Evanjelium (Mk 1, 7-11)
Ján Krstiteľ hlásal:
„Po mne prichádza mocnejší, ako som ja. Ja nie som hoden ani zohnúť sa a rozviazať mu remienok na obuvi. Ja som vás krstil vodou, ale on vás bude krstiť Duchom Svätým“.
V tých dňoch prišiel Ježiš z galilejského Nazareta a Ján ho pokrstil v Jordáne. Vtom, ako vystupoval z vody, videl otvorené nebo a Ducha, ktorý ako holubica zostupoval na neho. A z neba zaznel hlas:
„Ty si môj milovaný Syn, v tebe mám zaľúbenie“.
Komentár
Vianočné obdobie sa končí sviatkom Krstu Pána v Jordáne, epizódou plnou tajomstva a zásadnou udalosťou v dejinách spásy. Na brehu Jordánu s rovnakým úžasom ako Krstiteľ rozjímame o tom, ako sa Boží Syn, ktorý sa stal človekom, dobrovoľne stavia do radu hriešnikov a podrobuje sa krstu pokánia, ktorý hlásal Ján.
Ako ovocie tohto Ježišovho prejavu solidarity s ľudstvom sa nám zjavuje Najsvätejšia Trojica: v hlase Otca, v poslušnom počúvaní vteleného Syna a v sile Ducha, ktorý na neho zostupuje v podobe holubice. Hoci je tento príbeh krátky a Marek ho rozpráva jednoducho, má veľkú teologickú hĺbku a v istom zmysle zhusťuje dielo vykúpenia, ktoré Ježiš prišiel uskutočniť.
Na jednej strane je Ježiš ponorený do vôd Jordánu, ktoré symbolizujú pokánie, trest a smrť, ktorú ľudia trpia kvôli hriechu. Vody symbolizujú aj Ježišovo utrpenie na kríži. V tomto nám pripomínajú vody trestu v epizóde univerzálnej potopy (porov. Gn 6-9).
Ale tie isté vody Jordánu, posvätené Ježišom, symbolizujú viac než len trest, sú aj symbolom nového stvorenia: krstu kresťanov. Keď sa Ježiš opäť vynorí z vody, predobrazuje sa jeho vzkriesenie z mŕtvych, ktoré je zasa predobrazom nášho vlastného vzkriesenia. V tomto nám vody Jordánu pripomínajú prvotné vody z knihy Genezis (porov. Gn 1), z ktorých Boží hlas všetko stvoril a nad ktorými sa vznášal Boží Duch.
Celá epizóda Pánovho krstu tak zjavuje nekonečné Božie milosrdenstvo voči jeho stvoreniam. Vskutku, nebesá sa konečne otvárajú pre ľudstvo, ako sa otvárajú pre Ježiša; hlas Otca, ktorý vždy volá večné Slovo „milovaný Syn“, sa teraz ozýva aj v ľudskej bytosti, ako prvotina pre nás všetkých; a Duch Svätý, ktorý večne vychádza z lásky Otca a Syna, zostupuje na Ježiša z Nazareta, v anticipácii svojho zostúpenia na Božie deti.
Vďaka tomuto vzácnemu daru, ktorý Pán získal na kríži, vďaka „krstu v Duchu Svätom“ sa môžeme správať k Bohu ako milé deti, s láskou a dôverou. Preto nám svätý Cyril Jeruzalemský hovorí: „ak máš úprimnú zbožnosť, zostúpi na teba Duch Svätý a budeš počuť Otcov hlas“ (Svätý Cyril Jeruzalemský, Katechéza III, O krste, 14).
Radostná pravda o našom Božom synovstve môže a mala by osvetliť celý náš život, aby sme žili a mysleli ako sám Ježiš. Svätý Josemaría nám v tejto súvislosti hovorí, že vedieť a cítiť sa byť Božími deťmi „predpokladá to naozajstný program vnútorného života, usmerňovaný tvojimi prejavmi zbožnosti voči Nemu — stačí ich málo, ale musia byť vytrvalé — a ktoré ti pomôžu cítiť sa a správať sa ako dobré dieťa“ (Svätý Josemaría, Boží priatelia, bod 150).
Človek, ktorý cíti, že Boh naňho neustále láskyplne hľadí, ako to cítil Ježiš, je naplnený útechou a bezpečím, pretože ten dobrý Boh, ktorý naňho vylieva svoju bezpodmienečnú náklonnosť, mu hovorí: „ty si môj milovaný syn“.
Teraz, keď sa chystáme vstúpiť do cezročného obdobia, plného drobných, každodenných situácií, môžeme znovu objaviť tento úžasný dar, ktorý pre nás Ježiš získal na kríži, a dať ho najavo svojej rodine a priateľom.