušene škatuľkovať ľudí a situácie posudzujeme každú z týchto postáv na základe charakteristík, ktoré zodpovedajú hlboko zakoreneným stereotypom. Avšak v priebehu rozprávania sa naše predstavy začínajú otriasať. Nakoniec sa ukazuje, že skutočná láska k blížnemu prichádza od toho, od koho by sme to najmenej očakávali: od milosrdného Samaritána.

Literatúra nám umožňuje preniknúť oveľa hlbšie, pravdivejšie a menej karikaturisticky do sŕdc veľmi rozmanitých postáv; pomáha nám pochopiť zložitosť ľudských rozhodnutí. Keď sa to stane, čítanie sa stáva „telocvičňou, v ktorej trénujeme pohľad, aby sme hľadali a skúmali pravdu o ľuďoch a situáciách ako o tajomstve“[12]. Takto opúšťame istotu našich mentálnych schém a učíme sa prijímať ľudí a skutočnosť oveľa otvorenejším a milosrdnejším spôsobom. Ako hovorí pápež František: „Literatúra vychováva pohľad k pomalosti chápania, k pokore nezjednodušovania a k miernosti nesnažiť sa ovládať skutočnosť a ľudskú situáciu prostredníctvom posudzovania“[13].

Keď svätý Josemaría uvažoval o duchovnom čítaní ako o potrave pre modlitbu, citoval úryvok zo svojej korešpondencie: „Pri čítaní – píšeš mi – si vytváram zásobu paliva. Zdá sa byť neživou kopou, ale často práve odtiaľ moja pamäť samovoľne čerpá materiál, ktorý oživuje moju modlitbu a rozpaľuje moju vďaku po svätom prijímaní“[14]. V skutočnosti to platí aj pre celý náš život: hodnota našich rozhovorov, hĺbka nášho myslenia a hĺbka nášho chápania sveta môžu čerpať z tejto zásoby paliva, ktorá vstupuje cez naše oči až do našej mysle a do nášho srdca.

Čítanie ako cesta ku kontemplácii

Vo svete, v ktorom všetko beží rýchlo, v ktorom sa plavíme cez obrázky a videá plnou rýchlosťou, v ktorom prenasledujeme výsledky, splnené ciele a dosiahnuté predsavzatia, existuje veľké riziko, že upadneme do „efektívnosti, ktorá banalizuje rozlišovanie, ochudobňuje citlivosť a zjednodušuje zložitosť“[15]. V tomto kontexte sa čítanie stáva cvičením v odolnosti, vnútorného dýchania; príležitosťou pozerať sa na ľudský život v spomalenom tempe; príležitosťou zastaviť sa pri gestách, slovách, pohnútkach. Tento pozorný pohľad nám umožňuje rozvíjať reflexívny postoj voči životným skúsenostiam: poskytuje nám múdry pohľad na existenciu, počnúc tou našou vlastnou. Preto „je potrebné a naliehavé čeliť tomuto nevyhnutnému zrýchleniu a zjednodušovaniu nášho každodenného života tým, že sa naučíme nadobudnúť odstup od toho bezprostredného: spomaliť, kontemplovať a načúvať“[16]. Túto možnosť nám ponúka literatúra a v našej dobe sa stáva snáď ešte potrebnejšou.

Často nám dobrá kniha pomáha „nájsť pokoj duše“, „otvoriť v nás nové priestory pre vnútorné prežívanie, ktoré nám zabránia uzavrieť sa do seba“, „uzdraviť a obohatiť našu citlivosť“[17]. Každý z nás si môže nájsť tie knihy, ktoré sa stanú jeho sprievodcami na ceste životom. Bude to závisieť od našej životnej situácie, od našich záujmov, od našej otvorenosti voči tomu, čo je iné. Preto „musíme vyberať si čítanie s otvorenosťou, prekvapením, pružnosťou, nechať si poradiť, ale aj s úprimnosťou, snažiac sa nájsť to, čo potrebujeme v každom okamihu nášho života“[18].

Pokiaľ ide o oblasť duchovného sprevádzania – hoci to platí aj pre akýkoľvek druh priateľstva –, dobrý čitateľ bude možno otvorenejší, citlivejší a schopnejší počúvať. Keďže sa dôkladnejšie venoval poznávaniu seba samého, bude môcť ľahšie prijať druhého v jeho jedinečnosti, s unikátnymi črtami, ktoré utvárajú jeho príbeh; bude schopný vidieť jeho minulosť a premietať jeho budúcnosť s nadhľadom, ako cez ďalekohľad, lebo každý život je príbeh, ktorý možno pochopiť len ako celok[19].

Ten zákonník si myslel, že nevie, kto je jeho blížny. Čo sa s ním stalo po Ježišovej „príbehovej“ odpovedi a výzve – „Choď a rob to isté“ (Lk 10, 37) –, ktorou túto výmenu zavŕšil? Možno, ako môžeme dúfať, začal vnímať Písmo a svet inak; možno práve v tom okamihu dostal podnet, ktorý potreboval, aby si vyvinul čistejší pohľad, s menej predsudkami, otvorený tomu, aby ho každý človek prekvapil. Pohľad, ktorý je nakoniec kontemplatívny: taký, aký si vyžaduje tajomstvo života, sveta a každého človeka.

[1] F. García Lorca, prejav prednesený v septembri 1931 pri slávnostnom otvorení verejnej knižnice v jeho rodnej obci Fuente Vaqueros v provincii Granada.

[2] Svätý Josemaría, Cesta, bod 184.

[3] František, List o úlohe literatúry pri formácii, bod 6.

[4] Svätý Josemaría, List 26, bod 37.

[5] František, List o úlohe literatúry pri formácii, bod 7.

[6] Ibid., bod 17.

[7] E. García-Máiquez, «El lector es un fingidor», v Casa propia, Renacimiento, 2004.

[8] I. Vallejo, Manifiesto por la lectura, Siruela, Madrid, 2020, s. 23.

[9] František, Posolstvo k 54. Svetovému dňu sociálnych komunikácií, 24-I-2020.

[10] Porov. C. S. Lewis, La experiencia de leer, Alba, Barcelona, 2000.

[11] Porov. napríklad: C. Jódar, «Nad rámec deja», dostupné na internete https://opusdei.org/sk-sk/article/ako-vo-filme-nad-ramec-deja/.

[12] František, List o úlohe literatúry pri formácii, bod 32.

[13] Ibid., bod 39.

[14] Svätý Josemaría, Cesta, bod 117.

[15] František, List o úlohe literatúry pri formácii, bod 31.

[16] Ibid.

[17] Ibid., body 2, 31.

[18] Ibid., bod 7.

[19] Porov. Ibid., bod 30.