„Tieto steny vyzerajú byť kameňa, ale v skutočnosti sú z lásky“[1], zvykol hovoriť svätý Josemaría, keď hovoril o Villa Tevere. Pri prechádzke chodbami tohto domu vzniká dojem, akoby sme putovali jeho dušou, až kým sa s ním nestretneme pri nohách kostola Panny Márie Pokoja. Už len toto by nás, ktorí nasledujeme Ježiša prostredníctvom ducha Opus Dei, mohlo zaviesť veľmi ďaleko. Púť na miesto, kde odpočíva telo nášho zakladateľa, nás vedie k tomu, aby sme pokľakli pred Kráľovnou pokoja. Po oboch stranách presbytéria drží anjel otvorenú knihu. Na jednej je napísané Gaudium cum Pace; na druhej Pax – In aeternum, ako sa modlíme každý deň[2]. Tie isté slová zdobia aj zadnú stenu kaplnky Ducha Svätého, kde sa svätý Josemaría každé ráno modlil, s pohľadom upretým na svätostánok, ktorý nazýval „srdcom Diela“.
Sú to prosby, ktoré kontrastujú s „znepokojujúcim nedostatkom pokoja v našej dobe: chýba pokoj v hlavných správach a medzi veľmocami, ale aj v malých každodenných správach: medzi príbuznými, susedmi, priateľmi, kolegami. Chýba pokoj aj vo svedomí, kde často vládnu strach, pochybnosti, úzkosť a obavy“[3].
Vďaka Bohu je veľa ľudí, aj nekresťanov, ktorí presadzujú ľudské hodnoty pokoja, spolunažívania a zhody medzi národmi. Pokoj, ako písal svätý Ján Pavol II., je tiež „dielom solidarity“[4], a v tomto zmysle by mali muži a ženy všetkých vierovyznaní spolupracovať ruka v ruke. Kresťanské svedomie však so sebou nesie hlbšie poslanie: ide o „šírenie evanjelia pokoja“, lebo „Ježiš Kristus je náš pokoj“ a práve on obnovil pokoj prostredníctvom kríža (porov. Ef 2, 14–16)[5].
Keď svätý Josemaría premýšľal o ľuďoch, ktorí budú v priebehu storočí prichádzať do Opus Dei, videl ich, ako „bránia Kristov pokoj (...). Prispievame k tomu, aby sa v spoločnosti uznávali práva ľudskej osoby, rodiny a Cirkvi. Naša práca prispeje k tomu, že sa zmenšia bratovražedná nenávisť a nedôvera medzi národmi, a moje dcéry a synovia —fortes in fide, pevní vo viere — budú vedieť ošetriť všetky rany Kristovou láskou, ktorá je najjemnejším balzamom“[6]. Keď teda svätý Josemaría hovorí o tom, že máme byť „rozsievačmi pokoja“, nemyslí tým len humanitárnu srdečnosť: vyzýva nás, aby sme boli svedkami Krista. Pokoj je dar, ale je to aj úloha[7], ktorá si vyžaduje svedčiť o Ježišovom kríži vo svete, hoci kázanie o ukrižovanom Kristovi môže byť pre mnohých „pohoršením“ a „bláznovstvom“ (porov. 1 Kor 1, 23).
Dve logiky
Jeruzalemské nebo sa zahalilo tmou. Oslobodenie je na dosah. Ježiš visí na kríži už takmer tri hodiny a až teraz sa začína odhaľovať zmysel slov, ktoré Pán vyslovil už dávno: „Kto chce byť mojím učeníkom, nech vezme svoj kríž a nasleduje ma“ (Mt 16, 24). V tomto rozhodujúcom okamihu, v centre dejín, keď Božia logika zvíťazí nad logikou sveta, čelí Ježiš poslednému pokušeniu: „Nech teraz zostúpi z kríža a uveríme v neho“ (Mt 27, 42). Ak preukážeš svoju moc, uveríme ti. Naša logika je tak často logikou moci: zvíťazíš, ak budeš vládnuť svojou mocou. Je to logika, ktorou neustále dýcha diabol, tá istá, ktorou sa pokúsil zviesť Ježiša na púšti: „Dám ti všetku ich moc a slávu, lebo som ju dostal“ (Lk 4, 6). Ježišovi učeníci neboli tejto mentalite cudzí. Niekoľkokrát sa hádali o mocenské pozície v ľudskom kráľovstve, ktoré si predstavovali (Lk 22, 24–26).
Ježiš nám naopak predstavuje nový spôsob videnia a myslenia, logiku, ktorá všetko obracia naruby: „Milujte svojich nepriateľov, robte dobre tým, čo vás nenávidia, žehnajte tým, čo vás preklínajú, a modlite sa za tých, čo vás potupujú!“ (Lk 6, 27–28). Možno zo sily zvyku čítame tieto úryvky s otupeným svedomím a už nás neprekvapuje tá mätúca logika, ktorá prechádza celým životom a predovšetkým Pánovým umučením. Keď sa svätý Peter pokúša brániť Ho mečom, Ježiš hovorí o „viac ako dvanástich légiách anjelov“, ktorí by mohli prísť na jeho obranu, keby sa obrátil na svojho Otca (porov. Mt 26, 53). Keď Ho Pilát vypočúva o jeho moci, Ježiš vysvetľuje: „Moje kráľovstvo nie je z tohto sveta“ (Jn 18, 36): keby bolo, prišli by jeho „strážcovia“ a zabránili by jeho vydaniu.
Pri týchto zmienkach o anjelských silách sa naša predstavivosť možno nedokáže ubrániť fantazírovaniu: môžeme si myslieť, že predsa len nebeské vojská by mohli nášmu svetu priniesť trochu poriadku a spravodlivosti. Aj dnes sa cesta moci javí ako lákavá skratka k dosiahnutiu dobra, presadzovaniu spravodlivosti, ba dokonca pokoja vo svete. Ježiš však neprišiel priniesť pokoj tohto sveta, ale svoj pokoj (Jn 14, 27). A Ježišov pokoj je ovocím kríža, ktorý je „dielom lásky“ a tajomným „trónom jeho kráľovstva“[8].
Benedikt XVI. raz uvažoval o Kristovej moci. On je predsa Kráľ vesmíru… Jeho vláda však nie je taká, akú majú „králi a veľmoži tohto sveta; je to božská moc darovať večný život, oslobodiť od zla, premôcť nadvládu smrti. Je to moc Lásky, ktorá vie zo zla vyťažiť dobro, zmierniť zatvrdnuté srdce, priniesť pokoj do najnásilnejšieho konfliktu, zapáliť nádej v najhustejšej tme. Toto Kráľovstvo milosti sa nikdy nevnucuje a vždy rešpektuje našu slobodu. (...) Rozhodnúť sa pre Krista nezaručuje úspech podľa svetských kritérií, ale zabezpečuje pokoj a radosť, ktoré môže dať iba on“[9].
Ježiš nesie naše viny na svojich nevinných pleciach. Svoj milosrdný pohľad upiera na tých, ktorí mu ubližujú. Prosí Otca o odpustenie pre svojich mučiteľov. Nie je väčšieho zločinu ako mučiť a zabiť spravodlivého človeka, a tento človek je Boh. Ježiš potvrdzuje svoju nevinu, ale na túto najväčšiu nespravodlivosť reaguje tým, že sa prihovára za násilníkov, nemilosrdných a posmievačov: „Otče, odpusť im“ (Lk 23, 34).
Svätý Ján Pavol II. raz s hlbokým prorockým zmyslom povedal, že „bez odpustenia nie je pokoj“[10]. A toto odpustenie, ktoré prináša pokoj, už nie je nedosiahnuteľným snom. Svojou obetou a milosrdenstvom Ježiš zvnútra prelomil logiku Kainovho závistlivého bratovraždenia, ten nekonečný reťazec násilia a pomsty, ktorý ovládol ľudstvo. Nenávisť a násilie nebudú mať posledné slovo. V najtemnejšej chvíli dejín sa prostredníctvom odpustenia neodpustiteľného začal nezvratne otvárať nový svet, pokoj, ktorý nebude mať konca (Iz 9, 6–7).
Aby sme boli považovaní za Božie deti
Prvým ovocím Kristovej smrti na kríži bude viera pohana, stotníka Longina: „On bol naozaj Boží Syn“ (Mt 27, 54). Bazilika svätého Petra mu vzdáva hold: jeho socha, ktorú vytvoril Bernini, stojí vedľa hrobu kniežaťa apoštolov; a na jednom z pilierov kupoly sa podľa tradície uchováva relikvia z jeho kopije. Vyhlásenie rímskeho vojaka odzrkadľuje slová, vďaka ktorým sa Šimon stal Petrom, základným kameňom Cirkvi: „Ty si Mesiáš, Syn živého Boha“ (Mt 16, 16). Tieto dve vyznania viery spolu odzrkadľujú Ježišov sľub: „Blahoslavení tí, čo šíria pokoj, lebo ich budú volať Božími synmi“ (Mt 5, 9). Ak chceš byť považovaný za Božieho syna, šír pokoj vo svojom okolí.
V jednom zo svojich posledných listov otec Javier spomínal na „príležitosť, keď sa svätého Josemaríu opýtali na význam pozdravu, ktorý medzi sebou používali prví kresťania a ktorý máme aj v Diele. A toto bola jeho odpoveď: Pax! Nehovoríme to so silným hlasom, ale snažíme sa niesť pokoj so sebou, kdekoľvek sme. Keď sa teda vlny rozbúria, na naše vlastné vášne i na vášne druhých vylejeme trochu porozumenia, trochu spolunažívania; jedným slovom, trochu lásky. Nesieme pokoj a zanechávame pokoj“[11].
Prví kresťania nasledovali príklad vzkrieseného Krista. „Pokoj s vami,“ hovorí Ježiš trikrát učeníkom podľa Jánovho evanjelia (Jn 20, 19–26). To je ten pokoj, o ktorý prosíme každý deň na Omši po modlitbe Otčenáš: „Prosíme ťa, Pane, zbav nás všetkého zla, udeľ svoj pokoj našim dňom“. Kristov pokoj je ovocím kríža a modlitby. Preto pri pohľade na kríž sa človek učí hľadieť na svet s milosrdenstvom.
Tí, ktorí boli svedkami ukrižovania, sa vracajú domov a bijú sa do pŕs (porov. Lk 23, 48). Prestávajú obviňovať („ukrižuj ho!“) a začínajú obviňovať samých seba: milosť kríža otvára cestu k pokore a obráteniu[12]. Božia logika začína narúšať Satanovo kráľovstvo. A to isté sa deje aj dnes: svetská logika a božská logika vedú boj v každom srdci, v každom okamihu. O pokoji a vojne sa rozhoduje pri každom úderu srdca, pri každom nádychu a výdychu.
[1] Svätý Josemaría, En diálogo con el Señor, bod 3.
[2] Porov. Preces Opus Dei na opusdei.org.
[3] Fernando Ocáriz, Sembradores de paz y de alegría, El Mundo, 26-VI-2025.
[4] Porov. svätý Ján Pavol II., Sollicitudo Rei Socialis, body 39–40: „Heslom pontifikátu nášho ctihodného predchodcu Pia XII. bolo Opus iustitiae pax - Mier je ovocím spravodlivosti. Dnes by sme mohli povedať takisto presne a s tou istou silou biblickej inšpirácie (porov. Iz 32, 17; Jak 3, 18): Opus hominum coniunctions pax - pPkoj je ovocím solidarity. Pokoj, po ktorom všetci túžia, sa istotne dosiahne uskutočnením sociálnej a medzinárodnej spravodlivosti, ale aj praktizovaním cností, ktoré napomáhajú spolunažívanie a učia nás žiť v jednote, a tak budovať novú spoločnosť a lepší svet tým, že budeme dávať druhým i prijímať od druhých. Solidarita je nepochybne kresťanská cnosť. Už v predchádzajúcom výklade bolo možné tušiť početné styčné body medzi ňou a láskou, ktorá je rozpoznávacím znakom Kristových učeníkov (porov. Jn 13, 15)“.
[5] Porov. svätý Ján Pavol II., Stále aktuálny záväzok: vychovávať k pokoju, Posolstvo k XXXVII. Svetovému dňu mieru v roku 2004 (8-XII-2003): „My kresťania vnímame ako charakteristickú črtu nášho náboženstva povinnosť vychovávať seba samých i druhých k pokoju. Pre kresťana totiž hlásanie pokoja znamená zvestovať Krista, ktorý je naším pokojom (Ef 2, 14), a zvestovať jeho evanjelium, ktoré je evanjeliom pokoja (Ef 6, 15), pričom všetkých povzbudzuje k blaženosti byť staviteľmi pokoja (porov. Mt 5, 9)“.
[6] Svätý Josemaría, List 4, bod 26.
[7] Benedikt XVI., Ľudská osoba, srdce pokoja, Posolstvo k 40. Svetovému dňu mieru v roku 2007 (8-XII-2006).
[8] Svätý Josemaría, Krížová cesta.
[9] Benedikt XVI., Anjel Pána, 22-XI-2009.
[10] Svätý Ján Pavol II., Stále aktuálny záväzok: vychovávať k pokoju, Posolstvo k XXXVII. Svetovému dňu mieru v roku 2004 (8-XII-2003): „Považujem však za svoju povinnosť pripomenúť, že na nastolenie skutočného pokoja vo svete sa spravodlivosť musí dopĺňať láskou. (…). Niekedy sa zdá, že spravodlivosť a láska sú protikladné sily. V skutočnosti však nie sú ničím iným ako dvoma tvárami tej istej reality, dvoma rozmermi ľudskej existencie, ktoré sa musia navzájom dopĺňať. Potvrdzuje to historická skúsenosť. Tá nás učí, ako sa spravodlivosť často nedokáže oslobodiť od zášti, nenávisti a dokonca ani od krutosti. Spravodlivosť sama o sebe nestačí. Ba čo viac, môže sa dokonca poprieť sama seba, ak sa neotvorí hlbšej sile, ktorou je láska. Preto som viackrát pripomínal kresťanom a všetkým ľuďom dobrej vôle potrebu odpustenia na riešenie problémov, či už jednotlivcov, alebo národov. Bez odpustenia nie je pokoj! (…) Kresťan vie, že láska je dôvodom, prečo Boh nadväzuje vzťah s človekom. Je to tiež láska, ktorú Boh očakáva ako odpoveď od človeka. Preto je láska najvyššou a najušľachtilejšou formou vzťahu medzi ľuďmi. Láska by teda mala oživovať všetky oblasti ľudského života a rovnako sa rozširovať aj na medzinárodnú úroveň.“
[11] Javier Echevarría, Pastiersky list, 1-III-2016.
[12] „Keby každý z nás, na všetkých úrovniach, namiesto obviňovania druhých najprv uznal svoje vlastné chyby a požiadal Boha o odpustenie a zároveň sa vcítil do tých, ktorí trpia, prejavil solidaritu s najslabšími a utláčanými, potom by sa svet zmenil“ (Lev XIV., Posolstvo Urbi et orbi, 25-XII-2025).