Predstavenie série
Bol 7. máj 1964. Svätý Pavol VI. slúžil svätú Omšu v Sixtínskej kaplnke pred nezvyčajným zhromaždením: hudobníci, básnici, filmári, sochári, maliari, spisovatelia... Ten moment modlitby bol v istom zmysle začiatkom novej etapy vzťahu Cirkvi s umelcami, či už veriacimi, alebo nie. „Ako viete,“ povedal pápež vo svojej homílii, „našou úlohou je hlásať a sprístupňovať a robiť zrozumiteľným, ba dokonca aj dojímavým svet ducha, neviditeľného, nevysloviteľného Boha. A v tomto úsilí, ktoré prenáša neviditeľný svet do prístupných, zrozumiteľných foriem, ste vy majstrami. Je to vaša úloha, vaše poslanie; vaše umenie spočíva práve v tom, že zbierate z neba ducha jeho poklady a obliekate ich do slov, farieb, foriem a prístupnosti“[1].
Odvtedy všetci pápeži, každý svojím vlastným štýlom, pokračovali v tomto dialógu a prehlbovali ho. Svätý Ján Pavol II., sám umelec, energicky podporoval via pulchritudinis, cestu krásy. Benedikt XVI., vychádzajúc zo svojho jemného vzťahu k hudbe, prijal túto výzvu, presvedčený, že krása je výnimočným miestom stretnutia s Bohom v sekularizovanom svete. František mal zase osobitný vzťah k literatúre a v roku 2024 napísal list o jej význame pre kresťanskú formáciu, ktorý bol v istom zmysle katalyzátorom úvah, ktoré predstavujeme v nasledujúcich článkoch. Lev XIV. napokon už od samého začiatku venoval osobitnú pozornosť svetu filmu ako „laboratóriu nádeje, miestu, kde sa človek môže opäť pozrieť na seba samého a na svoj osud“[2], pričom dokonca vyzval k boju za obnovenie kín.
Výzva milovať svet vášnivo a nachádzať svätosť v každodennom živote nemohla opomenúť svet umenia. V spisoch svätého Josemaríu sa preto nachádzajú neustále odkazy na literatúru. Vieme navyše, že sa modlil s niektorými piesňami z ľudovej hudby svojej doby, že zvyčajne pozeral filmy a že vo svojich homíliách a rozjímaniach občas spomínal výtvarné umenie. A to nehovoriac o podpore, ktorú poskytoval svojim synom a dcéram umelcom.
Vo svetle učenia posledných pápežov a ducha Opus Dei pristupujeme k týmto rôznym umeleckým odvetviam – výtvarnému umeniu, hudbe, literatúre, filmu – ako k priestorom osobného rozvoja, objavovania sveta a predovšetkým stretnutia s Bohom. Jednotlivé formy umenia sú v tejto sérii usporiadané podľa ich historického vzniku: zatiaľ čo máme stopy po výtvarných vyobrazeniach a tvorbe so zvukom, ktoré pochádzajú z obdobia približne štyridsať tisíc rokov pred Kristom, muselo uplynúť niekoľko desiatok tisíc rokov, kým vzniklo stabilné písmo, ktoré umožnilo vznik literárneho diela. A aby mohla vzniknúť kinematografia, už na prelome 19. a 20. storočia, bolo potrebné rozvinutie divadla a fotografie.
„Otvorili sa im oči“: tieto slová, ktoré nám Písmo predkladá v dvoch kľúčových momentoch dejín spásy, vytvárajú pozadie nasledujúcich úvah. Sú to slová, ktoré opisujú dve skúsenosti hlbokej vnútornej premeny. Hneď na začiatku sa otvárajú oči Adama a Evy, keď jedia zo zakázaného ovocia (porov. Gn 3, 7); otvárajú sa spolu s ranou: muž a žena vnímajú vo svojich srdciach priepasť zla, svoju radikálnu krehkosť. Na druhom konci dejín sa však jedného dňa otvoria oči učeníkom z Emauz, keď im Ježiš láme chlieb (porov. Lk 24, 31); a keď sa im otvoria oči, rana sa zahojí: ten tajomný sprievodca, ktorý im zapálil srdcia, je Boh, o ktorom si mysleli, že ho navždy stratili. „Otvorili sa im oči“: padlé stvorenie a nové stvorenie, zranená a napokon zmierená história sa v týchto slovách prelínajú, ako v každom skutočnom umeleckom diele. Ak nás umenie vo svojich tisíckach prejavov vedie po náročnej ceste od padlého raja až po záhradu zmŕtvychvstania, prinesie to jeho pravé ovocie.
Otvorili sa im oči (I): V tých najmateriálnejších veciach zeme
„Na to, aby mohla odovzdať posolstvo, ktoré jej zveril Kristus, Cirkev potrebuje umenie“[3]. To sú slová svätého Jána Pavla II. Na prvý pohľad by sme si mohli myslieť, že sa týkajú iba sakrálneho umenia, potreby nájsť umelecké prostriedky – maľbu, architektúru, sochárstvo, poéziu, hudbu, atď. –, ktoré umožňujú odovzdať obsah viery. Poľský pápež, ktorý sa pohyboval v zákulisí divadiel, však videl širší horizont. Cirkev potrebuje umenie, lebo evanjelizácia neznamená len hlásanie viery, ale aj hlboké hľadanie pravdy, božskej i ľudskej.
Poklad kresťanského posolstva sa neobmedzuje len na dogmatické otázky, ani na biblické texty, ale má silu odhaliť nám božský lesk vo všetkých aspektoch ľudskej existencie: v živote, láske, utrpení, hľadaní zmyslu… Preto môžeme spolu s Benediktom XVI. povedať, že keď sa umenie „konfrontuje s veľkými otázkami existencie, so základnými témami, z ktorých vyplýva zmysel života, môže nadobudnúť náboženskú hodnotu a premeniť sa na cestu hlbokého vnútorného zamyslenia a duchovnosti“[4].
Brána k tajomstvu
Dospieť k tomuto pochopeniu potenciálu umenia, najmä niektorých disciplín výtvarného umenia, nebolo ani ľahké, ani rýchle. Stačí si spomenúť na ten jasný zákaz z Knihy Levitikus: „Nerobte si modly, nestavajte si vyrezávané podoby a pomníky a nepostavte namaľované kamene vo svojej krajine, aby ste sa pred nimi klaňali, veď ja, Pán, som váš Boh!“ (Lv 26, 1). V skutočnosti tento príkaz obsahuje hlbokú pravdu, ktorá rezonuje aj dnes: existuje nebezpečenstvo, že uveríme, že neexistuje nič iné ako to, čo vidíme, chápeme a ovládame; riziko, že hmotné prestane byť „symbolom“ a stane sa „modlou“, zrkadlom, v ktorom vidíme len sami seba.
Človek od svojich počiatkov využíval hmotné prvky na vyjadrenie a prístup k sfére tajomného, k tomu, čo ho presahuje, k posvätnému. Preto je dôležité pochopiť symbolický charakter umenia. Slovo „symbolizovať“ pochádza z gréckeho symbolon a znamená „spájať“ alebo „zlučovať“: to znamená, že umenie nielen zobrazuje, ale odkazuje na skutočnosť, ktorú evokuje, spája sa s ňou a umožňuje aj nám spojiť sa s ňou, dostať sa k nej. Prostredníctvom symbolu sa umenie stáva bránou, ktorá otvára svet k transcendentnu, mostom, ktorý spája hmatateľné so sakrálnym.
Pre rané kresťanstvo, priameho dediča judaizmu, nebolo ľahké nájsť spôsob, ako znázorniť Boha, ktorý sa vtelil. Aby sa zabránilo zredukovaniu Krista na vtedajšie modely znázorňovania, vyskúšalo sa viacero ciest, ktoré nakoniec viedli k rozvoju ikonického jazyka. Napriek zdržanlivosti a odporu, aj voči ikonám, sa tieto prekážky postupne prekonali vďaka reflexii nad postavou Krista. Na druhom nicejskom koncile, ktorý sa konal v roku 787, Cirkev uznala cennú úlohu obrazov v kresťanskej tradícii a potvrdila ich legitímne miesto v bohoslužbe a v katechéze[5]. Svätý Ján Damascénsky to vyjadril veľmi výstižne: „V minulosti Boh, ktorý nemal telo ani podobu, nemohol byť v žiadnom prípade znázornený obrazom. Ale teraz, keď sa zjavil v tele a žil medzi ľuďmi, môžem vytvoriť obraz toho, čo som videl z Boha“[6].
Hoci sa spor o používaní obrazov čas od času opäť vynáral, už vtedy bolo jasné, že Kristovo Vtelenie znamenalo začiatok pozitívneho hodnotenia hmotného, materiálneho sveta a že tento nový pohľad už nepodľahne starým výhradám. Keď „Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami“ (Jn 1, 14), hmotný svet nadobudol jedinečnú dôstojnosť, ktorá bola dovtedy nepredstaviteľná. Kristovo človečenstvo vo svojej materiálnosti zároveň vyjadruje božstvo: práve tam tajomne nazeráme do jeho nekonečnej a nevyčerpateľnej lásky. Preto Vtelenie mení celé chápanie materiálneho sveta, toho, čo znamená byť človekom; a to sa týka aj obrazov a umenia.
Revolúcia Boha, ktorý prijíma matériu
V Kristovi, vtelenom Bohu, chápeme, že matéria nie je prekážkou, ale naopak, priestorom pre prejavenie božstva. Obrazy a výtvarné umenie vo všeobecnosti nie sú niečím nadbytočným a dekoratívnym, ale jedným z najsilnejších prejavov toho, že kresťanstvo je viera v osobu z mäsa a kostí, a nie v nejakú abstraktnú teóriu. Kristus prijíma telesný a hmotný stav: je počatý v lone ženy, narodí sa a vyvíja sa ako každý človek, trpí hladom a smädom, je ospalý, cíti bolesť... Táto skutočnosť, ktorá mohla zostať v minulosti po zmŕtvychvstaní, je potvrdená, ba dokonca oslávená, na Veľkonočné ráno: keď sa Ježiš zjaví ako vzkriesený, ukazuje svoje rany, aby sa ich učeníci dotkli; a pri svojom nanebovstúpení si so sebou berie svoje oslávené telo, to isté, ktoré nám daruje v Eucharistii.
Vtelenie Slova nám pred oči kladie našu vlastnú telesnosť. Nie sme anjeli, ale vtelené duše alebo zduchovnené telá; v nás je telo rovnako dôležité ako duch: „V človeku nie sú duch a hmota dvoma spojenými prirodzenosťami, ale ich zjednotenie tvorí jedinú prirodzenosť“[7]. Avšak najmä na Západe boli kultúra a myslenie často poznačené dualistickými filozofickými tendenciami, ktoré majú sklon oddeľovať hmotné od duchovného. Z týchto útržkovitých antropologických pohľadov sa fyzický rozmer našej existencie začal vnímať s pohŕdaním alebo podozrením, akoby zlo pochádzalo z hmoty alebo z tela. Človek sa tak môže nielen cítiť nepríjemne kvôli krehkosti a zraniteľnosti svojej hmotnej reality, ale môže tiež stratiť zo zreteľa duchovnosť svojho tela, „chrámu Ducha Svätého“ (1 Kor 6, 19). Vo svete, ktorý zdanlivo oslavuje hmotu, hoci len povrchne, sa môžeme ocitnúť odtrhnutí od seba samých, roztrieštení, pričom nepoznáme skutočnú hodnotu telesnosti: byť miestom „ikonického znázornenia Božej prítomnosti v ľudskom stvorení“[8].
Vo svojich katechézach o teológii tela svätý Ján Pavol II. vysvetľuje, že ľudská telesnosť nielenže nie je prekážkou, ale je privilegovaným prostriedkom na spoločenstvo s Bohom a s ostatnými; materiálnosť tela je živým symbolom, viditeľným vyjadrením neviditeľného, ktoré nám umožňuje spojiť sa s transcendentnom. Rovnako ako je hmotný charakter sviatostí nevyhnutný na to, aby nám sprostredkovali božský život[9], aj naša vlastná materiálnosť je miestom spoločenstva s ostatnými a s Bohom a bude ním po celú večnosť v nebi.
Hodnota vtelenia vo svete umenia
Umelecké diela odrážajú práve túto dynamiku vtelenia. Nie sú to abstraktné myšlienky uväznené v konceptuálnej rovine: umelecká myšlienka sa realizuje prostredníctvom vtelenia, keď nadobúda formu v hmote. Umelec nielen premýšľa o tom, čo chce vyjadriť, ale aj skúma materiálne prostriedky, pomocou ktorých premení tieto myšlienky na zmyslový zážitok. Obraz, socha, hudobná kompozícia či film neexistujú, kým neožijú prostredníctvom pigmentov, zvukov alebo obrazov. Práve tento proces umožňuje umeniu vyjadriť sa a odhaliť niečo z tajomstva skutočnosti, ako to vyjadril súčasný americký umelec Bruce Nauman v názve jedného zo svojich neónových diel: „Skutočný umelec pomáha svetu tým, že odhaľuje mystické pravdy“[10].
Preto nie je materiálnosť umenia druhoradým aspektom. Plátno nie je len fyzickým nosičom toho, čo sa skutočne chce vyjadriť, ale je to práve ono samo, vo svojej materiálnosti, čo sa chce vyjadriť. Každé umelecké dielo reprodukuje, - síce analogicky, ale reálne –, tú istú dynamiku vtelenia: zviditeľňuje v čase a priestore to, čo dovtedy bolo neviditeľné. Preto umenie nie je len rebríkom, ktorý môžeme odhodiť, keď už sme sa dostali na strechu, keď sme už dosiahli „obsah“, ktorý by bol nezávislý od jeho hmotného nosiča: umelecké dielo vo svojej prítomnosti pred mojím pohľadom je konkrétnym miestom prejavu pravdy; a tento prejav je neoddeliteľný od diela.
Tento vtelený charakter umenia rezonuje s jadrom posolstva svätého Josemaríu: nejde len o to, že môžeme nájsť Boha bez toho, aby sme opustili svet, ale práve vo svete a vo veciach tohto sveta. Ba čo viac, ak nenájdeme Boha „v tých najmateriálnejších veciach zeme“ – v materiálnosti našej práce, v teple našich lások, vo formách našich umeleckých diel – nikdy ho nenájdeme. „V tých najbežnejších situáciách sa skrýva niečo sväté, božské, čo musí každý z vás objaviť“[11]. A práve to nám umenie vo všeobecnosti, a výtvarné umenie zvlášť, pomáha rozvíjať: schopnosť rozpoznať neviditeľné vo viditeľnom.
Preto skutočné estetické vzdelávanie nespočíva len v schopnosti tešiť sa z umeleckých diel, ale predovšetkým v tom, že dokážeme čoraz lepšie oceniť nesmierne bohatstvo a krásu toho, čo nám život každý deň ponúka. Na druhej strane citlivý charakter umenia nám umožňuje pochopiť a vyjadriť otázky, ktoré sú inými spôsobmi veľmi ťažko dosiahnuteľné[12]: umožňuje nám rozvíjať intuíciu, predstavivosť, citlivosť a emócie. Lebo existujú životné skutočnosti, ktoré konceptuálne uvažovanie nedokáže úplne vystihnúť, a ktoré umenie dokáže osvetliť intuitívnym a silným spôsobom: láska, sloboda, bolesť, úzkosť, sláva, atď.
Umenie nás podnecuje k spoločnej ceste
Výtvarné umenie môže byť niekedy ťažké pochopiť, pravdepodobne kvôli nesmiernej rozmanitosti štýlov, v ktorých sa prejavuje. Formy sa tak veľmi zmenili a rozmnožili, že niekedy nevieme, ako posúdiť ich kvalitu, ako oceniť ich krásu. Preto je jednou z najčastejších chýb v tejto oblasti stotožňovanie krásy výlučne s určitými formami vyjadrenia, typickými pre danú dobu, kultúru alebo tradíciu. Toto zúženie však môže ochudobniť naše chápanie umenia. Svätý Pavol VI. na to poukazoval, keď sa umelcom ospravedlňoval za obmedzenia, ktoré im niekedy ukladala Cirkev:
„Znepokojili sme vás tým, že sme vám, tvorcom, ktorí ste vždy plní života a plodní v tisícoch nápadov a noviniek, vnútili napodobňovanie ako hlavný kánon. ‚My –‘ hovorilo sa vám – ‚máme tento štýl, je potrebné sa mu prispôsobiť‘; ‚my máme túto tradíciu a je potrebné jej zostať verní‘; ‚my máme týchto majstrov a je potrebné ich nasledovať‘; ‚máme tieto kánony a iná cesta neexistuje‘. Možno sme vám, dá sa povedať, naložili na chrbát olovené bremeno. Odpustite nám“[13]. Kresťanské umenie sa určite musí vyrovnať s výzvou nájsť rovnováhu medzi tradíciou a inováciou, identitou a premenou, bez toho, aby obmedzovalo umeleckú krásu na určité štýly alebo formy, ako keby malo byť vylúčené nesmierne bohatstvo jazykov a spôsobov vyjadrovania, ktoré si ľudia dokážu predstaviť[14].
Túto požiadavku možno vyjadriť ešte radikálnejšie: Kristus vniesol do dejín ľudstva „nový rozmer krásy“[15], ktorý nie je možné uzavrieť do určitých kritérií. A to je tiež súčasťou tajomstva, že Boh chcel prijať ľudský údel až do krajných dôsledkov. Joseph Ratzinger preto zdôrazňoval, aké paradoxné je nazvať „najkrajším z ľudí“ ukrižovaného a zbitého muža s tvárou znetvorenou bolesťou: „Svätý Augustín, ktorý v mladosti napísal knihu o kráse (…), veľmi silno vnímal tento paradox a uvedomil si, že v tomto úryvku sa veľká grécka filozofia krásy nielen pretavila, ale bola dramaticky spochybnená: bolo potrebné nanovo diskutovať a zažiť, čo je krása a aký má význam“[16].
Preto krása v kresťanskom zmysle nespočíva len v dokonalom stvárnení formy alebo v príjemnej formálnej symetrii. Kresťanská krása je niečo širšie, čo sa netýka len predmetu, ale aj toho, kto ho vníma: ide o tú vlastnosť, ktorá z akejkoľvek skutočnosti robí niečo hodné lásky. Krása v tomto zmysle súvisí so schopnosťou pochopiť, že každá skutočnosť je hodná lásky; každá skutočnosť v sebe ukrýva niečo z Božieho tajomstva, či už sa nám javí ako krásna, alebo či sa pred našimi očami javí ako znetvorená. Preto by sa k umeleckému dielu malo pristupovať ako k osobnému dialógu, ktorý rešpektuje spôsob, akým sa na nás obracia, bez toho, aby nás predsudky brzdili, uzatvárali pred ním alebo nás viedli k tomu, aby sme mu vnucovali náš vlastný význam. Ide o dialóg, ktorý od nás vyžaduje, aby sme vystúpili zo seba samých a priblížili sa k pohľadu druhého, nech sa nám to zdá akokoľvek vzdialené, nepochopiteľné alebo bolestivé.
Mysliteľka Simone Weilová, v súlade s tým, čo zdôraznil Joseph Ratzinger, identifikovala tento paradox v kresťanstve: „Práve v samotnom utrpení žiari Božie milosrdenstvo, v jeho najhlbšej podstate, v strede jeho neutíšiteľnej horkosti. Ak (…) zostaneme v tomto bode a neprestaneme milovať, nakoniec sa dotkneme niečoho, čo už nie je utrpenie, čo nie je radosť, čo je ústredná, vnútorná, čistá, nehmatateľná podstata, spoločná radosti i utrpeniu, a čo je samotná Božia láska“[17]. Preto je možné pochopiť, že krása môže nadobúdať bolestivé podoby, ktoré nás zároveň otvárajú skutočnosti a umožňujú nám ju milovať. Prijať túto víziu nie je jednoduché, ale práve umenie je naším veľkým spojencom, ktorý nám pomáha v nej rásť. Obavy, ktoré objavujeme v toľkých dielach, nám pripomínajú, že všetci čelíme s obdivom a úžasom veľkým otázkam a tajomstvám života. Umenie nám umožňuje objaviť v každom človeku, v každom malom aspekte života, pozvanie k objaveniu „Lásky, ktorá hýbe slnkom a ostatnými hviezdami“[18].
[1] Svätý Pavol VI, Homília počas Omše s umelcami, 7-V-1964.
[2] Lev XIV, Stretnutie so zástupcami filmového sveta, 15-XI-2025.
[3] Svätý Ján Pavol II, List umelcom, 4-IV-1999.
[4] Benedikt XVI, Prejav pri stretnutí s umelcami, 21-IX-2009.
[5] Porov. Druhý nicejský koncil, rok 787, Conciliorum Œcumenicorum Decreta, 111; citované v Katechizme Katolíckej Cirkvi, bod 1160.
[6] Svätý Ján Damascénsky, O posvätných obrazoch, 1, 16; citované v Katechizme Katolíckej Cirkvi, bod 1159.
[7] Katechizmus Katolíckej Cirkvi, bod 365.
[8] Gianfranco Ravasi, „A Boh videl, že to bolo krásne. Viera, krása, umenie“, Úvodný prejav, Teologické dni Centra teologických štúdií v Seville, 3-III-2016; dostupné na cultura.va.
[9] Porov. Katechizmus Katolíckej Cirkvi, bod 1084.
[10] B. Nauman, The True Artist Helps the World by Revealing Mystic Truths (Window or Wall Sign), neónová socha, 1967.
[11] Svätý Josemaría, Vrúcne milovať svet, v Rozhovory, bod 114.
[12] Porov. František, List o úlohe literatúry pri formácii, 4-VIII-2024, bod 17.
[13] Svätý Pavol VI, Homília počas Omše s umelcami, 7-V-1964.
[14] Podrobnejšie rozoberanie úlohy umenia v liturgii (najmä hudby alebo architektúry) presahuje rámec tohto textu. V tejto súvislosti možno nahliadnuť napríklad do konštitúcie Sacrosanctum Concilium (1963) a inštrukcie Musicam sacram(1967).
[15] Svätý Ján Pavol II, List umelcom, 4-IV-1999.
[16] J. Ratzinger, „Kontemplácia krásy“, Posolstvo na stretnutí v Rimini, august 2002, Humanitas 29 (2003) 9–14; dostupné na humanitas.cl.
[17] S. Weil, A la espera de Dios, Trotta, Madrid, 2024, s. 55-56.
[18] Dante, Divina Comedia, Raj, Spev XXXIII.