Spôsob, akým vstávame a ukladáme sa na spánok, veľa vypovedá o tom, akí sme. Tieto prvé a posledné gestá dňa nám takmer nevedome odhaľujú, čo nosíme v srdci. Tam sa prejavujú naše najhlbšie túžby, naše najhlbšie city, to, čo považujeme za hodné našej okamžitej pozornosti. Tak sa matka alebo otec pred spaním uistia, že novorodené dieťa je v poriadku, a hneď po prebudení sa opäť priblížia k detskej postieľke. Navyše to, čo robíme pri zaspávaní a prebudení, nielen odhaľuje to, čo milujeme, ale aj symbolicky predznamenáva náš životný osud. Spánok bol vždy symbolom smrti a každé ráno otvorenie očí symbolom zrodenia.
Evanjelium nám ukazuje, ako Pán prežíval tieto časti dňa. Pri východe slnka sa potichu vytratil, aby bol sám so svojím Otcom (porov. Mk 1, 35); a vidíme ho tiež, ako sa v noci, ktorá ho uvádza do Umučenia, oddáva modlitbe (porov. Mk 14, 32). Cirkev sa od prvých storočí snažila napodobňovať Ježiša: kresťania sa usilovali modliť sa od skorého rána, ako aj pri západe slnka a dokonca aj v hlbokej noci.
Aj v Opus Dei existuje zvyk obetovať skutky hneď po prebudení a modliť sa tri Zdravas Mária pred spaním. Tento zvyk, ktorý má svoj pôvod v starobylej kresťanskej tradícii, nadobudol v histórii Diela svoju vlastnú podobu v jednom veľmi konkrétnom momente.
Bolo to počas španielskej občianskej vojny, v sídle honduraského konzulátu. V dome s rozlohou niekoľkých metrov štvorcových žilo takmer sto ľudí, medzi nimi svätý Josemaría, jeho brat Santiago a štyria členovia Opus Dei. Dni plynuli pomaly, bez konkrétnej práce, ktorá by vyplnila čas, ale s neustálym pocitom hladu. V tejto situácii náš Otec povzbudzoval svojich synov, aby im pomohol posilniť ich život modlitby. V jednej z týchto meditácií im navrhol:
„Pamätajte, že v Diele máme tri veľké lásky: lásku ku Kristovi, k jeho Matke a k pápežovi. Chcel by som, aby ste odteraz, pri príležitosti tohto rozhovoru s Ježišom, nadobudli zvyk – bude to jeden z našich zvykov – (…). Zvyk bude tento: modliť sa každý deň k Panne Márii tri Zdravas Mária, na kolenách a s rozpätými rukami v tvare kríža, vždy keď to bude možné, aby udelila dar čistoty všetkým v Diele“[1].
Neskôr, v liste napísanom v Burgose všetkým členom Diela v januári 1938, svätý Josemaría označuje tento zvyk za konkrétny spôsob, ako prežívať spoločenstvo svätých a starať sa jeden o druhého:
„Pred nejakým časom, uprostred komunistickej nočnej mory, sa zaviedol zvyk modliť sa večer, bezprostredne pred spaním, tri Zdravas Mária za čistotu, prosiac Najsvätejšiu Pannu Máriu, aby nás zachovala čistých na duši i na tele. – Kedykoľvek je to možné, modli sa tieto tri Zdravas Mária na kolenách a s rozpätými rukami“[2].
Odvtedy sa táto modlitba stala ďalším prvkom, ktorý tvorí bežný deň člena Opus Dei.
Zveriť spánok pod ochranu Márie
Keď sa obraciame na Máriu s najbežnejšou modlitbou, prosíme ju, aby sa za nás prihovárala „teraz i v hodine našej smrti“. Ide o prosbu, ktorá zahŕňa celý život: konkrétnu prítomnosť – so všetkými zápasmi a krehkosťami – ako aj okamih definitívneho prechodu. S touto poslednou hodinou sú spojené sľuby, ktoré sú rovnako utešujúce ako tie, ktoré sú spojené so škapuliarom z Karmelu.
Preto je pochopiteľné, že kresťan sa obracia na Máriu aj vtedy, keď padá noc. Každý deň, ktorý sa končí, pripomína v malom meradle koniec života; a odpočinok, obraz smrti, sa tak stáva príležitosťou na dôvery plné odovzdanie sa. Celá Cirkev prežíva toto gesto každý deň: liturgia hodín sa končí mariánskou antifónou na konci kompletória[3], čím sa spánok zveruje pod ochranu Márie.
Panna Mária je pre kresťanov Rannou hviezdou, ktorá ohlasuje úsvit, a tiež Hviezdou morskou, ktorá usmerňuje a pomáha uprostred tmy. Tak to vyjadril svätý Bernard: „Ó ty, ktorý sa cítiš ďaleko od pevnej zeme, unášaný vlnami tohto sveta, uprostred búrok a víchric, ak nechceš stroskotať, neodvracaj zrak od svetla tejto Hviezdy, vzývaj Máriu!“ A dodáva: „V nebezpečenstvách, v momentoch úzkosti, pred pochybnosťami, mysli na Máriu, volaj Máriu. Ak ju budeš nasledovať, nezblúdiš. Ak ju budeš prosiť, nezúfaš. Ak na ňu budeš myslieť, nezmýliš sa. Ak ťa bude podopierať, nepadneš. Ak ťa chráni, nebudeš mať strach. Ak ťa vedie, neunavíš sa. Ak ti pomáha, dorazíš“[4].
Je príznačné, že práve v ťažkej situácii vojnových čias sa v Diele udomácnil zvyk modliť sa večer tri Zdravas Mária. Bol to konkrétny prejav dôvery v istú pomoc Márie vo všetkých ťažkostiach, či už veľkých, alebo malých. V tom istom kázaní, v ktorom predstavoval túto zbožnosť, svätý Josemaría vysvetľoval: „Odovzdajte sa teda čoraz viac našej svätej matke Márii; dôverujte čoraz viac jej pomoci. Spravte si predsavzatie, že sa k nej budete utiekať nielen vo veľkých nebezpečenstvách duchovného života, ale aj v každodenných bojoch s naším nepriateľom. Viem, že s týmto predsavzatím, hoci v okamihu krízy zabudnete ju prosiť, napriek tomu získate jej pomoc“[5].
Útočisko u Márie bolo v živote zakladateľa Opus Dei stále prítomné, rovnako ako u tých, ktorí sa vydali na túto cestu. Obrátiť sa na ňu pred spaním môže byť spôsobom, ako znovu objaviť jej blízkosť a pripomenúť si, že žijeme život, ktorý sme dostali. Zatvárame oči s vedomím, že potrebujeme jej pomoc, a môžeme to urobiť slovami podobnými týmto:
„Sme len úbohé stvorenia, Pane, ale veľmi ťa milujeme a túžime ťa milovať ešte viac, lebo sme tvoje deti. Spoliehame sa na tvoju moc a na našu biedu. Uznávajúc našu biedu, pôjdeme ako malé deti do náručia našej Matky, do lona Matky Božej, ktorá je našou Matkou, a do srdca Ježiša Krista. Získame všetku silu, všetku moc, všetku odvahu, všetku štedrosť, všetku lásku, ktorú náš Pán Boh uchováva pre svoje verné stvorenia. A budeme si istí, budeme úspešní a radostní a s touto Božou silou splníme svätú Božiu vôľu s pomocou Presvätej Márie“[6].
Zjednotené srdce
Vojnový kontext pomáha pochopiť obavy o tých, ktorí boli súčasťou Diela, a najmä o rôzne spôsoby, akými mohlo byť ohrozené ich rozhodnutie žiť kresťanskú cnosť čistoty. A je pravda, že hedonizmus, ktorý sa postupne šíril, a erotizácia, ktorá prenikala do kultúry v posledných desaťročiach, tiež nevytvorili príliš priaznivé prostredie.
Medzi rôznymi prostriedkami, ktoré napomáhajú tejto cnosti, modlitba zaujíma výnimočné miesto. Text Zdravas Mária, ktorý zachytáva slová archanjela Gabriela, nás stavia pred scénu Zvestovania. Mária počúva Božie posolstvo a s jednoduchosťou sa pýta: „Ako sa to stane, veď ja muža nepoznám?“ (Lk 1, 34). Bola natoľko presvedčená, že Bohu sa páčilo jej odovzdanie panenstva, že nedokázala pochopiť, že by sa od nej teraz mohlo žiadať niečo iné. „Až keď jej svätý Gabriel odpovie, že to nebude dielom muža, ale mimoriadnym zázrakom, a že jej panenstvo a Božie materstvo pôjdu ruka v ruke; až vtedy naša Matka, Kráľovná čistoty, tá, ktorá bude navždy strážiť srdcia mojich detí a moje úbohé srdce, až vtedy vysloví fiat. Syn môj, pozri, aká je najčistejšia Presvätá Mária“[7].
Každý večer, predtým ako zakončíme deň, prosíme Máriu týmto zvykom o čistotu srdca, ktorá nás robí blahoslavenými a schopnými vidieť Boha (porov. Mt 5, 8). V čom spočíva táto čistota? Dalo by sa to zhrnúť takto: chcieť len jednu vec, žiť so zjednoteným srdcom. Niekoľko scén z evanjelia zdôrazňuje dôležitosť vnútornej jednoty. Pán hovorí bohatému mladíkovi: „Jedno ti chýba: choď, predaj všetko, čo máš, rozdaj to chudobným, a budeš mať poklad v nebi; potom príď a nasleduj ma“ (Mk 10, 21). Ježiš od neho žiada práve to, čo zapĺňalo jeho srdce. A svojich učeníkov varuje: „Kto miluje svojho otca alebo matku viac ako mňa, nie je ma hoden…“ (Mt 10, 37-38).
Mať čisté srdce znamená, že v ňom nie je žiadna iná láska, ktorá by prevyšovala lásku k Bohu. Alebo lepšie povedané, že v ňom nie je žiadna iná láska, ktorá by bola prekážkou lásky k Bohu. Lebo práve táto láska – keď Pán skutočne zaujíma stred duše – zjednocuje všetky túžby srdca, očisťuje ich a usporadúva; a stáva sa tak akýmsi prameňom žiarenia, z ktorého sa učíme správne milovať všetko ostatné.
Toto očistenie odkazuje na boj, ktorý sa nevedie navonok, ale vo vnútri každého človeka. Aby sme mohli vidieť Boha – to znamená rozoznať jeho vôľu a spoznať jeho prítomnosť vo sviatostiach a v druhých ľuďoch, najmä v tých, ktorí to najviac potrebujú[8] – je nevyhnutné oslobodiť srdce od klamstiev a pút, ktoré nás vedú k túžbam po tom, čo v hĺbke duše vlastne nechceme. „Toto vnútorné očistenie znamená rozpoznať tú časť srdca, ktorá je pod vplyvom zla (...), aby sme sa naučili umeniu nechať sa vždy formovať a viesť Duchom Svätým. Cesta od chorého srdca, hriešneho srdca, srdca, ktoré nedokáže jasne vidieť veci, lebo je v hriechu, k plnosti svetla srdca je dielom Ducha Svätého. On je ten, kto nás vedie po tejto ceste. A tak cez túto cestu srdca prichádzame k tomu, že vidíme Boha“[9].
Súčasný život, poznačený intenzívnym tempom a neustálym rozptýlením, pridáva ďalšiu ťažkosť. Záväzky, projekty a prekážky sa hromadia aj vo vnútri. Pociťujeme únavu, ktorá nám niekedy berie pokoj: bežali sme za tým naliehavým, ale zanedbali sme to dôležité. Vtedy si uvedomíme, že skutočný pokoj sa nenachádza v množstve podnetov, ani v behu za svetskými dobrami, ale v Božej láske. To je „tajomstvo pohybu ľudského srdca: vrátiť sa k prameňu svojej bytosti, tešiť sa z radosti, ktorá nekončí, ktorá nesklame. Nikto nemôže žiť bez zmyslu, ktorý presahuje to okamžité, presahuje to, čo sa deje. Ľudské srdce nemôže žiť bez nádeje, bez vedomia, že je stvorené pre plnosť, nie pre prázdnotu“[10].
Zvykom troch Zdravas Mária zakončujeme deň tým, že vedome nasmerujeme srdce k jeho stredu. V okamihu osobitnej únavy, keď nesieme na pleciach bremeno celého dňa a možno sa naše srdce rozptýlilo na vedľajšie veci, výslovne vyjadrujeme Ježišovi a jeho Matke, čo skutočne chceme. Predtým, ako zatvoríme oči, keď už nie sú žiadne úlohy na vykonanie ani slová na vyslovenie, spomíname si, čo je prameňom našej bytosti a radosti, ktorá nesklame. A toto gesto má jedinečnú hodnotu práve preto, že je posledné: ako tiché zhrnutie dňa vyjadruje, kam si prajeme, aby sa náš život nakoniec uberal.
Mária je Matkou krásnej lásky, lebo vedela milovať len jednu vec, lebo každý okamih žila tak, aby sa páčila Bohu. Ona nám môže pomôcť aj dnes, v tých posledných okamihoch dňa, zjednotiť naše vnútro a strážiť tú čistú túžbu, ktorá dáva jednotu a zmysel celému životu.
S rukami v tvare kríža
V spomínanom liste svätý Josemaría presne opísal, ako by mali jeho deti tento zvyk prežívať: „Kedykoľvek je to možné, modli sa tieto tri Zdravas Mária na kolenách a s rukami v tvare kríža.“ Nie je to žiadny nepodstatný detail, lebo aj poloha, v akej sa modlíme, je formou modlitby. Telo môže vyjadrovať úctu, pozornosť, uctievanie, sústredenie či prosbu. Prostredníctvom neho sa celá osoba stavia pred Boha.
Mojžiš sa modlil k Pánovi s rukami roztiahnutými do kríža, keď židovský národ bojoval proti Amalekitom: „Kým mal Mojžiš zdvihnuté ruky, víťazil Izrael, len čo ruky spustil, víťazil Amalek. Ale Mojžišovi ruky oťaželi. Tu vzali kameň a podložili mu ho, a on si naň sadol. Áron a Hur mu ruky podopierali jeden z jednej a druhý z druhej strany, a tak zostali jeho ruky v rovnakej polohe až do západu slnka“ (Ex 17, 11-12).
Prví kresťania videli v Mojžišovej polohe predobraz Kristovho odovzdania sa Otcovi na kríži. Mojžiš sa prihovára za ľud; Ježiš obetuje svoj život ako jediný prostredník medzi Bohom a ľuďmi. Modliť sa s rukami v tvare kríža je teda spôsobom, ako sa zjednotiť s Kristovou modlitbou, pripojiť sa k jeho príhovoru a obnoviť odovzdanie nášho vlastného života, prosiac ho o milosť čistého srdca. „Zdá sa to neuveriteľné, ale je to tak: Boh potrebuje zdvihnuté ruky svojho služobníka. Zdvihnuté ruky Mojžiša pripomínajú ruky Ježiša na kríži: roztiahnuté a pribité ruky, ktorými Vykupiteľ vyhral rozhodujúcu bitku proti pekelnému nepriateľovi. Jeho boj, jeho ruky zdvihnuté k Otcovi a roztiahnuté nad svetom volajú po ďalších rukách, ďalších srdciach, ktoré sa budú naďalej obetovať s tou istou láskou až do konca sveta“[11].
Zároveň, keď si pripomíname Mojžišovu modlitbu, toto gesto naznačuje, že naša prosba sa vzťahuje na celý Boží ľud, ktorým je Cirkev. Neprosíme len o našu vlastnú čistotu, ale o čistotu všetkých. Takto prežívame osobitné spoločenstvo svätých a cítime sa zjednotení s tými, ktorí na celom svete nasledujú Ježišovo volanie a bojujú tiež za zachovanie čistého srdca, úplne zameraného na Boha. Je to konkrétny spôsob, ako prežívať súcit a modlitbu orodovania, keď zažívame tú „starosť o všetky cirkvi“, o ktorej hovoril svätý Pavol: „Veď kto je slabý, aby som nebol slabý aj ja? Kto je vystavený pohoršeniu, aby to aj mňa nepálilo?“ (2 Kor 11, 28–29).
Nebola bolesť, choroba ani slabosť, ktorú by apoštol neprežíval ako svoju vlastnú. Podobne aj my týmto zvykom prijímame za svoje úsilie našich bratov a sestier na celom svete žiť čistotu; a oni nás zároveň podporujú v našom úsilí. Tak si pripomíname, že uprostred skúšok, ktoré môžu nastať, nie sme sami. Jedna karta sama osebe nedrží; ale keď sa opierajú jedna karta o druhú, „môžu vytvoriť pevnosť, ktorá stojí na nohách. Boh počíta s našimi slabosťami, s našou krehkosťou a so slabosťou druhých; ale počíta aj so silou všetkých, ak nás spája láska“[12].
Tak Kristov kríž, ako aj postoj Mojžiša nám ukazujú, že cesta nebude ľahká. Jazyk boja, dokonca vojenský, sa často používal na opis tohto aspektu kresťanského života. Ide však o boj s jedinečnými charakteristikami: „Vedieme nádhernú vojnu lásky a pokoja: in hoc pulcherrimo caritatis bello! Snažíme sa priniesť všetkým ľuďom Kristovu lásku, bez ohľadu na jazyky, národy či sociálne pomery“[13].
Modlitba troch Zdravas Mária večer, s rukami rozpätými v tvare kríža, nás stavia do tejto nádhernej vojny lásky, v ktorej sa Pán rozhodol počítať s nami. Prosíme tak o čistotu srdca pre seba, ale aj pre všetkých tých, ktorí nasledujú Božie volanie, aby zapálili svet ohňom jeho lásky (porov. Lk 12, 49). A jediný spôsob, ako šíriť tento oheň, spočíva v tom, že sami budeme týmto ohňom zapálení, s rozhodnutím toho, kto nechce „nič iné“: naplniť sa Láskou, aby sa stal prítomnosťou a sprostredkovateľom tej istej Lásky.
[1] Crecer para adentro, bod 141.
[2] Úplné znenie listu sa nachádza v: A. Méndiz, „Tri listy zakladateľa Opus Dei (Burgos, 1938–1939)“, Studia et Documenta 9 (2015), s. 368–373.
[3] Kompletórium je posledná modlitba v liturgii hodín, ktorá sa modlí pred nočným odpočinkom a ktorou Cirkev zveruje končiaci deň do Božích rúk.
[4] Svätý Bernard, Homilia super Missus est, II, 17.
[5] Crecer para adentro, bod 141.
[6] En diálogo con el Señor, bod 28.
[7] Svätý Josemaría, Rozjímanie, 15-IV-1954.
[8] Porov. Katechizmus Katolíckej Cirkvi, bod 2519.
[9] František, Audiencia, 1-IV-2020.
[10] Lev XIV, Audiencia, 17-XII-2025.
[11] Benedikt XVI, Homília, 21-X-2007.
[12] List 2, bod 56.
[13] Svätý Josemaría, Poznámky z rozjímania, 29-II-1964; citované v Mientras nos hablaba en el camino, s. 243.