Spomeniete si na prvé stretnutie s biskupom Javierom Echevarríom?
Keď som sa prvýkrát stretla s Prelátom Opus Dei, ešte som nebola katolíčka a videla som ho na pódiu na otvorenom priestranstve na stretnutí v Santiago de Chile v roku 1997. A on sa prihováral k veľkému zástupu ľudí – rodinám, matkám, otcom, deťom, ktoré pobehovali hore dole – a on im rozprával o každodennom živote, dával im rady, nápady, všetky tie veci, ktoré môžu praktizovať, aby zjednocovali svoju vieru s tým, ako žijú svoj každodenný život. A vedel s nimi nadviazať kontakt, čo ma naozaj veľmi prekvapilo ako človeka, ktorý vtedy ešte nebol katolíkom, ako niekoho, ktorý ešte nerozumel všetkým slovám, lebo vtedy som španielsky ešte veľmi dobre nevedela, ale sledovala som ten kontakt, a že ich skutočne oslovoval. Keď rozprával, mohli ste vidieť, že je v sústavnom rozhovore s Bohom – cítili ste, ako keby sa rozprával s Bohom, a vás povzbudzoval k tomu, aby ste robili takisto. A pre mňa, ktorá som bola nová v tomto svete katolíckej viery, to bolo veľmi príťažlivé. Cítila som, že...aj ja tak chcem!
Aký bol prelát ako človek?
Myslím, že by sa o tom dalo povedať veľa, ale bol to jednoznačne človek, ktorý miloval ľudí, ktorý s nimi chcel byť. Mal mimoriadnu pamäť na narodeniny ľudí, možno aj problémy ľudí – napríklad ak mal niekto blízkeho, ktorý bol chorý. Raz ma zavolal a spýtal sa: ,,Volala si Antoniette?“ Antonietta je matka kňaza, otca Robina, ktorý žije tu v Ríme. Keď sa spýtal: ,,Volala si Antoniette?“, ja som odvetila: ,,A prečo, otče?“A on mi povedal: ,,Lebo má dnes narodeniny, 90 rokov“. Povedala som: ,,Otče, nespomenula som si na to.“ A on povedal: ,,Zavolaj jej v mojom mene. Zavolaj jej a povedz jej, že sa za ňu modlím.“ Takýto bol. Pamätal si na malé veci, chcel oslovovať ľudí, nakoľko to len bolo možné. Raz sa ho niekto spýtal: ,,Otče, ako si to pamätáte?“ A on povedal: ,,Keď sa modlíš, tak si aj pamätáš.“
Môžete opísať jeho štýl riadenia?
Štýl riadenia preláta ma nesmierne prekvapil od prvej chvíle, čo som sem prišla pred šiestimi rokmi. Po prvé, pretože som sem prišla, keď som bola ešte len 11 rokov v Opus Dei, a a on bol muž v osemdesiatke, s množstvom skúsenosti, veď žil so svätým Josemaríom a blahoslaveným Álvarom. A pritom ma požiadal, aj ďalšie ženy, aby sme prišli do Ríma a spolupracovali s ním. Ja som sa cítila úplne nehodná pre tú prácu, aj teraz cítim, že ešte nemám dostatok skúseností, a napriek tomu som cítila jeho dôveru od samého začiatku. Zveroval nám úlohy, a nikdy nepochyboval, že ich aj splníme. Spomínam si, ak ma po šiestich mesiacoch v Ríme zavolal a povedal: ,,Šla by si do Štátov – išla by si do Spojených štátov na jednu cestu v mojom mene?“ A nebol tu ani čas na to, aby som povedala: ,,Necítim sa na to, neviem, či to zvládnem.“ Jednoducho komunikoval: ,,Zvládneš to!“ – a to ani nie slovami, ale svojím vlastným štýlom bytia, pričom neponechal ani kúsoček miesta pre pochybnosť. A tak mám pocit, že spoluprácou s ním som pochopila, že on nás jednoducho ,,odštartoval“. Odštartoval ma, aby som dosiahla ďalej, viac, než som si kedy mohla predstaviť.
Ako podporoval rodinu a novú evanjelizáciu?
Jedna z vecí, ktoré som si všimla, že nás k nim Otec naozaj povzbudzuje, bola práca na podpore rodiny. Hneď od začiatku Roka rodiny, ku ktorému nás vlani vyzval pápež František, a od publikácie Amoris Laetitia, Otec nás povzbudzoval, aby sme využívali všetky usmernenia, ktoré nám dáva pápež. Nie je to tak dávno, čo mal Otec stretnutie s rodinami, ktoré organizujú Program obohatenia rodinného života, kde manželské páry spolu diskutujú o prípadových štúdiách a nápadoch, ako pomáhať rodinnému životu, aby bol šťastnejší a lepší. Vždy hovoril manželským párom, aby sa navzájom milovali, aby sa navzájom milovali na prvom mieste a potom, aby milovali svoje deti. Milovať sa navzájom aj napriek ťažkostiam, aj keď sú v rodinnom živote problémy a zvládať tieto ťažkosti spoločne.