Často sa hovorí, že začiatok filmu je zásadný: musí si získať diváka hneď od prvej chvíle. Navyše, v dobrých filmoch je už v úvodnej scéne naznačený aj koniec. Nie že by prezradili, ako to dopadne – to by pokazilo celý zážitok. Ale keď film dopozeráte, poviete si: „Jasné! Preto sa tam na začiatku objavila tá postava“ alebo „ten obraz v prvej scéne bol kľúč k rozlúšteniu celého tajomstva – ako som si to len mohol nevšimnúť!“
Do istej miery sa niečo podobné deje počas Turíc (porov. Sk 2). Je to prvá scéna verejného života Cirkvi, a musí teda zaujať. Je pôsobivá a pozýva nasledovať až do konca, aby si sa aj ty sám chcel stať súčasťou jej príbehu. Navyše, epizóda Turíc skrýva vo svojich stručných riadkoch podstatu apoštolského pôsobenia Cirkvi vo všetkých časoch.
S Máriou a apoštolmi
Začnime však od začiatku, a prenesme sa do samotnej scény: „Keď prišiel deň Turíc, boli všetci spolu na tom istom mieste.“ Ale kto sú tí všetci? Už predtým sa o nich hovorilo. Zvyčajne sa schádzali apoštoli – ktorých opäť bolo dvanásť, po zvolení Matúša – a niektoré z tých žien, ktoré sprevádzali Krista počas jeho verejného účinkovania. Tie, ktoré zostali pod krížom v ťažkej hodine Kalvárie. Medzi nimi vyniká jedna – „Mária, Ježišova matka“. Toto je jadro Cirkvi. Schádzajú sa v modlitbe okolo Najsvätejšej Panny, ako to opisujú aj iné verše Skutkov apoštolov: „Jednomyseľne zotrvávali na modlitbách“ (Sk 1,14). Tradícia umiestňuje tieto stretnutia do večeradla, kde náš Pán slávil poslednú večeru.
Môžeme si celú tú scénu predstaviť duševnými očami. Priestranná miestnosť. Niekoľko okien, cez ktoré vidno zvyšok mesta. Predstavujeme si tváre jednotlivých apoštolov. Poznáme ich povahu a temperament, lebo sme čítali ich prejavy v evanjeliách. O niektorých síce nemáme veľa informácií, ale o iných vieme dosť. Modlia sa. Možno Peter hlboko premýšľa o rozhovore so vzkrieseným Kristom na brehu jazera a o pastierskom poslaní, ktoré mu zveril. Určite sa medzi nimi nájde aj niekto, kto sa modlí Otčenáš, prežívajúc každú prosbu s plnou vážnosťou.
A uprostred nich – Mária. Všetci ju pozorujú s veľkou láskou a nesmiernou úctou. Je Božou Matkou, ale aj našou. Možno sedí, ponorená v modlitbe, v tom neustálom rozhovore s Pánom, ktorý viedla po celý svoj život. Aká asi bola Máriina modlitba? Vznešená, jednoduchá, vrúcna… len ťažko opísateľná ľudskými slovami. Na jej tvári by sme možno ešte videli únavu spôsobenú bolesťou z Umučenia, ale aj odraz úsmevu veľkonočného rána.
Teplo, ktoré nepáli
„Zrazu vznikol z neba hukot, akoby sa hnal prudký vietor [...] A ukázali sa im akoby ohnivé jazyky, ktoré sa rozdelili a sadli na každého z nich.“ Pokoj sa narúša, hluk všetkých prekvapí. Toto je tá pôsobivá časť scény. Môžeme zapojiť zmysly: vyostriť sluch duše a počuť burácanie vetra v miestnosti, v ktorej sa pritom nič nepohne. Výrazy prekvapenia na tvárach zhromaždených museli byť nesmierne. Výbuch. Zrazu niečo ako oheň zapáli strop. Záhadne sa ten plameň delí na jazyky a jemne sa znáša na hlavy prítomných. Aj my cítime to teplo na čele. Zohrieva, ale nepáli. Ako ker, ktorý videl Mojžiš, aj čelá apoštolov „horia, ale nezhorievajú“.
„Všetkých naplnil Duch Svätý a začali hovoriť inými jazykmi.“ Naplnil ich Boh. Aj keď sa to nemusí prejaviť citovo, každý z nás už niekedy zakúsil, čo znamená byť naplnený Bohom. Byť chrámom Ducha Svätého, nosiť jeho horiaci plameň v srdci. Apoštolovia sa v tej chvíli cítili ako unášaní, pohltení Božou láskou. Tí, čo ich videli vychádzať z večeradla, si mysleli: „Sú opití.“ Vyzerali ako opilci či blázni! Niečo podobné zažil aj svätý Josemaría: „Už dávno o mne hovoria, že som blázon! Majú pravdu. Nikdy som netvrdil, že nie som. Som blázon – ale z lásky k Bohu! A túto ‚chorobu‘ prajem aj tebe.“[1]
Ten oheň ich spaľuje zvnútra: apoštoli nedokážu mlčať. Vychádzajú von a nachádzajú tam zhromaždený dav. Ľudí, ktorých tam prilákal silný hluk, čo sa rozľahol po celom meste. Keď ich uvidia, sú ohromení: „Ako to, že každý z nás ich počuje hovoriť svojím rodným jazykom?“
Aj my sa teraz pridávame k tomu pestrému davu plnému očakávania. Sú tam ľudia odvšadiaľ: Parti, Médovia, Elamiti… Ako na hodine starovekej geografie. Sever, juh, východ, západ. Z území Rímskej ríše i spoza nej. Každý má svoje typické oblečenie. Niektorí v elegantných rímskych rúchach, iní v chudobných tunikách, niektorí s exotickými turbanmi. Pleti všetkých odtieňov, akcenty všetkých typov. Títo ľudia – medzi ktorými sme ty aj ja – predstavujú celý svet. Apoštolské ohlasovanie totiž bude určené celému svetu. Zo všetkých končín zeme, vtedy i dnes, prichádzajú, keď počujú hluk, ktorý vychádza z Cirkvi. Pýtajú sa, kto sme, zaujímajú sa o našu vieru. Niektorí prichádzajú s úprimným zámerom; iní hľadajú Boha bez toho, aby o tom vedeli; a ďalší sa možno vysmievajú alebo sú plní predsudkov. Nezáleží na tom. Evanjeliové posolstvo je určené všetkým: „Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého.“ Keď sa ocitneme uprostred toho pestrého davu, akoby sme počuli výkrik nášho Otca: „Tvoja láska nestojí za veľa, ak nehorlíš za spásu všetkých duší.“[2] My chceme mať veľkú lásku! Lásku, ktorá sa pripája ku každému človeku!
Príhovor rybára
Ľudia sa tlačia v úzkej uličke pred domom, z ktorého vychádzajú apoštoli. Sú to muži a ženy hladní po Bohu – tak ako mnohí naši priatelia, susedia či kolegovia. Sme medzi nimi. Zdvihneme zrak k terase toho domu pred nami. Je tam Šimon Peter. Pre mnohých neznámy. Podľa prízvuku ho niektorí spoznávajú ako Galilejčana. Jeden hovorí, že je rybár a že bol medzi prvými, čo nasledovali Nazaretského. Peter, naplnený Duchom, vidí obrovské more ľudí všetkých druhov a srdce mu zmäkne. Nemôže si nespomenúť na slová Majstra: „Urobím z vás rybárov ľudí.“ Petrovo srdce odráža pohľad jeho Pána, keď vystúpil z člna, uvidel zástup a „zľutoval sa nad nimi, lebo boli ako ovce bez pastiera“. Peter túži kričať, hovoriť nahlas: „Nemáš chuť zakričať na mladých ľudí, ktorých vidíš okolo seba: “Blázni, zanechajte tie svetské márnosti, ktoré vyčerpávajú srdcia… a často ich ponižujú… zanechajte to všetko a poďte s nami hľadať Lásku!“[3]
Až vtedy – nie skôr – Peter začína hovoriť: „Mužovia judejskí a všetci, čo bývate v Jeruzaleme, aby vám toto bolo známe, počúvajte moje slová!“ (Sk 2,14). A nasleduje príhovor, ktorý si môžeš sám prečítať (porov. Sk 2,14 – 36). Aký mal účinok? Keď ho počuli, „zasiahlo ich to v srdci a v ten deň sa pridalo asi tritisíc ľudí“. Áno. Zafungovalo to. Nebol to prejav geniálneho rečníka alebo učeného filozofa: bol to príhovor rybára, zbožného Žida, ktorý poznal Písmo a miloval Krista. Bol to príhovor človeka, ktorý s oduševnením povedal: „Pane, ty vieš všetko, ty vieš, že ťa mám rád.“ A Boh začína svoje dielo vo svete. Nepotrebuje na to odborníkov, ale zamilované srdcia.
Apoštolát, aký žili prví kresťania – na ktorých sa musíme stále pozerať –, nespočíval vo vytváraní komplikovaných plánov ani v tom, že by sa snažili byť „in“ v oblasti marketingu. Recept na apoštolský úspech prvých kresťanov je rovnaký ako dnes: „Osobná svätosť: to je to dôležité, deti moje, jediné potrebné. Múdrosť spočíva v poznaní Boha a v láske k nemu.“[4] Samozrejme, to neznamená, že by sme nemali premýšľať nad tým, ako dnes najlepšie priblížiť evanjelium ľuďom. Ale nikdy nesmieme stratiť zo zreteľa, čo je podstatné: náš vlastný vnútorný život. Odtiaľ pochádza ovocie. Takto dvanásť mužov zapálilo staroveký svet. A takto aj my zapálime srdcia dnešných ľudí.
Miguel Forcada / Photo: Rhand McCoy
[1] SALVADOR BERNAL, Apuntes sobre la vida del Fundador del Opus Dei Kap. 6.
[2] Cesta,č. 796.
[3] Tamtiež,č. 790.
[4] En diálogo con el Señor 20, 2a.