Čo je možné vidieť, keď Boh pôsobí v našom vnútri alebo v dušiach ľudí okolo nás? Čo je možné vnímať navonok? Hoci Božie pôsobenie býva zvyčajne nenápadné a tiché, mnohokrát ho môžeme tušiť, keď pozorujeme, čo sa deje navonok – počnúc rečou tela, ktorá je niekedy neúmyselná, až po samotné činy. Keď necháme Boha neviditeľne pôsobiť v našom srdci, čo sa vlastne dá vidieť?
Na stránkach evanjelia nájdeme niekoľko príbehov o tom, čo sa deje navonok, keď sa niekto stretne s Ježišom a otvorí mu svoje srdce. Je tu tá samaritánska žena, ktorá po dlhom rozhovore s Pánom zabudla, čo robila – „nechala tam svoj džbán“ (Jn 4, 28) – a utekala do svojho mesta, pričom každému, kto jej prišiel do cesty, hovorila: „Poďte sa pozrieť na človeka, ktorý mi povedal všetko, čo som porobila! Nebude to Kristus?“ (Jn 4, 29). Je tu aj ten muž, ktorý po tom, čo bol mnoho rokov posadnutý nečistým a násilným duchom, padol pred Pánom na kolená, bol uzdravený a hneď „odišiel a začal v Dekapole rozhlasovať, aké veľké veci mu urobil Ježiš. A všetci sa čudovali“ (Mk 5, 20). A napokon stretávame aj toho bohatého muža, ktorý reaguje inak, ale rovnako rozhodne: hneď ako Ježiš vošiel do jeho domu a do jeho života, rozhodol sa dať polovicu svojho majetku chudobným a štvornásobne nahradiť každú nespravodlivosť, ktorú v minulosti spáchal (porov. Lk 19, 8). Všetci „bežia rozprávať“, „ponáhľajú sa zvestovať“, cítia naliehavú potrebu napraviť, aby boli pre druhých tou istou Kristovou láskou.
To, čo je vidieť, to, v čom sa zhmotňuje radosť z otvorenia sa Ježišovej láske, je to, čo svätý Josemaría nazýval „veľkou katechézou“: potreba toho, kto objaví Kristovu lásku, rozprávať a milovať skutkami. „Celé Dielo,“ písal zakladateľ Opus Dei, „je veľkou katechézou, uskutočňovanou živým, jednoduchým a priamym spôsobom v srdci občianskej spoločnosti“[1].
Priateľstvo, ktoré ponúka formáciu
Prelát Opus Dei nám pripomenul, že jedným z dôležitých vnuknutí, ktoré svätý Josemaría dostal od Boha, bolo znovuobjavenie toho, že skutočné priateľstvo je evanjelizácia, že „samotné priateľstvo je apoštolát; samotné priateľstvo je dialóg, v ktorom dávame a prijímame svetlo“[2]. A toto priateľstvo sa zvyčajne snaží ponúknuť to, čo druhá osoba potrebuje v každej konkrétnej a jedinečnej situácii: radu, spoločný odpočinok, materiálnu pomoc, sprevádzanie pri nejakej úlohe, hlboký rozhovor… Takisto, keď je to vhodné, tým, ktorí nachádzajú v posolstve svätého Josemaríu inšpiráciu pre svoj vlastný kresťanský život, možno ponúknuť plán ľudského a duchovného formovania, v ktorom sa táto „veľká katechéza“ konkretizuje. „Sme tu pre široké masy,“ hovoril svätý Josemaría, „ale v našom okolí je toľko priateľov a známych, ktorí oveľa bezprostrednejšie prijímajú vplyv ducha Opus Dei“[3].
Tento konkrétny spôsob zdieľania priateľstva je štruktúrovaný tak, ako to zakladateľ Opus Dei nazýval „dielo svätého Rafaela“, keď sa zameriava na mladých ľudí, a „dielo svätého Gabriela“, keď sa zameriava na dospelých alebo na ľudí s pokročilejším životným projektom. Ide o individuálne alebo skupinové aktivity čerpajúce z tradície Cirkvi: predovšetkým prednášky o tom, ako žiť vieru v každodennom živote, ale aj duchovné cvičenia, hodiny katechizmu, návštevy ľudí v osobitnej núdzi, duchovné sprevádzanie, atď. Nejde o kurzy či aktivity, aké ponúkajú akademické alebo civilné inštitúcie, kde sa pozornosť sústreďuje hlavne na odovzdávanie informácií, ale o formáciu, ktorá sa prežíva ako stretnutie priateľov a priateliek, kde veľký význam nadobúda vzťahový rozmer, vzájomné spoznávanie sa a zdieľaná dôvera.
„Chlapci a dievčatá svätého Rafaela“
Apostolát, ktorý Opus Dei ponúka mladým ľuďom, je postavený pod patronát svätého Rafaela a svätého Jána; prvého preto, lebo je to archanjel, ktorý pomohol Tobiášovi objaviť svoje povolanie k manželstvu a pripraviť sa naň, a druhého preto, lebo je najmladším z apoštolov, ktorý nasledoval Ježiša po tom, čo prijal dar celibátu. Ide o ľudskú a duchovnú prípravu, ktorá sa snaží osloviť myseľ, srdce a ruky: „Jazyk mysle, aby sme jasne premýšľali o tom, čo cítime a čo robíme. Jazyk srdca, aby sme správne a hlboko cítili to, čo premýšľame a čo robíme. A jazyk rúk, aby sme účinne konali to, čo cítime a čo myslíme“[4]. Jej cieľom je formovať zrelú osobnosť, „dušu modlitby“, schopnú posväcovať štúdium alebo prácu tým, že žije ľudské cnosti, a tak položiť základ pre budovanie pevného osobného vzťahu s Otcom, Synom a Duchom Svätým prostredníctvom milosti prijatej vo sviatostiach.
Medzi aktivity, ktoré prispievajú k dozrievaniu mysle, srdca a činov, patrí účasť na krúžkoch svätého Rafaela – prednášky o kresťanskej náuke –, sprevádzanie ľudí v núdzi, katechéza, učenie sa osobnej modlitbe prostredníctvom vedených meditácií kňazom a účasť na ďalších iniciatívach, ktoré sa organizujú v rodinnom prostredí. Svätý Josemaría nazýval mladých ľudí, ktorí sa pravidelne zúčastňujú na týchto aktivitách, „chlapcami svätého Rafaela“: nie sú členmi Opus Dei, ale, ako vysvetľoval, „medzi chlapcami svätého Rafaela a Dielom nepochybne existuje veľmi úzke spojenie“[5], pretože sú blízkymi priateľmi tejto rodiny, vnímajú Opus Dei ako svoje vlastné a snažia sa tiež odovzdať ostatným to, čo sami prijali.
„Pred stáročiami,“ rozprával pápež Lev pri stretnutí s mladými ľuďmi, „svätý Augustín vystihol hlbokú túžbu nášho srdca, túžbu každého ľudského srdca, a to aj bez toho, aby poznal dnešný technologický pokrok. Aj on prežil búrlivú mladosť; ale neuspokojil sa s tým, nezatlačil do ticha volanie svojho srdca. Augustín hľadal pravdu, pravdu, ktorá nesklame, krásu, ktorá nepominie. A ako ju našiel? Ako našiel úprimné priateľstvo, lásku schopnú dať nádej? Tým, že našiel toho, kto ho už hľadal, tým, že našiel Ježiša Krista“[6]. To je to, čo Opus Dei ponúka chlapcom a dievčatám zo svätého Rafaela v každej aktivite, ktorú pre nich organizuje: stretnutie s Ježišom vo sviatostiach, v blížnom v núdzi, v modlitbe, v štúdiu alebo práci, v doktrinálnej formácii, v priateľstve a v odovzdávaní viery tým, ktorí ju nepoznajú; v konečnom dôsledku: v posväcovaní ich bežného života.
Kto sú spolupracovníci?
Niečo podobné možno povedať o dospelých, ktorí síce nepatria k Dielu, ale zúčastňujú sa na formačných aktivitách – aktivitách svätého Gabriela – ako sú duchovné cvičenia, krúžky, hodiny, atď. Niektorí z nich, tí, ktorí majú záujem, môžu byť menovaní za spolupracovníkov, práve preto, že sú ochotní spolupracovať mnohými rôznymi spôsobmi. Táto spolupráca prebieha podľa vôle každého jednotlivca: predovšetkým prostredníctvom modlitby, ale aj – ak chcú a môžu – materiálne, vlastnou prácou, časom alebo finančnou pomocou. Okrem toho spolupracovníci čerpajú duchovné požehnania: každodennú modlitbu všetkých členov Opus Dei za nich, odpustky udelené Svätou stolicou v niektorých dňoch roka, modlitby za ich zosnulé duše, atď.
Nie je nevyhnutné, aby osoba, ktorá chce byť spolupracovníkom, navštevovala formačné stretnutia. Po prvé preto, že existujú katolícki spolupracovníci, ktorí z akéhokoľvek dôvodu nechcú chodiť; po druhé, existuje aj veľa nekatolíckych, ba dokonca nekresťanských spolupracovníkov, ktorí zdieľajú s členmi Diela a priateľmi túžbu konať dobro – duchovné, výchovné, kultúrne, charitatívne, atď. – a ponúkajú svoju pomoc. A napokon preto, že spolupracovníkmi Opus Dei sú aj početné cirkevné inštitúcie, ktoré sa rozhodli nejakým spôsobom, často duchovne, spolupracovať na úlohách, ktoré Dielo vykonáva. Svätý Josemaría mohol oprávnene konštatovať: „Medzi nami, ktorí ušľachtilo pracujeme spoločne, bok po boku na apoštolských úlohách alebo pomáhame, aby sme mohli pracovať, je toľko priateľov a spolupracovníkov“[7].
Žijú ducha Opus Dei ako niečo vlastné
Keďže nie sme izolované atómy, ale existujeme a žijeme vo vzťahoch, teplo Diela sa často dostane aj k rodine či priateľom tých, ktorí sa podieľajú na týchto apoštolských činnostiach, či už ide o dielo svätého Gabriela alebo svätého Rafaela. To je navyše prirodzený spôsob, ako sa táto „veľká katechéza“ môže dostať k tým, ktorí ju potrebujú. Napríklad jeden vysokoškolský študent zo svätého Rafaela z tridsiatych rokov minulého storočia nám zanechal príklad v listoch, ktoré písal svojej rodine, keď býval v rezidencii DYA v Madride. Emiliano rozprával svojej rodine s jednoduchosťou a spontánnosťou o tom, čo sám prežíval v rezidencii: prosil ich o modlitby, rozprával im o prebiehajúcich apoštolských plánoch – „o mesiac sa začne príprava ľudí, ktorí idú do Paríža a Valencie“ – a zdieľal s nimi zábavné detaily každodenného života, ako sú radosti, priateľstvá a jeho vzťah so svätým Josemaríom[8]. Bol to skutočný spôsob, ako ich zapojiť do života v tej rezidencii, ktorá bola pre neho ako druhý domov, lebo nie je potrebné byť členom Opus Dei, aby si osvojili jeho ducha, ani aby sa považovali za súčasť rodiny.
Dielo ponúka túto formáciu tisíckam ľudí po celom svete. Chlapci a dievčatá zo svätého Rafaela, spolupracovníci a priatelia, považujú svoj spôsob hľadania svätosti – zjednotenie sa s Ježišom Kristom tam, kde žijú a pracujú – za skutočnosť, ktorú napĺňajú tým, že žijú duch Opus Dei: prostredníctvom životného plánu duchovného života, založeného na hlbokom presvedčení, že sú Božími deťmi, aby s Ním zdieľali každodennú prácu uprostred sveta a zlepšovali spoločnosť tým, že žijú podľa posolstva evanjelia. Z tohto dôvodu niektorí zverujú svoje duchovné sprevádzanie ľuďom z Diela, kňazom alebo laikom. Mnohí vnímajú Dielo ako svoju duchovnú rodinu v Cirkvi a cítia sa ako doma, keď navštívia centrum Opus Dei kdekoľvek na svete. Tak na formačných stretnutiach, ako aj na neformálnych stretnutiach – pri rozhovoroch či voľnočasových aktivitách – si užívajú atmosféru, ktorá ich posilňuje. Prirodzene prechádzajú z diela svätého Rafaela k dielu svätého Gabriela, keď nastúpia do zamestnania alebo založia rodinu.
To, čo každý človek chce a potrebuje
Je logické, že v dôsledku hlbšieho života modlitby, zintenzívnenia sviatostného života, lepšieho poznania katolíckej viery a väčšieho stotožnenia sa s posolstvom svätého Josemaríu sa niektorí ľudia pýtajú, či by povolanie k Dielu mohlo byť cestou, ktorú pre nich Boh chce, a začínajú osobný proces rozlišovania. Povolanie do Opus Dei zahŕňa niečo viac než len súlad so spiritualitou a formáciou, ktorú ponúka; je to Božie volanie adresované konkrétnej osobe, ktoré tomu, kto ho prijme, dáva pocit príslušnosti a poslania, ktoré si osvojí takým spôsobom, že formuje celý jeho život.
Na druhej strane sa niekedy stáva, že niekto určitý čas navštevuje formačné stretnutia, ale potom s tým prestane z rôznych dôvodov: nové rodinné alebo pracovné záväzky, presťahovanie sa, alebo objaví spiritualitu, ktorá mu viac vyhovuje… V každom prípade sa členovia Opus Dei, ktorí na tejto ceste sprevádzajú, snažia pestovať nadprirodzený pohľad: perspektívu, ktorá vedie k tomu, aby sa pozerali nielen z dlhodobého hľadiska, ale aj z hľadiska večnosti. Ich jediným želaním je, aby ľudia žili otvorení voči Bohu a aby mali osobný vzťah s Ježišom Kristom. Preto je najdôležitejšie sprevádzať každého na jeho vlastnej ceste, bez toho, aby sme Bohu určovali časový harmonogram.
Tí, ktorí patrili k Opus Dei a z toho či onoho dôvodu z neho vystúpili, sú tiež súčasťou tejto veľkej katechézy. Niektorí z týchto ľudí prežili bolestivé skúsenosti, ktoré chceme s úctou vypočuť, pochopiť a snažiť sa napraviť; a tiež sa úprimne ospravedlniť, ak je to na mieste. V tomto zmysle, ako zdôraznil prelát Opus Dei: „Ľudí, ktorí boli súčasťou Diela a ktorí sa z akéhokoľvek dôvodu od neho oddelili, milujeme z celého srdca a úprimne im ďakujeme za dobro, ktoré v tom čase vykonali a ktoré naďalej zasievajú v súčasnosti. Okrem toho máme veľký rešpekt ku každému z nich, pretože v tom rozhodnutí stať sa členom Opus Dei bola túžba odovzdať svoj život Bohu. Pri mnohých príležitostiach som mal možnosť požiadať o odpustenie tých, ktorí v sebe stále nosia nejakú ranu, či už kvôli nedostatku lásky alebo spravodlivosti, alebo z akéhokoľvek dôvodu“[9]. Mnoho ďalších ľudí vyjadruje vďačnosť za čas strávený v Diele, za formáciu a sprevádzanie, ktoré dostali a ktoré naďalej prinášajú ovocie v ich životoch. Toto puto pretrváva v čase a niektorí sa dokonca opäť pripájajú k Opus Dei v novej etape svojej cesty.
Chlapci a dievčatá, ktorí sa zúčastňujú na aktivitách svätého Rafaela, starší ľudia, ktorí sa zapájajú do aktivít svätého Gabriela, spolupracovníci a priatelia – bez ohľadu na to, v akej situácii sa každý z nich nachádza, mnohí z nich naďalej po celý život pociťujú podporu zo strany členov Opus Dei; sú spokojní v blízkosti Diela, spolucítia s jeho sekulárnou a rodinnou spiritualitou a túžia obohatiť sa prostredníctvom jeho formácie, pričom zároveň prispievajú k Dielu, aby mohlo rozvíjať svoje apoštoláty, a k svojmu vlastnému okoliu, kde chcú byť svedkami evanjelia, rozsievačmi pokoja a radosti. „Hľadáme v prvom rade,“ hovoril svätý Josemaría, „duchovný rast všetkých duší – bez výnimky –, ktoré sa s dobrou vôľou približujú k nášmu apoštolátu“[10]. Zakladateľ Opus Dei takto hovoril o chlapcoch zo svätého Rafaela, ale tieto slová možno vzťahovať aj na tých, ktorí sa podieľajú na diele svätého Gabriela, spolupracovníkov a priateľov. To je tá „veľká katechéza“, ktorú vykonávajú ľudia z Diela, vždy poháňaní radosťou z tohto stretnutia s Ježišom, aby sme všetci prispeli k tomu, „aby Kristova láska a sloboda vládli všetkým prejavom moderného života: kultúre a ekonómii, práci a odpočinku, rodinnému životu a spoločenskému spolužitiu“[11].
[1] Svätý Josemaría, List 6, bod 47.
[2] Fernando Ocáriz, Pastiersky list, 9-I-2018, bod 14.
[3] Svätý Josemaría, En diálogo con el Señor, bod 21.
[4] František, Videoposolstvo pre mladých v rámci príprav na Svetový deň mládeže v Lisabone, 22-VI-2023.
[5] Svätý Josemaría, List 7, bod 7.
[6] Lev XIV, Modlitbová vigília s mladými ľuďmi v Ríme, 2-VIII-2025.
[7] Svätý Josemaría, List 29, bod 43.
[8] José Carlos Martín de la Hoz a Josemaría Revuela Somalo, „Študent v internáte DYA. Listy Emiliana Amanna rodine (1935–1936)“, v Studia et Documenta, roč. 2, 2008, s. 299–358.
[9] Fernando Ocáriz, Rozhovor pre The Pillar, 2-XI-2024. Dostupné v španielčine na www.opusdei.org.
[10] Svätý Josemaría, List 7, bod 10.
[11] Svätý Josemaría, Brázda, bod 302.