Neviditeľné sa stáva viditeľným
Dnes v evanjeliu vidíme, ako sa Ježiš zadivil nad vierou stotníka, rímskeho dôstojníka, ktorý mal pod sebou sto vojakov. Stotník mal mnohé starosti, ktoré zapĺňali jeho myseľ a ktorým venoval čas, ale popri všetkých týchto povinnostiach nezabudol na svojho sluhu, ktorý „leží doma ochrnutý a hrozne trpí“ (Mt 8, 6). Stotník nebol z vyvoleného národa -bol pohan-, ale svojím životom odpovedal na Božiu milosť a prijal Kristovo svetlo viery do svojho života. Otvoril svoje srdce Bohu a tak sa nechal pretvoriť Božou láskou. Ježiš chváli túto vieru stotníka, ale chváli ju preto, že je naplnená láskou k blížnemu.
Pred necelým rokom si Boh povolal Benedikta XVI do večnosti. Vo svojej prvej encyklike nám pápež pripomenul, že kresťanstvo je viera v Božiu lásku. „Ježiš spojil do jediného prikázania príkaz milovať Boha s prikázaním lásky k blížnemu. (...) Pretože nás Boh miloval ako prvý (porov. 1 Jn 4, 10), láska už nie je len prikázaním, ale je odpoveďou na dar lásky, s ktorým nám Boh ide v ústrety“ (Benedikt XVI, Deus caritas est, 1). Celá adventné obdobie je prípravou na prijatie tohto daru, s ktorým nám Boh ide v ústrety.
„O akom dare tu je reč?“ Môžeme sa opýtať. A odpoveď nájdeme v Betleheme: v dare samotného Boha, ktorý sa stal človekom, aby nám ukázal vznešenosť a krásu nášho povolania: sme stvorení, aby sme milovali a nechali sa milovať. Toto je jadro kresťanskej viery.
Ale na scénu sa dostáva nevyhnutne otázka: „Môžeme vôbec milovať Boha, ktorého nevidíme? (...) Boha nikto nevidel – ako ho môžeme milovať? (...) Boha takého, aký je sám v sebe, vskutku nikto nevidel. Napriek tomu Boh nie je úplne neviditeľný. (...) Božia láska sa objavila medzi nami, stala sa viditeľnou tým, že Boh poslal svojho jednorodeného Syna na svet, aby sme skrze neho mali život (1 Jn 4, 9). Boh sa stal viditeľný: v Ježišovi môžeme vidieť Otca“ (DCE, 16 a 17). To je tajomstvo Vianoc, na ktoré sa pripravujeme v Advente: na zviditeľnenie neviditeľnej Božej lásky v Ježišovi.
Svätý Ján, Ježišov milovaný učeník, nám píše: „Boha nikto nikdy nevidel, ale keď sa milujeme navzájom, Boh ostáva v nás a jeho láska v nás je dokonalá“ (1 Jn 4, 12). Sám Ježiš hovorí o tom, že je prítomný v druhých ľuďoch: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili“ (Mt 25, 40). Pápež František nám pripomína, že sa máme chrániť pred logikou ľahostajnosti, pred postojom indiferencie, pred tým, čo nám môže napadnúť, keď vidíme problém u blížneho: odvrátiť pohľad (Anjel Pána, 22-XI-2020). S Božou milosťou chceme mať -ako stotník- otvorené srdce pre potreby druhých. Ale toto naše srdce sa otvára v miere, v akej prijíma Kristovo svetlo „viery činnej skrze lásku“ (Gal 5, 6), v miere, v akej prijíma Boží dar, ktorý nás vždy predchádza.
„Len moja ochota ísť v ústrety blížnemu a prejaviť mu lásku ma robí citlivým aj voči Bohu. Len služba blížnemu otvára moje oči, aby som videl, čo pre mňa robí Boh a ako ma miluje. Svätci –spomeňme si napríklad na blahoslavenú Matku Teréziu z Kalkaty– živili svoju schopnosť milovať blížneho stále novým spôsobom z ich stretnutia sa s eucharistickým Pánom a naopak, toto stretnutie živilo ich realizmus a hĺbku práve v službe druhým. Láska k Bohu a láska k blížnemu sú nerozlučné, sú jediným prikázaním“ (DCE, 18).
Preto nám liturgia Cirkvi ponúka stotníkove slová pred svätým prijímaním: „Pane, nie som hoden, aby si vošiel pod moju strechu, ale povedz iba slovo, a duša mi ozdravie“. Sú prejavom viery v reálnu prítomnosť Ježiša v oltárnej sviatosti: jednoduchej, úprimnej a dôvernej viery, ktorá vyživuje našu lásku k Bohu a k blížnemu. Neviditeľný Boh sa stáva viditeľným, hmatateľným, „prijímateľným“, pod spôsobom chleba.
Rovnako ako stotník, aj my máme svoje ťažkosti a trápenia, aj my máme blížnych, ktorých chceme uzdraviť a pomôcť im, aj my sami chceme cítiť Pánovu ruku na dosah. Preto chceme s dôverou, ako tento stotník, obracať sa na Ježiša. Je dobré si uvedomiť, ako veľmi ho potrebujeme a ako vrúcne nám chce pomôcť. Je veľmi upokojujúce vedieť, že sa na neho môžeme kedykoľvek obrátiť vo všetkej jednoduchosti, že nás vždy počúva. Ale najmä, keď sme ho prijali v Eucharistii, povedzme mu dôverne: Ježišu, mám niekoľko vecí, ktoré neviem vyriešiť a ktoré ma oberajú o pokoj. Mám vieru, ale uznávam, že niekedy mi chýba väčšia dôvera v teba; stále sa musím učiť vkladať svoj život plnšie do tvojich rúk.
V týchto dňoch Adventu sa pripravujeme aj na slávnosť Nepoškvrneného počatia Panny Márie počas Novény. Mária prijala Ježiša do svojho života. Uverila posolstvu archanjela a slovami „Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova“ (Lk 1, 38), umožnila, že neviditeľný Boh sa stal viditeľným v jej lone. Panna Mária prijala Božiu lásku a stala sa Matkou nás veriacich. Boh našiel tú najväčšiu vieru v Panne Márii, ktorá je „blahoslavená, lebo uverila, že sa splní, čo jej povedal Pán“ (Lk 1, 45). Božia Matka počúva Božie slovo a zachováva ho (porov. Lk 11, 28). A živí nás vteleným Božím Slovom, keď ho počúvame v modlitbe a prijímame v Eucharistii.
Svätý Josemaría rád opakoval modlitbu, ktorou sa pripravoval na prijatie Ježiša v Eucharistii: „Chcel by som ťa, Pane, prijať s takou čistotou, pokorou a oddanosťou, s akou ťa prijala tvoja najsvätejšia Matka, s duchom a horlivosťou svätých“. Raz, jedna pani, manželka a matka, spontánne zareagovala na túto modlitbu: „nemožné!“. A je to pravda: kto z nás môže prijať Ježiša tak, ako ho prijala Božia Matka? Je nemožné prijať Ježiša s takou čistotou, pokorou a oddanosťou... No napriek tomu, s Božou pomocou, sme povolaní rásť vo svätosti, v podobnosti s Pannou Máriou.
Stotník nás učí, že nie sme hodný prijať Ježiša do svojho srdca. Ale Boh nás chce navštíviť, a prosí nás, aby sme oľutovali a vyznali svoje hriechy v sviatosti zmierenia. V Ježišovi a v blížnom sa neviditeľný Boh stáva viditeľným. Spolu s Nebeskou a Našou Matkou chceme pomáhať našim blížnym: modlitbou a konkrétnymi skutkami viery činnej skrze lásku.