Evanjelium (Jn 2, 13-25)
Blízko bola židovská Veľká noc a Ježiš vystúpil do Jeruzalema. V chráme našiel predavačov dobytka, oviec a holubov i peňazomencov, čo tam sedeli. Urobil si z povrázkov bič a všetkých vyhnal z chrámu, aj ovce a dobytok. Peňazomencom rozhádzal peniaze a poprevracal stoly a predavačom holubov povedal:
„Odneste to odtiaľto! Nerobte z domu môjho Otca tržnicu!“
Jeho učeníci si spomenuli, že je napísané: „Strávi ma horlivosť za tvoj dom.“
Židia sa ho opýtali:
„Aké znamenie nám ukážeš, že môžeš toto robiť?“
Ježiš im odpovedal:
„Zborte tento chrám a za tri dni ho postavím.“
Židia povedali:
„Štyridsaťšesť rokov stavali tento chrám a ty ho postavíš za tri dni?“
Ale on hovoril o chráme svojho tela. Keď potom vstal z mŕtvych, jeho učeníci si spomenuli, že toto hovoril, a uverili Písmu i slovu, ktoré povedal Ježiš.
Keď bol cez veľkonočné sviatky v Jeruzaleme, mnohí uverili v jeho meno, lebo videli znamenia, ktoré robil. Ale Ježiš sa im nezdôveril; on poznal každého a nepotreboval, aby mu niekto vydával svedectvo o človeku. Sám totiž vedel, čo je v človeku.
Komentár
Na ceste pôstnym obdobím nás liturgia tejto tretej nedele pozýva k rozjímaniu o scéne známej ako očisťovanie chrámu. Ostatní evanjelisti kladú túto udalosť do posledného týždňa Ježišovho pobytu v Jeruzaleme, keď bude vykonávať poslanie, ktoré dostal od Otca, zatiaľ čo Ján ju umiestňuje na začiatok Ježišovho verejného pôsobenia, pravdepodobne s myšlienkou považovať ju za programové gesto.
Vyháňaním predavačov a peňazomencov z chrámu Ježiš pripomína Zachariášove prorocké slová: „V ten deň už nebude v Pánovom chráme predavačov“ (Zach 14, 21). Židia, ktorí chápu, že ide o symbolické gesto, ho žiadajú o znamenie, aby dokázali, že koná v mene a s mocou Božou, ako pravý prorok.
Ježiš ponúka znamenie, ktoré nemohol dať nijaký iný prorok: kríž a vzkriesenie: „Zborte tento chrám a za tri dni ho postavím“. Význam týchto slov, ktoré Židia nepochopili, sa ukáže až pri Ježišovom zmŕtvychvstaní, keď si učeníci „spomenuli, že to povedal, a uverili Písmu a Ježišovým slovám“.
Ježišov kríž a zmŕtvychvstanie otvárajú nový spôsob uctievania Boha. Miestom stretnutia Boha s ľuďmi už nebude chrám, ale telo vzkrieseného a osláveného Ježiša, ktorý všetkých zhromažďuje vo sviatosti svojho tela a krvi.
Krátko nato v tom istom Jánovom evanjeliu Ježiš vysvetlí Samaritánke jasnejšie: „Ver mi, žena, že prichádza hodina, keď sa nebudete klaňať Otcovi ani na tomto vrchu, ani v Jeruzaleme (...). Ale prichádza hodina, ba už je tu, keď sa praví ctitelia budú klaňať Otcovi v Duchu a pravde. Lebo sám Otec hľadá takých ctiteľov“ (Jn 4, 21-23).
Svätý Pavol sa odvoláva na toto nové uctievanie, keď kresťanov nazýva „Božím chrámom“ (1 Kor 3, 16), a najmä keď nás nabáda, aby sme obetovali svoje telo ako živú, svätú obetu, milú Bohu. Ide o „duchovnú bohoslužbu“ (Rim 12, 1), bohoslužbu, v ktorej sa človek zjednotený s Kristom stáva adoráciou, oslavou živého Boha.
Po očistení chrámu evanjelista poznamenáva, že mnohí, vidiac znamenia, ktoré vykonal, uverili v jeho meno, a predsa im Ježiš „neveril, lebo poznal vnútro každého človeka“.
Niekedy sa naša viera, podobne ako viera týchto Ježišových odporcov, zakladá viac na zázrakoch ako na samotnom Bohu, spolieha sa viac na naše uistenia ako na spoločenstvo s Kristom realizované vo sviatostiach.
Ježišovo očistenie chrámu nám dnes pripomína potrebu očistiť našu vieru, znovu založiť svoj život na tomto Bohu, ktorý na kríži zjavil svoju moc a nekonečnú lásku, zdroj našej spásy. Iba prechodom cez kríž dosiahneme slávu a radosť vzkriesenia.