Výrazom „kontemplatívni uprostred sveta“ svätý Josemaría zhrnul jeden zo základných rysov ducha Opus Dei, keď zdôraznil, že bežný kresťan, povolaný k posväcovaniu sa uprostred sveta, môže dosiahnuť plnosť kontemplácie bez toho, aby sa musel vzdať svojho svetského stavu, ale práve v rámci a prostredníctvom časných skutočností.
Táto doktrína nie je výsledkom abstraktnej úvahy, ale dôsledkom toho, čo svätý Josemaría stelesnil vo svojom vlastnom živote, ako sa píše v dekréte o hrdinskom charaktere jeho cností: „Najcharakteristickejšie črty jeho osobnosti netreba hľadať toľko v jeho výnimočných schopnostiach konať, ako skôr v jeho živote modlitby a v usilovnej skúsenosti zjednotenia, ktorá z neho skutočne urobila putujúceho kontemplatívneho človeka“ (KONGREGÁCIA, 1990, s. 24).
Svätý Josemaría otvorene hlásal kontempláciu uprostred sveta: „Kontemplácia nie je výsadou privilegovaných. Niektorí ľudia so základnými náboženskými znalosťami si myslia, že kontemplatívni ľudia sú celý deň akoby v extáze. A to je veľká naivita. Mnísi vo svojich kláštoroch majú celý deň tisíce prác: upratujú dom a venujú sa úlohám, ktorými si zarábajú na živobytie. Často mi píšu rehoľníci a rehoľníčky kontemplatívneho života, s nadšením a láskou k Dielu, a hovoria, že sa za nás veľa modlia. Chápu to, čo mnohí ľudia nechápu: náš sekulárny život kontemplatívnych ľudí uprostred sveta, uprostred časných činností“ (citované v BELDA, 1998, s. 331).
Podľa svätého Josemaríu by mal byť bežný kresťan kontemplatívny práve – ako sme už spomínali – vo svojom bežnom živote a prostredníctvom neho, keďže kontemplácia sa nemá obmedzovať na konkrétne okamihy počas dňa: chvíle výslovne venované osobnej a liturgickej modlitbe, účasti na svätej omši atď., ale musí zahŕňať celý deň, až sa stane nepretržitou modlitbou, v ktorej duša „cíti a vie, že ju Boh milujúco sleduje v každej chvíli“ (Boží priatelia, bod 307). Preto tvrdí: „Chcel by som, aby sme sa dnes (...) definitívne presvedčili o potrebe pripraviť sa na to, že budeme kontemplatívnymi dušami uprostred ulice, pri práci, v neustálom rozhovore s naším Bohom, ktorý nesmie počas dňa ochabovať. Ak chceme verne nasledovať kroky Majstra, je to jediná cesta“ (Boží priatelia, bod 238).
V jeho učení je možnosť dosiahnuť plnosť kontemplácie uprostred sveta spojená s realitou, ktorá tvorí jadro jeho duchovného posolstva: posväcovanie práce a bežných činností, lebo kľúčom k tomu, aby sme boli kontemplatívni uprostred sveta, je premeniť prácu na modlitbu: „Pracujme, a pracujme veľa a dobre, bez toho, aby sme zabúdali, že našou zbraňou je modlitba. Preto sa neunavím opakovať, že musíme byť kontemplatívnymi dušami uprostred sveta, ktoré sa snažia premeniť svoju prácu na modlitbu“ (Brázda, bod 497); a tiež: „Náš život spočíva v práci a modlitbe, a naopak, v modlitbe a práci. Lebo príde chvíľa, keď už nedokážeme rozlíšiť tieto dva pojmy, tieto dve slová – kontemplácia a činnosť –, ktoré nakoniec v mysli a vo svedomí znamenajú to isté“ (citované v RODRIGUEZ, 1986, s. 212). V týchto textoch sa naznačuje myšlienka, že práca sa môže premeniť nielen na modlitbu, ale aj na kontemplatívnu modlitbu.
Svätý Josemaría tak tvrdí, že je možné dosiahnuť kontempláciu „v každodenných činnostiach, ktoré nie sú pre mňa prekážkou; ktoré sú – naopak – cestou a dôvodom milovať čoraz viac a čoraz viac sa zjednocovať s Bohom“ (Boží priatelia, bod 310). Ba čo viac, čím viac je bežný kresťan ponorený do časných skutočností, tým hlbšie musí pociťovať potrebu rásť v Božej prítomnosti, lebo inak by nemohol tieto skutočnosti posväcovať. „Naše postavenie Božích detí nás – zdôrazňujem – povedie k tomu, aby sme mali kontemplatívneho ducha uprostred všetkých ľudských činností – ako svetlo, soľ a kvas, prostredníctvom modlitby, umŕtvovania, náboženskej a odbornej kultúry –, čím sa stane skutočnosťou tento program: čím viac sme vo svete, tým viac musíme patriť Bohu“ (Vyhňa, bod 740).
V súlade s kresťanskou duchovnou tradíciou považuje kontempláciu v podstate za „neprestajné a neunavujúce nazeranie na Boha“ (Boží priatelia, bod 296) a zároveň učí, že Boh udeľuje svoju milosť, aby sa dala dosiahnuť aj v sekulárnom a laickom živote: „Nikdy sa nepridám k názoru – hoci ho rešpektujem – tých, ktorí oddeľujú modlitbu od aktívneho života, akoby boli nezlučiteľné. My, Božie deti, musíme byť kontemplatívni: ľudia, ktorí uprostred hluku davu vieme nájsť ticho duše v neustálom rozhovore s Pánom a hľadieť na neho tak, ako sa hľadí na Otca, ako sa hľadí na Priateľa, ktorého milujeme šialene“ (Vyhňa, bod 738). Bežný kresťan môže spoznať Boha vo svojej každodennej práci: „Práca vychádza z lásky, prejavuje lásku, je zameraná na lásku. Boha spoznávame nielen v prírode, ale aj v skúsenosti našej vlastnej práce, nášho úsilia“ (Ísť s Kristom, bod 48). Kontemplatívny postoj je spojený s teologickým prehodnotením každodennej činnosti: „Boh vás volá, aby ste mu slúžili v rámci a prostredníctvom občianskych, materiálnych a svetských úloh ľudského života: v laboratóriu, na operačnej sále v nemocnici, v kasárňach, na univerzitnej katedre, v továrni, v dielni, na poli, v rodine a v celom tom nesmiernom spektre práce nás Boh každý deň očakáva. Dobre si uvedomte: v tých najbežnejších situáciách sa skrýva niečo sväté, božské, čo musí každý z vás objaviť (...). Robte veci čo najlepšie, ako som vám pripomínal, vkladajte lásku do malých činností dňa, objavujte – trvám na tom – to niečo božské, čo sa ukrýva v detailoch“ (Rozhovory, body 114 a 121).
Učenie svätého Josemaríu možno zhrnúť týmito slovami: „‚Kontemplatívni uprostred sveta‘, zjednotení s Bohom a rozpoznávajúci jeho skutočnosť v rôznych činnostiach a situáciách sveta a prostredníctvom nich – to je, stručne povedané, ideál, ktorý Mons. Escrivá navrhuje ako cieľ života modlitby“ (ILLANES, „Cirkev vo svete: sekularita členov Opus Dei“, v OIG, s. 269–270). Výrazom „kontemplatívni uprostred sveta“ svätý Josemaría vyzýva bežných kresťanov, aby rástli vo svojom živote modlitby a dosiahli tento cieľ, ktorým je kontemplácia. Druhá časť výrazu, „uprostred sveta“, sa teda musí chápať v plnom teologicko-duchovnom zmysle, pričom sa predpokladá, že svet nie je len sociologickou sférou, ale aj prostredím či nástrojom, prostredníctvom ktorého sa človek môže posvätiť a dosiahnuť plnosť spoločenstva s Bohom. V konečnom dôsledku tvrdenie o kontemplácii uprostred sveta dovádza do krajných dôsledkov uznanie kontemplatívnej modlitby aj svetského života, ktoré charakterizuje učenie svätého Josemaríu.