TENTO týždeň modlitieb za jednotu kresťanov zakončíme spomienkou na obrátenie svätého Pavla. „Šavol,“ čítame v prvom čítaní svätej Omše, „ešte stále dychčiac po hrozbách a smrti proti Pánovým učeníkom, išiel k veľkňazovi“ (Sk 9, 1-2). Pavol bol zarytým obhajcom Mojžišovho zákona a v jeho očiach bolo Kristovo učenie nebezpečenstvom pre judaizmus. Preto neváhal venovať všetko svoje úsilie vyhladeniu kresťanskej komunity. Súhlasil so Štefanovou smrťou a ešte sa neuspokojil, „ale ničil Cirkev, vnikal do domov a odvláčal mužov i ženy a dával ich do väzenia“ (Sk 8, 3).

Odišiel do Damasku, kde zasial semeno viery, s plnou mocou „priviesť do Jeruzalema tých, ktorých našiel, mužov i ženy, nasledovníkov Cesty“ (Sk 9, 2). Ale Pán mal s ním iné plány. Neďaleko Damasku „zrazu okolo neho zažiarilo svetlo z neba. Padol na zem a počul hlas, ktorý mu hovoril: Šavol, Šavol, prečo ma prenasleduješ? Odpovedal: Kto si, Pane? A on povedal: Ja som Ježiš, ktorého ty prenasleduješ“ (Sk 9, 3-5). Svätý Pavol na toto osobné stretnutie so Zmŕtvychvstalým nikdy nezabudne. O mnoho rokov neskôr, keď sa stal neúnavným svedkom viery, si naň často spomínal: „A poslednému zo všetkých,“ napísal Korinťanom, „ako nedochôdčaťu, zjavil sa aj mne. Veď ja som najmenší z apoštolov. Ba nie som hoden volať sa apoštolom, lebo som prenasledoval Božiu Cirkev. Ale z Božej milosti som tým, čím som“ (1 Kor 15, 8-10).

Pri premýšľaní o týchto scénach svätý Josemaría poznamenal: „Akú prípravu mal svätý Pavol, keď ho Kristus zhodil z koňa, nechal ho oslepnúť a povolal ho k apoštolátu? Žiadnu! Ale keď odpovedal a povedal: Pane, čo chceš, aby som robil? (Sk 9, 6), Ježiš Kristus si ho vybral za apoštola“^[1]. Všetka horlivosť, ktorá ho predtým viedla k prenasledovaniu kresťanov, ho teraz poháňa - s novou silou, väčšou, než sa mu kedy snívalo - šíriť vieru v Krista do všetkých kútov zeme. Nič mu nebude môcť zabrániť v splnení jeho úlohy: jeho život poznačilo ono stretnutie na ceste do Damasku, ktoré bolo začiatkom jeho povolania.

VYTÚŽENÉ zjednotenie kresťanov je dar, o ktorý musíme vytrvalo prosiť Ducha Svätého. Milosť, ak je to milosť, pripomína nám svätý Augustín, je „zadarmo daná“^[2]. Vieme, že „Boh chce, aby sa všetci ľudia spasili a dospeli k poznaniu pravdy“ (1 Tm 2, 4), a vieme tiež, že v tomto smere počíta s našou spoluprácou, aby sme - svojím životom a slovom - svedčili o radosti zo života s Kristom. Pri tomto poslaní vždy platí to, čo si kládol svätý Pavol, keď myslel na ľudí okolo seba: „Ako môžu vzývať toho, v ktorého neuverili, alebo ako môžu uveriť, ak o ňom nepočuli, alebo ako môžu počuť bez toho, aby im niekto kázal, alebo ako môžu kázať, ak nie sú poslaní?“ (Rim 10, 14-15).

Základom, na ktorom svätý Pavol založil celú svoju neúnavnú prácu pri šírení evanjelia, je osobné stretnutie s Ježišom: „Či nie som apoštol? Či som nevidel Ježiša, nášho Pána?“ (1 Kor 9, 1). Iba častým návratom k tomuto okamihu, jeho každodennou obnovou, mohol apoštol pohanov pritiahnuť toľko ľudí k stretnutiu s tým, ktorý radikálne zmenil zmysel jeho vlastného života. A práve tam, v našom stretnutí s Kristom, nájdeme aj my podnet na to, aby sme spoločne pracovali na opätovnom zjednotení všetkých kresťanov. Benedikt XVI si všimol práve tú silu, ktorá pohla svätým Pavlom, a zdôraznil, že „nakoniec je to Pán, kto robí človeka apoštolom, a nie jeho vlastná domýšľavosť. Apoštol sa nerobí sám, robí ho Pán, preto sa musí neustále odvolávať na Pána. Svätý Pavol jasne hovorí, že je apoštolom z povolania“^[3].

Svätý Josemaría si zvykol predstavovať okolnosti, v ktorých žil svätý Pavol: obrovskú ríšu, ktorá uctievala falošných bohov a v ktorej zvyky kontrastovali so životom tých, ktorí nasledovali Ježiša. V tom čase, povedal svätý Josemaría, bolo posolstvo evanjelia „opakom toho, čo je v prostredí, ale svätý Pavol, ktorý vie, ktorý intenzívne zakúsil radosť z toho, že je Boží, sa s dôverou vrhá do hlásania a robí to v každej chvíli, dokonca aj z väzenia“^[4]. Svätý Pavol, vedomý si toho, že pravé stretnutie s Kristom nás môže priviesť len k šťastiu, vysvetlil Korinťanom dôvody, ktoré ho pohli k evanjelizácii: „Nie že by sme si nárokovali na vládu nad vašou vierou, ale prispievame k vašej radosti“ (2 Kor 1, 24).

„UČ SA MODLIŤ, uč sa hľadať, uč sa prosiť, uč sa klopať: kým nenájdeš, kým nedostaneš, kým ti neotvoria“^[5]. Najlepším spôsobom, ako Pán udelí svojej Cirkvi milosť zjednotenia všetkých kresťanov, bude vytrvalá modlitba. Učí nás to svätý Pavol: hneď ako mu pomohli vstať zo zeme, odišiel do Damasku „a zostal tri dni bez zraku a nejedol ani nepil“ (Sk 9, 9). Až na konci tohto času modlitby a pokánia poslal Boh svojho služobníka Ananiáša: „Choď, lebo toto je môj vyvolený nástroj, aby niesol moje meno pred pohanmi, kráľmi a Izraelitmi. Ukážem mu, čo musí vytrpieť pre moje meno“ (Sk 9, 15).

S vedomím, že celá apoštolská činnosť - aj vytúžená jednota kresťanov - nezávisí výlučne od našich vlastných síl, je najdôležitejšie primerane sa disponovať na prijatie Božích darov. Všetko, čo nás vedie k rozvíjaniu tejto vnútornej pripravenosti, aby v nás Kristus mohol rozvinúť svoju vôľu, je výsostne apoštolskou úlohou. Preto môžeme povedať, že modlitba a duch pokánia sú hlavnými cestami ekumenizmu: pretože len Ježiš môže pohnúť srdcami.

V tomto zmysle sa pápež František pýtal: „Ako môžeme po stáročiach rozdelení ohlasovať evanjelium zmierenia? Je to sám Pavol, ktorý nám pomáha nájsť cestu. Zdôrazňuje, že zmierenie v Kristovi sa nemôže uskutočniť bez obety. Ježiš dal svoj život a zomrel za všetkých. Rovnako aj vyslanci zmierenia sú povolaní dať svoj život v jeho mene, aby nežili pre seba, ale pre toho, ktorý za nich zomrel a vstal z mŕtvych“^[6]. Obrátenie svätého Pavla je vzorom, ktorý nás vedie k úplnej jednote. Cirkev nám na príklade apoštolovho života ukazuje cestu: stretnutie s Kristom, osobné obrátenie, modlitba, dialóg, spoločná práca.

Ježišovi učeníci sa v dňoch po Nanebovstúpení „jednomyseľne zotrvávali na modlitbách s Máriou“ (Sk 1, 14). Dôverujeme príhovoru našej Matky, aby sme tak ako vtedy dosiahli jednotu medzi všetkými kresťanmi: aby sme sa jedného dňa mohli opäť všetci spoločne stretnúť po jej boku.

^[1] Svätý Josemaría, Poznámky z rodinného stretnutia, 9-IV-1971.

^[2] Svätý Augustín, Enarrationes in Psalmos 31, 2, 7.

^[3] Benedikt XVI, Audiencia, 10-X-2008.

^[4] Svätý Josemaría, Poznámky z rodinného stretnutia, 25-VIII-1968.

^[5] Svätý Bernard, Sermo in Ascensione 5, 14.

^[6] František, Homília, 25-I-2017.