„BLAHOSLAVENÍ milosrdní, lebo oni dosiahnu milosrdenstvo“ (Mt 5, 7). Osobitnou črtou tohto blahoslavenstva je jeho vzájomnosť. To znamená, že to, čo dávame druhým, sa nám na oplátku dostane ako dar od Boha. A platí to aj naopak: Božie milosrdenstvo, ktoré dostávame, nás podnecuje k tomu, aby sme boli milosrdní k iným. To vidíme v živote Nepoškvrnenej Panny Márie. Napríklad v scéne svadby v Káne vidíme, ako je Mária dojatá a získava požehnanie svojho Syna v mene prítomných.
Hostia na svadbe oslavujú nevestu a ženícha. Mária zároveň sleduje celú oslavu. Všimne si, že niečo chýba, a usúdi: nie je tu víno. „Uprostred radostnej svadobnej slávnosti v Káne si len Mária všimne, že chýba víno… Ani najmenšia príležitosť slúžiť neujde zraku toho, kto ako ona vášnivo žije starostlivosťou o potreby svojho blížneho, pre Boha“[1].
Mária si uvedomuje problém a jej srdce ju poháňa hľadať riešenie. Vie, že srdce jej Syna je ešte bohatšie na milosrdenstvo a že mu nie sú ľahostajné problémy iných. Preto ho oslovuje: „Nemajú víno“ (Jn 2, 3). A viac už nehovorí. Sama vo svojom živote zakúsila, že nie sú potrebné žiadne veľké reči, aby pohli milosrdným srdcom jej Syna. Stačí sa predstaviť ako núdzny a on bez toho, aby pustil našu ruku, urobí zvyšok. „Mária sa stavia medzi svojho Syna a ľudí v realite ich nedostatkov, biedy a utrpenia. Umiestňuje sa uprostred, to znamená, že sprostredkúva nie ako cudzinec, ale vo svojej úlohe matky, vedomá si toho, že ako taká môže - či skôr má právo - sprístupniť potreby ľudí svojmu Synovi“[2]. Práve to robí v tejto novéne, ak zveríme svoje starosti do jej rúk.
JEŽIŠOVA ODPOVEĎ na Máriine slová by sa mohla zdať ako prejav istej ľahostajnosti: „Čo mňa a teba do toho, žena? Ešte neprišla moja hodina“ (Jn 2, 4). Je len prirodzené, že tento spôsob oslovenia jeho Matky je znepokojujúci. „Chceli by sme namietať: to je priveľa! To ona ti dala telo a krv, tvoje telo; a nielen tvoje telo: svojím áno, ktoré vyslovila z hĺbky svojho srdca, ťa porodila vo svojom lone; materinskou láskou ti dala život a uviedla ťa do spoločenstva izraelského ľudu“[3].
Tradícia v týchto slovách vidí paralelu so scénou na Kalvárii. Oba momenty sú poznačené Máriinou prítomnosťou. V Káne sa prihovára, keď ešte nenastala „hodina“ jej Syna; na Kalvárii, keď sa táto chvíľa naplní, „Ježiš jej zveruje svoju Cirkev a celé ľudstvo. Pod krížom, keď prijíma Jána za svojho syna; keď spolu s Kristom prosí Otca o odpustenie pre tých, ktorí nevedia, čo robia (porov. Lk 23, 34), Mária v dokonalej poslušnosti voči Duchu zakúša bohatstvo a univerzálnosť Božej lásky, ktorá rozširuje jej srdce a umožňuje jej obsiahnuť celé ľudstvo. Týmto spôsobom sa nám dáva ako Matka každého z nás. Stáva sa Matkou, ktorá sa k nám dostáva s Božím milosrdenstvom“[4].
V Káne Galilejskej Ježiš reaguje s týmto zdanlivým chladom, pretože dar, ktorý mal na mysli, bol oveľa väčší ako víno: jeho vlastná Matka, prostredníctvom ktorej chcel udeliť svoju milosť v hojnosti. Srdce Nepoškvrnenej Panny Márie, pozorné voči potrebám týchto manželov, bolo povolané prijať všetkých ľudí, zhromaždiť ich v nekonečnej a bezpodmienečnej Božej láske k nám. Pripomína nám, že jej Syn neprišiel „volať spravodlivých, ale hriešnikov“ (Mt 9, 13). Preto „nijaký ľudský hriech nemôže zrušiť Božie milosrdenstvo ani mu zabrániť, aby uviedol do činnosti všetku svoju víťaznú silu, ak ju budeme vzývať. Vskutku, samotný hriech spôsobuje, že Otcova láska žiari ešte jasnejšie, lebo on obetoval svojho Syna, aby vykúpil otroka: jeho milosrdenstvo pre nás je vykúpením“[5].
MÁRIA nie je spokojná s odpoveďou svojho syna. Preto ide k sluhom a hovorí im: „Urobte všetko, čo vám povie“ (Jn 2, 5). Ježiš potom už neodporuje a vykoná zázrak. Dá im naplniť nádoby vodou, a keď starejší ochutná, žasne: „Každý človek podáva najprv dobré víno,“ hovorí ženíchovi „a horšie až potom, keď si hostia upili. Ty si zachoval dobré víno až doteraz“(Jn 2, 10).
Oslava musela pokračovať ako zvyčajne. Počas oslavy si väčšina prítomných nemusela byť vedomá zázraku, ktorý sa práve stal. Určite by si vychutnali víno, ale bez toho, aby vedeli, odkiaľ pochádza. Keď teda Ježiš neskôr vyzýva ľudí, aby boli milosrdní, aby prijali milosrdenstvo, povzbudzuje nás, aby sme obdarúvali druhých tými najvyššími darmi, ktoré nosíme v srdci, bez toho, aby sme čakali na preukázanie ich dobrých zásluh, pretože takto s nami jedná Boh. Svoju lásku môžeme ponúknuť aj vtedy, keď nám niekto ublížil, pretože žijeme z Božieho daru: „Každý si musí uvedomiť, že potrebuje odpustiť, že potrebuje odpustenie a že potrebuje trpezlivosť; to je tajomstvo milosrdenstva: tým, že odpúšťame, je nám odpustené“[6]. Boh nás predchádza tým, že nám odpúšťa, aby sme my mohli byť milosrdní k iným.
V tomto blahoslavenstve Ježiš chce, aby sme si uvedomili túto skutočnosť: dostali sme viac, ako môžeme dať. Všetci sme niekomu nejakým spôsobom „zaviazaní“. Predovšetkým Bohu, ale aj mnohým iným ľuďom, ktorí nám toho veľa dali: rodičom, súrodencom, priateľom... Preto potrebujeme milosrdenstvo, pretože v mnohých z týchto vzťahov nikdy nebudeme schopní splatiť to množstvo dobra, ktoré sme dostali. Na tejto ceste prípravy na sviatok Nepoškvrneného počatia nám Mária ukazuje, že „skutočne blahoslavení, šťastní budeme len vtedy, keď vstúpime do Božej logiky daru, bezodplatnej lásky; ak objavíme, že Boh nás nekonečne miloval, aby nás urobil schopnými milovať ako on, bez miery“[7].
[1] Svätý Josemaría, Brázda, bod 631.
[2] Svätý Ján Pavol II, Redemptoris Mater, bod 21.
[3] Benedikt XVI, Homília, 11-IX-2006.
[4] Svätý Ján Pavol II, Veritatis splendor, bod 120.
[5] Ibid, bod 118.
[6] František, Audiencia, 18-III-2020.
[7] František, Posolstvo, 15-VIII-2015.