JEŽIŠ zasvätil tri roky svojho verejného života ohlasovaniu príchodu nebeského kráľovstva v celej izraelskej krajine. Robil to svojím kázaním, zázrakmi a svojou prítomnosťou. V istom okamihu, keď čelil zatvrdlivosti niektorých vodcov ľudu, sa rozhodol so svojimi apoštolmi odísť do pohraničných oblastí. Tieto cesty sa považujú za predohru k univerzálnosti evanjelia. Práve v Cézarei Filipovej Pán verejne povedal Petrovi pred jeho vlastným ľudom: „A ja ti hovorím: Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu“ (Mt 16, 18). V tom čase to bol prísľub do budúcnosti; umučenie a smrť, Petrova zrada a zbabelosť ostatných apoštolov boli ešte pred nami. V rozhovore pri jazere po zázračnom ulovení stopäťdesiatich troch veľkých rýb zmŕtvychvstalý Ježiš opäť nadväzuje na to, čo pred časom začal s Petrom. Oficiálne ho tam poveruje osobitnou úlohou v rámci skupiny, ktorú si vybral: „Pas moje baránky (...) Pas moje ovce“ (Jn 21, 15-16).

Benedikt XVI pripomína, že v skutočnosti svätý Peter „začal svoju službu v Jeruzaleme po Nanebovstúpení Pána a na Turíce“. Neskôr odišiel do Antiochie, ktorá bola tretím najvýznamnejším mestom Rímskej ríše, a „odtiaľ Prozreteľnosť priviedla Petra do Ríma (...) Rímsky stolec, ktorému sa dostalo najväčšej pocty, sa tak ujal aj úradu, ktorý Kristus zveril Petrovi: byť v službe všetkých partikulárnych cirkví pre budovanie a jednotu celého Božieho ľudu“^[1].

Inštitúcia primátu ukazuje, že kráľovstvo založené Ježišom Kristom nie je utópiou, ale skutočnosťou už prítomnou v tomto svete, a to v podobe viditeľnej spoločnosti, ktorú určite tvoria ľudia plní nedostatkov. Ježiš Kristus však prisľúbil, že jeho milosť nesklame toho, kto ho bude v priebehu storočí zastupovať na zemi: „Hľa, satan si vás vyžiadal, aby vás preosial ako pšenicu. Ale ja som prosil za teba, aby neochabla tvoja viera. A ty, až sa raz obrátiš, posilňuj svojich bratov“ (Lk 22, 31-32). Keď si uvedomíme túto skutočnosť, neprekvapí nás synovské dojatie svätého Josemaríu po príchode do Ríma. Keď 23. júna 1946 uvidel z auta kupolu chrámu svätého Petra, bol viditeľne dojatý a nahlas sa pomodlil Vyznanie viery. Aj na malej terase domu, kde bývali vedľa Vatikánu, strávil tú prvú rímsku noc v modlitbe bdenia za Cirkev a rímskeho pápeža. „Pomyslite si, s akou dôverou som sa modlil za pápeža (...) kontemplujúc okná pápežských izieb“. Svätý Josemaría neustále opakoval, že „láska k rímskemu pápežovi musí byť v nás krásnou vášňou, pretože v ňom vidíme Krista“^[2].

JEDNOU z najdôležitejších udalostí, o ktorých sa píše v Skutkoch apoštolov, je krst rímskeho vojaka Kornélia, ktorý sa spolu so svojou rodinou stal kresťanom. Svätý Peter, pozvaný do vojakovho domu, kde sa zhromaždilo mnoho príbuzných a priateľov, poznamenal: „Boh ma naučil, aby som nikoho nenazýval poškvrneným alebo nečistým“ (Sk 10, 28). Po odpovedi na niekoľko otázok dodal: „Veru viem, že Boh neberie ohľad na ľudí, ale kto sa ho bojí a robí, čo je správne, je mu milý v každom národe“ (Sk 10, 43). Toto je prvý príhovor svätého Petra k nežidom. Uprostred jeho výkladu na prekvapenie všetkých zostúpil na zhromaždených Duch Svätý. Svätý Hieronym pri komentovaní tohto úryvku hovorí: „Pokrstený apoštol posvätil spásu pohanov“^[3].

Od prvých chvíľ šírenia kresťanstva bolo Petrovým poslaním zjednocovať svojich bratov a potvrdzovať katolicitu Cirkvi založenej Ježišom Kristom, ktorá mu bola zverená ako jej viditeľný princíp. V tomto zmysle Benedikt XVI zdôrazňuje, že „cesta svätého Petra do Ríma ako predstaviteľa národov sveta sa riadi predovšetkým slovom jeden: jeho úlohou je vytvoriť jednotu catholica, Cirkvi zloženej zo židov a pohanov, Cirkvi všetkých národov. Petra je to trvalé poslanie: zabezpečiť, aby sa Cirkev nikdy nestotožňovala s jedným národom, jednou kultúrou alebo jedným štátom. Nech je vždy Cirkvou všetkých. Nech spája ľudstvo cez všetky hranice a uprostred rozdelení tohto sveta sprítomňuje Boží pokoj, zmierovaciu silu jeho lásky“^[4].

Ježiš tým, že ustanovil viditeľnú hlavu svojej putujúcej Cirkvi na zemi, neuzatváral svojich nasledovníkov do samoúčelnej, do seba zahľadenej skupiny. Práve naopak. Najvyšší pontifex, nástupca svätého Petra, ktorý predsedá všetkým v láske, zabezpečuje, aby tí, čo sú povolaní nasledovať Krista, mali istotu, že počujú jeho slovo, nech sú kdekoľvek. Peter a ostatní apoštoli, pápež a biskupi v spoločenstve s ním, sú zárukou odovzdávania pravej Kristovej Cirkvi. Na začiatku tak robil s pohanmi Rímskej ríše, dnes so všetkými národmi zeme. „Zo všetkých síl si uctievam Petrov a Pavlov Rím,“ napísal svätý Josemaría, „vykúpaný v krvi mučeníkov, centrum, z ktorého toľkí vyšli šíriť spásonosné Kristovo slovo do celého sveta. Byť rímskym neznamená žiadny partikularizmus, ale autentický ekumenizmus; znamená to túžbu rozšíriť svoje srdce, otvoriť ho všetkým s vykupiteľskou túžbou Krista, ktorý hľadá všetkých a prijíma všetkých, pretože on všetkých miloval ako prvý“^[5].

V MESIACOCH a rokoch nasledujúcich po zjavení v Damasku sa svätý Pavol odvážne ponoril do Kristovho tajomstva, až sa uznal za apoštola. Je však zarážajúce, že po niekoľkých rokoch apoštolskej činnosti cestoval za Petrom, hlavou Cirkvi, a diskutoval s ním o svojom učení: „Išiel som do Jeruzalema za Kéfasom,“ píše Galaťanom, „a zostal som uňho pätnásť dní (...). Potom po štrnástich rokoch som znova šiel s Barnabášom do Jeruzalema a vzal som so sebou aj Títa. Išiel som ta pohnutý zjavením a predložil som im evanjelium, ktoré hlásam medzi pohanmi; ale v súkromí tým, čo niečo znamenali, či nebežím alebo či som nebežal nadarmo“ (Gal 1, 18; 2, 1-2). Od počiatkov Cirkvi videli kresťania v Petrovi - a v jeho nástupcoch - záruku jednoty aj v doktrinálnom vyjadrení evanjelia, ktoré odovzdávali.

V tomto zmysle - hovorí svätý Josemaría – „pre katolíka neexistuje iná dispozícia: vždy brániť autoritu pápeža; a vždy byť poslušne pripravený zmeniť svoj názor pred Magistériom Cirkvi“^[6]. A ako je logické, táto túžba po vernosti sa musí konkretizovať okrem iného v „poznaní pápežovho zmýšľania, vyjadreného v encyklikách alebo v iných dokumentoch, v robení všetkého, čo je v našich silách, aby všetci katolíci počúvali magistérium Svätého Otca a prispôsobovali svoje konanie v živote tomuto učeniu“^[7]. Z tohto dôvodu sa budeme snažiť, aby naše spojenie s Petrovým nástupcom bolo spojením účinným a efektívnym; nielen tým, že budeme rozumne sledovať jeho pokyny a jeho magistérium, ale aj tým, že sa budeme snažiť do hĺbky odhaľovať, čo chce Duch Svätý prostredníctvom jeho osoby dať svetu.

„Ubi Petrus, ibi Ecclesia, ibi Deus“^[8], opakoval svätý Josemaría. „Chceme byť s Petrom, lebo s ním je Cirkev, s ním je Boh; a bez neho niet Boha. Preto som chcel romanizovať Dielo. Veľmi milovať Svätého Otca. Veľa sa modlite za pápeža. Veľmi ho milujte, veľmi ho milujte! Pretože on potrebuje všetku láskavosť svojich detí“^[9]. Dôležitou a nevyhnutnou súčasťou našej apoštolskej práce je zjednocovať kresťanov s tými, ktorých Duch Svätý v každom historickom okamihu postavil na čelo Božieho ľudu. My všetci spolu s Petrom budeme viesť duše k Ježišovi s materinským sprostredkovaním Márie. Prosíme ju, Matku Cirkvi, aby nás tak ako na Turíce zhromaždila okolo seba a priviedla všetkých učeníkov svojho Syna do úzkeho spojenia. Zvlášť ju prosíme o dar citového a účinného spoločenstva so Sladkým Kristom na zemi, čo je výraz, ktorý použila svätá Katarína Sienská na označenie Petrovho nástupcu.

^[1] Benedikt XVI, Audiencia, 22-II-2006.

^[2] Svätý Josemaría, Vernosť Cirkvi, 4-VI-1972.

^[3] Svätý Hieronym, Epistola 79,2.

^[4] Benedikt XVI, Homília, 29-VI-2008.

^[5] Svätý Josemaría, Vernosť Cirkvi, 4-VI-1972.

^[6] Svätý Josemaría, Vyhňa, bod 581.

^[7] Ibid., bod 633.

^[8] Svätý Ambróz, In Ps. 40, 30.

^[9] Svätý Josemaría, Poznámky z rodinného stretnutia, 11-V-1965.