V 14. storočí, keď Cirkev prežívala jedno zo svojich najtemnejších období – rozdelené pápežstvo, pápeži v exile v Avignone a verní veriaci rozdelení medzi dva tróny –, mladá dominikánka zo Sieny vzala do ruky pero a bez strachu a okolkov oslovila pápežov, kardinálov a kráľov. Bola to Katarína Benincasa, ktorú dnes oslavujeme ako svätú Katarínu zo Sieny, učiteľku Cirkvi.
18. januára 1379, na sviatok Katedry svätého Petra, Katarína v Ríme zložila modlitbu. Práve presvedčila pápeža Urbana VI., aby zvolal do Ríma zasvätené osoby a postavil sa proti schizme, ktorú vyvolali vzbúrení kardináli, ktorí nelegitímne zvolili protipápeža. Jej modlitba nie je plachou prosbou: je to horlivá prosba, ktorá otvára brány neba.
Katarína oslovovala pápeža slovom Babbo – „tatko“ v taliančine – s detskou dôverou toho, kto hlboko miluje Cirkev a nebojí sa poukázať na jej rany. Tá istá odvážna nežnosť pulzuje v každom riadku jej modlitby.
Aj o niekoľko storočí neskôr si táto modlitba zachovala všetku svoju silu. Keď ju dnes, na sviatok svätej Kataríny, vyslovíme, pripojíme sa k tomuto dlhému reťazcu veriacich, ktorí svojimi modlitbami dodávali silu pápežovi – a pripomenieme si, že Cirkev, ako loďka svätého Petra, vždy potrebuje vietor lásky, aby sa nepotopila.
K Tebe, neoceniteľný Lekár mojej duše, túžobne vzdychám. Ó, večná a nekonečná Trojica! Ja, konečná, prichádzam k Tebe v mystickom tele svätej Cirkvi, aby si milosťou odstránil každú škvrnu z mojej duše. Neodkladaj to, ale zásluhami kapitána Tvojho člna, svätého Petra, pomôž svojej neveste, ktorá čaká na pomoc, ohňom lásky a hĺbkou večnej múdrosti. Neopovrhuj túžbami svojich služobníkov, ale skôr veď loď, ó Stvoriteľ pokoja! Nasmeruj ich k Tebe, aby sa, odklonení od cesty tmy, zjavilo svitanie svetla tých, ktorí sú zasadený v Tvojej Cirkvi s čistou túžbou po spáse duší. Nech je požehnané puto, ktoré si nám dal, ó najmilostivejší Otče, aby sme mohli zviazať ruky tvojej spravodlivosti, to jest pokornú a vernú modlitbu spolu s horúcimi túžbami Tvojich služobníkov, prostredníctvom ktorých sľubuješ zľutovať sa nad svetom.
Ďakujem Ti, najvyššia a večná Božská bytosť, že sľubuješ čoskoro poskytnúť úľavu svojej neveste. Znovu vstúpim do jej záhrady a nevyjdem z nej, kým nesplníš svoje sľuby, ktoré sa vždy stali skutočnosťou. Znič teda naše hriechy, ó pravý Bože, a očisti naše duše krvou tvojho jednorodeného Syna, preliatou za nás, aby sme, mŕtvi sami pre seba a žijúci v Ňom, dali Mu na oplátku za Jeho utrpenie žiarivú tvár a nepoškvrnenú dušu.