Kedy si naposledy zablúdil v myšlienkach? Ten moment, keď zistíš, že hľadíš na strop alebo von oknom, odpojený od okolia, s pohľadom upretým na jeden bod. Akoby si sa stratil v nekonečne.

Stáva sa to často: po náročnom štúdiu alebo práci, keď mozog už nevládze, zdvihneš zrak a myšlienkami sa prenesieš niekam inam. Premýšľaš o najbližšom pláne s priateľmi, o niečom, čo ťa trápi, o myšlienke, ktorá sa práve z ničoho nič vynorila. Telo je stále tu, ale hlava už je ďaleko.

Žijeme obklopení týmito stratenými pohľadmi. Pozeráme sa... ale bez toho, aby sme skutočne videli, lebo vnútri sme niekde inde. A predsa, naše vnútorné oči sú na niečo upriamené. Otázka znie: sme si vedomí toho, čo v týchto momentoch zaujíma našu pozornosť?

Niekedy sme zahĺbení do seba, lebo príliš dbáme na to, čo si o nás myslia ostatní. Alebo preto, že nám robí zle čeliť tomu, čo máme pred sebou. Inokedy je to stres, neistota alebo strach: či to robím správne, či si ma tá osoba zapamätá, či v živote zaostávam... Môže to byť aj jednoduchá nuda, tá potreba mentálne uniknúť k niečomu podnetnejšiemu. Vtedy stojí za to sa spýtať: čo ma vedie k tomu, že sa odpojím?

Apoštolov, ako rozpráva kniha Skutkov apoštolov, to, čo ich nechalo „pozerať sa pozorne do neba“, bolo Ježišovo Nanebovstúpenie. A nebolo sa čomu čudovať. Po všetkom, čo prežili – kríž, zmŕtvychvstanie, pochybnosti, kolísavá viera – sa s ním opäť stretli. Ježiš k nim prehovoril naposledy a zveril im obrovskú úlohu: byť jeho svedkami „až po samé končiny zeme“.

Stojí za to sa zamyslieť: čo ma vedie k tomu, že sa odpojím?

A práve v okamihu, keď sa ešte snažia spracovať tieto slová, Ježiš vystupuje do neba a „oblak ho skryl pred ich zrakom“. Učeníci zostávajú v šoku, hľadia do neba a snažia sa pochopiť, čo sa práve stalo. Až kým sa nezjavia dvaja anjeli a nevytrhnú ich z tohto zmätku: „Muži galilejskí, čo tu stojíte a hľadíte do neba?“

Lebo Nanebovstúpenie nie je koniec. Je to poslanie.

Možno Peter a ostatní mali pocit, že ich Ježiš opäť necháva samých. Ale v skutočnosti sa začína niečo nové. A toto poslanie je aj pre teba a pre mňa.

Je to, ako keby nám Ježiš dnes hovoril: prestaň sa zamotávať vo svojich myšlienkach. Pozeraj sa na svoju realitu. Na konkrétne veci. Na to, čo máš práve teraz pred sebou: ten zložitý predmet, ten nevybavený rozhovor, ten záväzok, ktorý ťa stojí veľa úsilia, tú osobu, ktorá potrebuje tvoju pozornosť.

Nanebovstúpenie nie je koniec. Je to poslanie. A toto poslanie je určené aj tebe.

„Čo stojíš a hľadíš do neba?“ Je to veľmi aktuálna otázka. Lebo často žijeme roztržití a premýšľame nad „svojimi vecami“, zatiaľ čo nám uniká prítomnosť. A práve tam, v bežnom živote, na nás Boh čaká.

Svätý Josemaría to v knihe Cesta zhrnul veľmi jednoducho: „Naozaj chceš byť svätý? — Vykonávaj malé povinnosti každého okamihu: rob, čo máš a sústreď sa na to, čo robíš“.

To robili apoštoli. Po tom prekvapení prestali nehybne hľadieť na nebo a vydali sa na cestu. Počas Veľkej noci čítame na Omši, ako Peter, Pavol a prví kresťania začali premieňať svet svojím každodenným životom, bez toho, aby odkladali Božie volanie.

Nanebovstúpenie práve toto zahajuje: Cirkev, ktorá nežije v paralýze, ale v poslaní.

A tu sa vynára dôležitá otázka: v čom sa musím pustiť do práce? Čo už príliš dlho odkladám?

Konkrétna nápoveda: tvoje dnešné povinnosti. To, čo v hĺbke duše vieš, že od teba Boh žiada. Ako dcéra, ako priateľ, ako študentka, ako pracovníčka, ako snúbenec, ako sestra. A áno, možno slovo „povinnosť“ znie málo inšpirujúco. Ale svätosť takmer vždy začína práve tam: v tom, že dobre žijeme prítomnosť.

Svätosť takmer vždy začína tým, že človek žije v prítomnosti.

Svätý Josemaría to zdôrazňoval: „Nebuď lenivý! Nečakaj na nový rok, aby si si dal predsavzatia: každý deň je vhodný na dobré rozhodnutia. ‚Hodie, nunc!‘ – Dnes, teraz!“

Lebo kto vždy čaká na „ideálny okamih“, zvyčajne nikdy nezačne.

A kto hovorí „nový rok“, môže povedať aj: zajtra, v pondelok, po skúškach, keď budem mať väčšiu chuť, keď mi bude lepšie... Ale Boh prechádza cez prítomnosť.

Panna Mária je toho najlepším príkladom. Po zvestovaní anjela v Nazarete mohla ostať paralyzovaná pri myšlienke na všetko, čo ju čaká: ako to vysvetliť Jozefovi, ako všetko pripraviť, ako sa zmení jej život... Ale evanjelium hovorí niečo úplne iné: „Mária sa vydala na cestu a ponáhľala sa“.

V tom je kľúč.

Nenechať sa uväzniť v nekonečných myšlienkach. Nežiť s hlavou v oblakoch. Nehľadieť do neba donekonečna.

Pozrieť sa do neba, ale nie preto, aby sme tam zostali zasnívaní, ale aby sme zrak sklonili na premenenú zem. A tak prijať realitu. A konať.