1. Vymedzenie pojmu.
2. Učenie svätého Josemaríu.
V bežnom jazyku sa pojem „kontemplácia“ stotožňuje s fyzickým úkonom zamerania pohľadu na predmet alebo hmotný priestor, ako aj s jeho duchovným prejavom, ktorým je sústredenie pozornosti na určitú vec. V náboženskej oblasti „kontemplácia je čin, ktorým myseľ veriaceho preniká do sféry božských právd a vychutnáva si ich“ (ÁLVAREZ – ANCILLI, 1983, s. 472).
1. Vymedzenie pojmu
Kresťanský jazyk prevzal pojem „kontemplácia“ z filozofických úvah grécko-rímskeho myslenia a obohatil ho o nové prvky: prechod zo sveta kontemplácie ideí či krásy k uvedomeniu si životného spoločenstva s Trojicou; vylúčenie akéhokoľvek panteizmu a vyznanie stvoriteľského a transcendentného Boha, ktorý volá človeka k účasti na svojom božskom živote, a ktorý stavia kontempláciu ako novú skutočnosť, z ktorej vyplýva vzájomný vplyv medzi poznaním a láskou v procese približovania sa k Bohu; a vyústenie kontemplácie do konania, do lásky k Bohu a k blížnemu prejavenej skutkami (porov. ILLANES, 2003, s. 308–309).
V dejinách spirituality bola kontemplácia predmetom štúdia zo strany teológov a – v konkrétnom prípade mystickej kontemplácie – fenomenologického opisu zo strany mystikov, čo prinieslo veľké bohatstvo úvah, hoci, ako je logické pri tak hlbokej téme, nedospelo k úplnej odpovedi na všetky otázky, ktoré tento pojem nastoľuje. O rozsahu týchto príspevkov svedčí viac ako päťsto hustých stĺpcov, ktoré tejto téme venuje Dictionnaire de Spiritualité. Práve tento rozsah nás oslobodzuje od snahy ponúknuť tu aspoň veľmi stručné zhrnutie. Môžeme sa preto obmedziť na konštatovanie, že v prvých štyroch desaťročiach 20. storočia – a súbežne s etablovaním sa spirituálnej teológie ako vednej disciplíny – rôzni autori oživili diskusiu o takzvanom „mystickom probléme“: „problémy, ktoré táto polemika nastolila, by sa v podstate dali zredukovať na takzvané všeobecné povolanie ku kontemplácii a na vzťahy medzi askézou a mystikou v kresťanskom živote“ (BOSCH, 2007, s. 477). Táto diskusia a náuka o takzvanom všeobecnom povolaní k svätosti, ktorú pripomenul a zdôraznil Druhý vatikánsky koncil, viedli k všeobecnému prijatiu kontemplácie ako prirodzenej súčasti kresťanského povolania: každý pokrstený by sa mal usilovať o to, aby bol kontemplatívny, aby dosiahol intímne zjednotenie poznania a lásky s Bohom, ktoré preniká všetko jeho konanie. V tomto duchu sa uberá aj Katechizmus Katolíckej Cirkvi, ako to dokazujú číslo 2014 a čísla týkajúce sa kontemplatívnej modlitby (č. 2709–2719). A práve tento princíp je jadrom duchovnej náuky svätého Josemaríu.
2. Učenie svätého Josemaríu
V publikovaných dielach svätého Josemaríu sa pomerne často vyskytuje podstatné meno „kontemplácia“ (15-krát) a prídavné meno „kontemplatívny/á“ (25-krát), ako aj, ešte častejšie, sloveso „kontemplovať“ (116-krát). Pozornosť upúta opakované používanie tohto slovesa v porovnaní s používaním podstatného mena a prídavného mena. Čiastočne to možno odôvodniť jeho používaním vo všeobecnom význame „pozerať sa“, „vidieť“, „byť svedkom“; nedávna štúdia však poukazuje na to, že v osemdesiatich pasážach sa sloveso „kontemplovať“ používa práve na to, aby sa odporúčalo, aby sa v modlitbe alebo meditácii „zvažovali a oživovali v Božej prítomnosti scény z evanjelia“ (ILLANES, 2003, s. 313), čo by tiež vysvetľovalo tento početný rozdiel. V takýchto prípadoch svätý Josemaría často používal výraz „kontemplatívni uprostred sveta“, aby naznačil, že kresťan rastie v modlitbovom živote, otvára sa kontemplácii aj „v činnostiach bežného života a prostredníctvom nich, čím vytvára špecifický sekulárny spôsob prežívania kontemplatívnej modlitby“ (BELDA, 2007, s. 175). Hoci podrobnejšie skúmanie tejto témy ponecháme iným príspevkom v slovníku, už teraz však zdôrazňujeme, že pre svätého Josemaríu vedomie Božieho synovstva, teda vedomie, že je synom Božím, vedie kresťana k tomu, aby „s láskou a obdivom kontemploval všetky tie veci, ktoré vyšli z rúk Boha, Otca a Stvoriteľa“ (Ísť s Kristom, bod 65). A v dôsledku toho aj k tomu, aby vo všetkom videl Boha, so všetkými praktickými dôsledkami, ktoré z toho vyplývajú. Píše napríklad: „Kontempluj Pána za každou udalosťou, za každých okolností, a tak budeš z každej situácie vedieť vyťažiť viac lásky k Bohu, väčšiu túžbu byť mu verný“ (Vyhňa, bod 96). A v tom istom zmysle, ako niečo vlastné Božím deťom, naráža na„jazyk kontemplatívnych duší, ľudí, ktorí sú duchovní, pretože si uvedomujú skutočnosť svojho Božieho detstva“ (Ísť s Kristom, bod 13).
Kresťanská svätosť, ktorá sa nevyhnutne opiera o modlitbu, sa snaží prejaviť v kontemplatívnom živote. Keďže povolanie pokrstených k svätosti je všeobecné, možno tiež povedať, že práve z tohto dôvodu sú všetci povolaní k láskyplnej kontemplácii Boha, bez ohľadu na okolnosti, v ktorých sa odohráva ich život. Svätý Josemaría, ktorý svoje učenie adresuje všetkým kresťanom, a najmä veriacemu kresťanovi, ktorého nazýva „bežným kresťanom“, píše: „Modlitba je základom všetkého nadprirodzeného života; s modlitbou sme všemohúci, a ak by sme tento prostriedok zanedbali, nedosiahli by sme nič“ (Boží priatelia, bod 238).
Svätý Josemaría tiež učí – ako ten, kto to má z vlastnej skúsenosti – že základom tohto kontemplatívneho postoja alebo nepretržitej modlitby musia byť určité chvíle, ktoré sú každý deň osobitne venované mentálnej modlitbe, čiže rozjímaniu. Tým sa pripája ku kresťanskej tradícii, ktorú odzrkadľuje aj Katechizmus Katolíckej Cirkvi: „nemožno sa modliť stále, ak sa v určitých chvíľach nemodlíme s úmyslom modliť sa. To sú silné chvíle kresťanskej modlitby, čo sa týka intenzity a trvania“ (KKC, č. 2697). Najvyšším prejavom modlitby je v skutočnosti kontemplatívna modlitba (porov. KKC, č. 2699), ktorej počiatok spočíva, s pomocou milosti, v neustálom hľadaní Božej prítomnosti. Svätý Josemaría to odráža napríklad okrem iného aj v duchovnej ceste, ktorú predstavuje vo svojej homílii Cesta k svätosti: „Začneme s ústnymi modlitbami, ktoré mnohí z nás opakujú už od detstva. Sú to úprimné a prosté vety, adresované Bohu a jeho Matke —našej Matke. (...) Nie je to — svojím spôsobom — počiatok kontemplácie, zreteľný prejav dôvernej odovzdanosti?“ (Boží priatelia, bod 296).
Modlitba sa rozvíja prostredníctvom skutkov viery, nádeje a lásky, ktoré formujú samotnú existenciu; a rozjímanie – druhý prejav modlitby (porov. KKC, č. 2699) – má v Evanjeliu, aktualizovanom a oživenom, svoju obľúbenú potravu: „Chceš sa učiť od Krista a vziať si príklad z jeho života? — Otvor si Sväté Evanjelium a započúvaj sa do dialógu medzi Bohom a ľuďmi… a tebou“ (Vyhňa, bod 322). Práve v tomto kontexte svätý Josemaría najčastejšie používa pojem „kontemplovať“ v zmysle oživiť a prítomniť si scény zo života Ježiša a Márie: „Cirkev nás pozýva, aby sme rozjímali nad jeho jednotlivými tajomstvami, aby sa do našej mysle a srdca s radosťou, bolesťou a slávou Panny Márie vryl uchvacujúci príklad, ktorý nám dáva Pán svojím životom, svojimi tridsiatimi rokmi v skrytosti, tromi rokmi verejného účinkovania, potupným umučením a slávnym zmŕtvychvstaním“ (Boží priatelia, bod 299).
A od vzťahu k Najsvätejšiemu Človečenstvu Ježiša, Márie a Jozefa sa prechádza k vzťahu k Božským osobám: „od trojice na zemi k Trojici v nebi“, podľa výrazu, ktorý svätý Josemaría rád opakoval. „Ľudské srdce potrebuje rozlišovať a milovať každú Božskú osobu jednotlivo. Istým spôsobom je to akýsi objav, ktorý duša v nadprirodzenom živote zakúsi; ako keď nejaký malý človiečik s úžasom otvára svoje oči svetu“ (Boží priatelia, bod 306). Svätý Josemaría si bol dokonale vedomý bezpodmienečnosti kontemplácie a zároveň ju považoval za cieľ a horizont každého kresťana, lebo zahŕňa zjednotenie s Bohom: „Ak sa budeš snažiť rozjímať, Pán ti neodoprie svoju pomoc. Viera a jej skutky; skutky, lebo Pán — zistil si to sám hneď na začiatku a ja som ťa na to tiež včas upozornil — je každým dňom náročnejší. To už je naozaj kontemplácia a je to i zjednocovanie; a taký by mal byť život mnohých kresťanov; každý jeden postupujúc vpred po svojej vlastnej duchovnej ceste, ich nekonečné množstvo, uprostred svetských starostí, hoci si ani sami poriadne neuvedomujú, čo sa s nimi deje“ (Boží priatelia, bod 308).