Kontemplatívni uprostred sveta
Mnohí ľudia, keď počujú hovoriť o kontemplácii a kontemplatívnom živote, takmer inštinktívne si predstavujú mystické javy, videnia, extázy a nadprirodzené znamenia. Majú v tom určitú pravdu, lebo v kontemplácii, najmä v niektorých okamihoch a keď duša dosiahne vrcholy zjednotenia s Bohom, sa takéto javy zvyčajne vyskytujú. Svedčia o tom životy a spisy mnohých svätých. Nesmieme však zabúdať, že to, čo je v živote svätých tak nadprirodzené a zároveň tak prirodzené, nie je podstatou svätosti, ale jedným z jej mnohých prejavov, ktoré sa líšia podľa stavu a okolností každého človeka. Svätosť, resp. stotožnenie sa s Kristom, je niečo, k čomu sme všetci povolaní z výslovnej vôle Božej; preto je kontemplácia v rámci našej modlitby a kontemplatívny život v rámci našich každodenných činností – s väčšími či menšími nadprirodzenými prejavmi – tiež niečím, k čomu sme povolaní.
Ako teda začať s touto kontempláciou a žiť takýto kontemplatívny život práve tam, kde sme, uprostred sveta?
To si stručne ukážeme v ďalej.
Schopnosť úžasu a ticha
Pri rozprávaní o kontemplácii a kontemplatívnom živote je potrebné urobiť prvé rozlíšenie, ktoré sa týka predmetu kontemplácie. V prvom rade existuje prirodzená kontemplácia, pri ktorej sa duša teší z pohľadu na stvorenie a stvorenia, a potom kontemplácia, ktorú by sme mohli nazvať nadprirodzenou, keď sa pohľad ducha upiera na Boha, Stvoriteľa neba a zeme.
Na dosiahnutie kontemplácie, či už prirodzenej, alebo nadprirodzenej, je potrebné vytvoriť vnútorné alebo duchovné podmienky, ktoré ju umožnia. Jednou z nich, možno tou prvou, je rozvíjanie schopnosti úžasu. Áno, toho úžasu, ktorý človek pociťoval odjakživa pri pohľade na more, pri pozorovaní ničivej sily búrky alebo pri pocite ponorenia do nekonečnej nádhery hviezd, ktoré objavuje na oblohe jasnej a čistej noci. Je to úžas nad krásou, ktorý je základom inšpirácie a umeleckej tvorby. Je to tiež impulz, ktorý človek pociťoval pri odhaľovaní tajomstiev či záhad skutočnosti; obdiv k pravde, ktorý inšpiroval filozofov a vedcov k hľadaniu zákonov bytia a síl, ktoré riadia ľudí a prvky tvoriace vesmír. Schopnosť obdivu umožňuje zažiť stretnutie s transcendentnom: človek sám dospeje k presvedčeniu, že stojí pred niečím alebo niekým oveľa väčším ako je on sám, a pokora, tak potrebná pre kontempláciu, prichádza ako prirodzený dôsledok a nie ako násilne vnucovaný postoj.
Ďalšou dôležitou podmienkou na dosiahnutie kontemplácie je ticho. Ticho vonkajšie aj vnútorné. Ako veľmi pomáha sústredeniu sa byť a zdržiavať sa na pokojnom a odľahlom mieste! A keď už sa podarilo dosiahnuť vonkajšie ticho, o to viac pomáha vnútorné ticho: odtiaľ vyplýva dôležitosť chrániť ho pred všetkým, čo by ho mohlo zničiť – a to nie zriedka pred životnými starosťami, či už oprávnenými, alebo márnymi. Legitímne starosti, hoci sú oprávnené a odôvodnené, zvyčajne narúšajú vnútorné ticho potrebné na kontempláciu alebo ho aspoň zakalujú: myslime napríklad na starosti vyplývajúce z rodinných, pracovných alebo spoločenských povinností, ktoré sme na seba vzali. Na druhej strane márne starosti práve preto, že sú márne a povrchné, bránia prehĺbeniu mysle a povzneseniu duše. V tomto zmysle si spomeňme na obrovský svet tvorený nekontrolovanou predstavivosťou či fantáziou; na povrchnosť spojenú s neschopnosťou sústrediť sa, teda neschopnosťou udržať pozornosť upriamenú na jediný predmet po viac či menej dlhú dobu; náporom vášní, najmä hnevu, zmyslovosti a závisti; výčitkami svedomia a nepokojom v súvislosti s minulosťou, alebo strachom či neistotou, pokiaľ ide o budúcnosť; márnosťou v jej rôznych podobách, najmä pokiaľ ide o zohľadňovanie toho, aký názor majú o nás ostatní, alebo o starosť o obraz, ktorý o sebe vytvárame; hypotetickými vnútornými konfliktmi s reálnymi alebo fiktívnymi osobami; alebo jednoducho rozptýlením spôsobeným tým, čo budeme robiť, hovoriť, jesť alebo si obliekať…
Ako prekonať tieto rozptýlenia? Legitímne starosti možno prekonať, keď zodpovednosti a povinnosti, ktoré sme na seba vzali, s dôverou vložíme do Božích rúk – najmä v momentoch venovaných modlitbe. Nejde o to, aby sme sa nezodpovedne vyhli všetkému tomu, čo máme na starosti, ani o to, aby sme zbytočne odkladali rozhodovanie, ale jednoducho o to, aby sme sa tým zaoberali v správnom čase a vhodnými prostriedkami.
A čo s márnymi obavami? Neexistuje iné riešenie, ako začať rozhodný asketický boj proti ich príčinám, a to najmä cvičením cností miernosti a chudoby a na druhej strane praktizovaním sústredenia vonkajších i vnútorných zmyslov. Ak nemáme zvyk upokojovať päť vonkajších zmyslov, ako aj vnútorné zmysly (pamäť a predstavivosť), je veľmi ťažké oslobodiť sa od pút, ktoré na nás kladú materiálne statky, a následne sa vydať na duchovné cesty. Predstavme si – obrazne povedané – hladinu jazera v pokojný deň. Nehybná voda verne odráža farby a tvary prítomné na oblohe. Je to ako skutočné zrkadlo. Ak sa zdvihne vietor, voda sa rozvíri a všetky obrazy sa rozmazávajú. Tak aj duša v pokoji… môže verne odrážať odtiene pravdy, dobra a pokoja, ktoré kontempluje v Božej podstate.
Hľadanie Boha
Akonáhle sú vytvorené podmienky, ktoré napomáhajú kontemplácii – schopnosť úžasu a ticho –, je už možné sústrediť pozornosť konkrétnejšie na Boha a začať hľadanie, ktorého cieľom je samotný Boh. V tomto bode je vhodné upozorniť na niečo dôležité: ten, kto toto hľadanie začal, je Boh, nie my. Naše hľadanie Boha je akousi odpoveďou na to, čo On sám začal. Celé dejiny spásy, počnúc stvorením cez Mojžišov zákon, žalmy a prorokov až po naplnenie čias v Kristovi, sú príbehom Boha, ktorý sa zjavuje a hľadá človeka, aby Ho človek na oplátku hľadal, našiel a miloval. V týchto dejinách spásy a Božieho zjavenia človek postupne objavuje každú z Božích osôb – Otca, Syna a Ducha Svätého –, ktoré sa historicky zjavili práve v tomto poradí. Hľadanie Boha, ktoré duša začína prostredníctvom kontemplácie, má však opačný vývoj a rast: najprv objavovanie a stretnutie s Duchom Svätým, ktorý nám umožňuje spomínať si na Slovo Syna a porozumieť mu; potom Syn, ktorý je Cestou vedúcou k Otcovi, a napokon Otec, ktorý je v nebeskej sláve. Boh Otec, ako cieľ, je prvý v úmysle, ale posledný v uskutočnení.
Preto je možné pochopiť počiatočný – a neskôr trvalý – význam pôsobenia Ducha Svätého v duši prostredníctvom jeho vnuknutí, lebo ten istý Duch, ktorý viedol Krista na púšť a neustále inšpiroval jeho slová a činy, je Duchom, ktorý inšpiruje dušu, aby pochopila tieto slová a činy a žila podľa nich v historických a osobných okolnostiach, ktoré sú jej vlastné a neopakovateľné. Potom nie je ťažké nájsť Učiteľa a nasledovať Ho ako učeník: zistíme, že On je skutočne Cesta, Pravda a Život. Postupné spoznávanie dobroty toho, kto je dokonalý Boh a dokonalý Človek, nielenže vyvoláva neustály úžas, ale aj silne poháňa srdce k tomu, aby Ho milovalo. Zatiaľ stačí povedať, že účinným spôsobom, ako toto poznanie prehĺbiť, je rozjímanie nad evanjeliom, v ktorom vstupujeme do jednotlivých scén ako ďalšia postava, tak ako to odporúča svätý Josemaría v Božích priateľoch (bod 253,2):
„Dám ti radu: snaž sa vo svojej modlitbe zamiešať do evanjeliových scén ako jedna postava navyše. Najprv si predstav výjav alebo tajomstvo ruženca, ktoré ti pomôžu, aby si sa sústredil a rozjímal. Potom zapojíš rozum a budeš uvažovať o príslušnom ryse Majstrovho života: o jeho nežnom srdci, o jeho pokore, o jeho čistote, o jeho plnení Otcovej vôle. Napokon mu porozprávaj, ako je to v týchto veciach s tebou, čo sa ti obvykle stáva, čo sa s tebou deje práve teraz. Dávaj pritom dobrý pozor, pretože Pán ti možno bude chcieť niečo naznačiť: hlboko v srdci pocítiš vnútornú inšpiráciu, uvedomíš si isté veci a možno začuješ aj jeho jemnú výčitku“.
Jednota života a trpezlivosť
Kontemplácia je naopak niečo reálne, čo má skutočné príčiny a následky, a nie je len intelektuálnym javom alebo výsledkom sugescie. Preto je tak dôležité, aby sa človek postupne, v Božom tempe, snažil viesť život v súlade so svätosťou toho, o čo usiluje a čo začína kontemplovať. Kontemplácia nemá miesto v človeku, ktorý súhlasí s vedením dvojitého života, alebo sa úprimne nesnaží, alebo upadá do vlažnosti.
Akonáhle sú vytvorené tieto vnútorné a vonkajšie podmienky, nastáva čas čakania. Milosť kontemplácie nie je ako právo, ktoré sa získava po prekonaní série etáp a splnení určitých požiadaviek. Osobný boj a úprimné hľadanie Boha sú síce potrebné, ale to všetko nestačí: duša stojí tvárou v tvár tajomstvu daru Ducha, ktorý udeľuje, komu chce, ako chce a kedy chce. Ak je čakanie pokorné a trpezlivé a ak sa duchovný boj nezanechá zo sklamania nad zdanlivým neúspechom, Pán čoskoro zaklope na dvere, tak ako to sľúbil.
Nočný čas a cesta duchovného detstva
Aby sme konkretizovali to, čo bolo povedané o kontemplácii, môže byť užitočné stručne sa zamyslieť nad jedným asketickým zvykom a postojom či spôsobom vnútorného života, ktorý ho umožňuje: nočný čas a cesta duchovného detstva.
Nočný čas ponúka mimoriadne priaznivé podmienky pre kontempláciu: ticho a absenciu povinností. Tieto podmienky umožňujú, aby sa vonkajšie i vnútorné zmysly upokojili a aby sa myseľ a srdce intenzívne a výlučne sústredili na jedinú vec: na Boha. Zabudnutie na minulosť a budúcnosť ako prirodzený dôsledok upriamenia pozornosti na Boha prítomného tu a teraz umožňuje duši vstúpiť do stavu, takpovediac, prítomného času, do stavu láskyplného ponorenia sa do seba. Duša je pripravená a čaká.
Na druhej strane, ak dosiahneme stíšenie sa využitím priaznivých podmienok, ktoré ponúka nočný čas, a urobíme si z toho zvyk, bude pravdepodobnejšie, že toto stíšenie sa dosiahneme aj vtedy, keď budú podmienky menej priaznivé: napríklad počas rannej rozjímavej modlitby, keď sa na obzore akosi rysuje ťarcha práce, ktorú prinesie deň; alebo počas popoludňajšej modlitby, keď sa starosti dňa hromadia naraz a myseľ má sklon uniknúť do snov a fantázií, čo je často dôsledkom prirodzenej únavy; alebo dokonca aj za menej priaznivých podmienok – vždy v porovnaní s nočným časom – v priebehu dňa, so všetkým jeho zhonom a často zbesilým tempom.
Okrem toho, z praktického hľadiska, ak človek správne prežíva nočný čas, dosiahne fyziologický prínos: spí potrebný čas a s dostatočným pokojom na načerpanie síl, a tak môže na druhý deň pracovať a modliť sa bez prekážok v podobe spánku alebo únavy.
Ako sme už spomenuli, okrem asketického zvyku v nočnom čase je pre kontempláciu veľmi prospešný aj život duchovného detstva. V prvom rade sa plne zhoduje s dvoma podstatnými aspektmi života Kristovho učeníka: byť Božími deťmi a stať sa ako deti, aby sme zdedili Nebeské kráľovstvo.
Svätý Josemaría radil, že aby sme sa stali malými, musíme veriť tak, ako veria deti, milovať tak, ako milujú deti, odovzdať sa tak, ako sa odovzdávajú deti, a modliť sa tak, ako sa modlia deti. A ako verí dieťa? Malé dieťa úplne verí každému slovu, ktoré povie jeho otec, a považuje ho za nespornú pravdu už len preto, že ho vyslovil on: pre dieťa neexistuje na svete väčšia autorita. A čo láska dieťaťa? Je to úplná láska, bez tieňa strachu, lebo dieťa ešte nezažilo bolesť nevernosti ani zrady, ani si neuvedomilo obmedzenia osoby, ktorú miluje; je to preto čistá láska, ktorá sa daruje a prejavuje s hlbokou vrúcnosťou a ktorá prejavuje svoju čistotu v jasnom pohľade a úsmeve. A čo odovzdanosť? Existuje krajší obraz odovzdania sa než dieťa spiace v náručí svojho otca alebo v lone svojej matky? A čo prosba dieťaťa, jeho túžby, jeho modlitba? Dieťa má veľké sny a žiada si zvyčajne nemožné veci, lebo si ešte neuvedomuje hodnotu vecí ani úsilie, ktoré treba vynaložiť na ich dosiahnutie. Ktorý otec neurobí všetko možné i nemožné, aby sa sny jeho dieťaťa stali skutočnosťou a aby sa tak srdce toho malého, ešte krehkého dieťaťa nezlomilo sklamaním? Malé deti si na druhej strane zachovávajú neporušenú nevinnosť: ešte sa nenaučili umeniu klamať, ešte neintrigujú ani nestrácajú spánok kvôli závisti.
Na ceste duchovného detstva, rovnako ako dieťa takmer bez prestávky rozpráva a kladie otázky svojej matke (často až do vyčerpania tej svätej ženy), duša rozpráva s Bohom v každom okamihu, bez potreby čakať a bez strachu, že by Ho vyrušila, s dôverou zbavenou akéhokoľvek formalizmu. Okrem toho, podobne ako malé dieťa pri svojich dobrodružstvách často padá, zraňuje sa a plače…, ale čoskoro sa zdvihne a pokračuje v behu plné radosti, akoby sa nič nestalo, rovnako aj človek, ktorý sa stáva malým…, sa učí nebrať seba samého príliš vážne a prirodzene prijíma svoj stav hriešnika, takže keď spadne, nezostane ležať na zemi, ale rýchlo vstane, úprimne uzná svoju chybu, ľutuje ju a pokorne prosí o odpustenie, a potom sa s novou energiou a väčšou skúsenosťou vráti do boja, aby svoj hriech nezopakoval.
V škole duchovného detstva sa kontemplatívna duša učí z nevýslovnej lásky a nežnosti, ktoré objavuje vo vzájomnom vzťahu medzi Ježišom a jeho Presvätou Matkou. Táto nežnosť a láska, z ktorých duša čerpá, zaručujú, že asketický boj nikdy nebude bezduchý alebo príliš spiritualistický, chladný či suchý, aby v ňom nechýbalo to, čo ho robí práve ľudským a nie anjelským.
Uprostred sveta a vždy
Na záver, aby sme sa príliš nerozpisovali, si môžeme položiť otázku: kde a kedy prebieha komunikácia lásky medzi Bohom a človekom, ktorú uľahčuje kontemplácia? Zvyčajne sa začína v časoch venovaných výlučne modlitbe, či už ústnej, alebo v duchu, a tiež v momentoch, keď sa zbožne a aktívne zúčastňujeme na liturgickej slávnosti; neskôr sa však postupne rozširuje na nespočetné situácie, v ktorých sa odohráva každodenný život. Rastie ako malé horčičné zrnko – tak, ako to učí Majster – dňom i nocou, až kým nedosiahne nepredstaviteľné rozmery. Cvičením, alebo lepšie povedané, prijímaním milosti kontemplácie, bude možné nakoniec neustále a všade zažívať jemnú a sladkú prítomnosť Trojjediného Boha.