Evanjelium (Lk 24, 13-35)

V ten deň išli dvaja z nich do dediny zvanej Emauzy, ktorá bola od Jeruzalema vzdialená šesťdesiat stadií, a zhovárali sa o všetkom, čo sa prihodilo. Ako sa tak zhovárali a spoločne uvažovali, priblížil sa k nim sám Ježiš a išiel s nimi. Ich oči boli zastreté, aby ho nepoznali. I spýtal sa ich:

„O čom sa to cestou zhovárate?“

Zastavili sa zronení a jeden z nich, menom Kleopas, mu povedal:

„Ty si vari jediný cudzinec v Jeruzaleme, ktorý nevie, čo sa tam stalo v týchto dňoch?“

On im povedal:

„A čo?“

Oni mu vraveli:

„No s Ježišom Nazaretským, ktorý bol prorokom, mocným v čine i v reči pred Bohom aj pred všetkým ľudom; ako ho veľkňazi a naši poprední muži dali odsúdiť na smrť a ukrižovali. A my sme dúfali, že on vykúpi Izrael. Ale dnes je už tretí deň, ako sa to všetko stalo. Niektoré ženy z našich nás aj naľakali. Pred svitaním boli pri hrobe, a keď nenašli jeho telo, prišli a tvrdili, že sa im zjavili anjeli a hovorili, že on žije. Niektorí z našich odišli k hrobu a zistili, že je to tak, ako vraveli ženy, ale jeho nevideli.“

On im povedal:

„Vy nechápaví a ťarbaví srdcom uveriť všetko, čo hovorili proroci! Či nemal Mesiáš toto všetko vytrpieť, a tak vojsť do svojej slávy?“

A počnúc od Mojžiša a všetkých Prorokov, vykladal im, čo sa naňho v celom Písme vzťahovalo. Tak sa priblížili k dedine, do ktorej šli, a on sa tváril, že ide ďalej. Ale oni naň naliehali:

„Zostaň s nami, lebo sa zvečerieva a deň sa už schýlil!“

Vošiel teda a zostal s nimi. A keď sedel s nimi pri stole, vzal chlieb a dobrorečil, lámal ho a podával im ho. Vtom sa im otvorili oči a spoznali ho. Ale on im zmizol. Tu si povedali:

„Či nám nehorelo srdce, keď sa s nami cestou rozprával a vysvetľoval nám Písma?“

A ešte v tú hodinu vstali a vrátili sa do Jeruzalema. Tam našli zhromaždených Jedenástich a iných s nimi a tí im povedali:

„Pán naozaj vstal z mŕtvych a zjavil sa Šimonovi.“

Aj oni porozprávali, čo sa im stalo cestou a ako ho spoznali pri lámaní chleba.

Komentár

Zatiaľ čo slávime Veľkú noc, opäť sa zamýšľame nad cestou do Emauz a sprevádzame Kleofáša a druhého učeníka pri ich rozhovore s neznámym pocestným. Živosť príbehu nám uľahčuje pridať sa k sprievodu a my zisťujeme, že každý z nás bol niekedy Kleofášom. Skúsenosť lepšej minulosti, nádeje, ktoré sa nenaplnili, nás vedú k nostalgii, smútku a porážke. Nepočítali sme s autorom Života, ktorý dáva zmysel tomu nášmu.

A Ježiš nám prichádza v ústrety ako pastier, ktorý ide hľadať stratenú ovcu (porov. Mt 18, 12). Dal svoj život za svoje ovce, považuje nás za svojich priateľov; v skutočnosti nás jeho Slovo naplnilo, uverili sme v jeho skutky, dokonca sme pokorne prijali jeho pokarhania. Chce nás za každú cenu zachrániť, lebo „vôľa toho, ktorý ma poslal, je, aby som nestratil nič z toho, čo mi dal, ale aby som všetko vzkriesil v posledný deň“ (Jn 6, 39).

Jednoduchý spôsob, akým Ježiš vstupuje na scénu, je obdivuhodný: inkognito sa pýta a počúva dôvod ich smutného rozhovoru. Potom sú to učeníci, ktorí ho počúvajú. A veci sa začínajú meniť. Od smútku k horlivosti, od toho, že ho považujú za cudzinca, k tomu, že chcú, aby zostal s nimi, a že ho spoznávajú živého, keď láme chlieb. Ježiš sa stal pre učeníkov Cestou, Pravdou a Životom (porov. Jn 14, 6). Takto chce Majster naďalej prenikať do nášho každodenného života, keď sa strácame vo svojom smútku a sklamaní. A takto chce, aby sme to isté robili aj s našimi priateľmi. Pri rozjímaní nad touto scénou svätý Josemaría rád uvažoval o tom, že aj kresťan je Kristus, ktorý prechádza okolo: „Každý kresťan by mal sprítomňovať Krista medzi ľuďmi; mal by konať tak, aby tí, čo s ním prichádzajú do styku, pocítili bonus odor Christi (Porov. 2 Kor 2, 15), ľúbeznú Kristovu vôňu; mal by konať tak, aby bolo možné prostredníctvom skutkov učeníka odhaliť tvár Učiteľa“ (Svätý Josemaría, Ísť s Kristom, bod 105).