V LITURGII SLOVA čítame v týchto prvých dňoch nového roka prvý list apoštola Jána, ktorý napísal v Efeze po návrate z vyhnanstva na ostrove Patmos. Ústrednou témou listu, ku ktorej sa svätý Ján stále vracia, je spoločenstvo kresťana s Bohom, ktoré sa uskutočňuje prostredníctvom viery v Ježiša Krista a bratskej lásky.

„Boh je láska“, hovorí apoštol niekoľkokrát v liste. Poukazuje tiež na to, že Boh je zdrojom všetkého, čo existuje, a že kresťan sa stáva Božím dieťaťom vďaka láske. Sme skutočne jeho deťmi, a to nie v prenesenom alebo poetickom zmysle (porov. 1 Jn 3, 1). A v dôsledku tohto synovstva sa môžeme nazývať správne narodenými z Boha. To čítame dnes v prvom čítaní: „Kto sa narodil z Boha, nepácha hriech, lebo v ňom ostáva jeho semeno; a nemôže hrešiť, pretože sa narodil z Boha. Podľa tohto sa dajú rozoznať Božie deti“ (1Jn 3, 9-10).

„Vieme, že sme Božie deti, veľmi milované Božie deti,“ povedal svätý Josemaría na Štedrý večer 1967. „Dnes večer nám náš Pán prostredníctvom svojej Matky pošle toľko nových milostí: aby sme rástli v láske a v Božom synovstve.... Pozrite, deti moje, pozrite, akú vďačnosť musíme prejaviť nášmu Bratovi, ktorý nás urobil deťmi Otca. Videli ste tých svojich malých bratov, tie malé stvorenia, dcéry svojich príbuzných, ktoré potrebujú všetko a všetkých? Také je dieťa Ježiš. Je dobré uvažovať o ňom takto, ako o bezmocnom. Keďže je všemohúci, je Boh, stal sa bezmocným Dieťaťom, bezbranným, ktoré potrebuje našu lásku. Ale v tej chladnej samote, so svojou Matkou a svätým Jozefom, to, čo Ježiš chce, čo mu dá teplo, je naše srdce. Ty a ja, syn môj, uvidíme všetko, čo stojí v ceste nášmu srdcu? Von s tým! Ale naozaj. Svätý Ján to opakuje v prvej kapitole: Quotquot autem receperunt eum dedit eis potestatem filios Dei fieri (Jn 1, 12). On nám dal moc byť Božími deťmi. Boh chcel, aby sme boli jeho deťmi“^[1].

DVAJA RYBÁRI z Kafarnauma, Ján a Ondrej, nasledovali Jána Krstiteľa, ktorého považovali za veľkého proroka. Jedného dňa okolo nich prešiel Ježiš a Krstiteľ povedal: „Toto je Boží Baránok“ (Jn 1, 36). Jeho učeníci, „keď ho počuli takto hovoriť, išli za Ježišom“ (Jn 1, 37). Od tohto stretnutia už nič nebude také, ako predtým. „Naplnení zvedavosťou sa rozhodli ísť za ním z diaľky, takmer nesmelo a nevediac, čo majú robiť, až kým sa on sám neobrátil a nespýtal sa: Čo hľadáte?, a týmto dialógom sa začalo dobrodružstvo“^[2]. Ján a Ondrej išli za Ježišom, kládli mu otázky, „videli, kde býva, a zostali s ním“ (Jn 1, 39): v ten deň sa stali apoštolmi navždy.

„Iniciatívu preberá Ježiš. Keď je On uprostred, otázka sa vždy obráti naruby: od pýtania sa prechádzame k opýtaným, z hľadajúcich sa objavujeme ako nájdení; je to vlastne On, kto nás vždy miloval ako prvý (porov. 1Jn 4,10). Toto je základný rozmer stretnutia: nemáme do činenia s niečím, ale s Niekým, so Živým. Kresťania nie sú učeníkmi filozofického systému: sú to muži a ženy, ktorí vo viere zakúsili stretnutie s Kristom (porov. 1 Jn 1, 1-4)“^[3].

Dvaja priatelia, Ján a Ondrej, nevedeli jasne, kto Ježiš naozaj je. Potrebujú čas - roky spoločného života a počúvania - aby pochopili tajomstvo Božieho Syna. Bez obáv prekročme aj my prah ich domu, aby sme sa s Majstrom rozprávali tvárou v tvár, aby sme počúvali a rozjímali o jeho slove, aby sme otvorili svoje srdce, ako sa to robí s priateľom. V tichu modlitby sa učíme poznávať Pána. Tá istá otázka učeníkov, naliehavá a odvážna – „Učiteľ, kde bývaš?“ - sa vynára aj v našej duši. „Naučte sa v tichu modlitby znova počúvať Ježišovu odpoveď: Poďte a uvidíte“^[4].

„MODLIME sa teda ako synovia a dcéry a modlime sa neustále,“ povzbudil nás svätý Josemaría počas jedných Vianoc. Oro coram te, hodie, nocte et die (Neh 1, 6); modlím sa pred tebou vo dne i v noci. Nepočuli ste ma často hovoriť: že sme kontemplatívni vo dne i v noci, aj keď spíme; že spánok je súčasťou modlitby? Pán povedal: Oportet semper orare, et non deficere (Lk 18, 1). Musíme sa modliť stále, stále. Musíme cítiť potrebu obracať sa k Bohu po každom úspechu a každom neúspechu v našom vnútornom živote. Najmä v týchto prípadoch sa vracajme s pokorou, aby sme Pánovi povedali: Napriek všetkému som tvoj syn! Vžime sa do úlohy márnotratného syna. Ako hovorí Písmo na inom mieste: modlime sa vždy, nie dlhými ústnymi modlitbami (porov. Mt 6,7), ale rozjímavou modlitbou bez hluku slov, bez vonkajších gest. Kde sa modlíme? In angulis platearum... (Mt 6,5). Keď kráčame po uliciach a námestiach, mali by sme sa neustále modliť“^[5].

V ten deň svätý Josemaría navrhol ďakovať viac za Vianoce a povzbudil svojich poslucháčov, aby v modlitbe snívali, mysleli vo veľkom a prosili, aby sa Božia vôľa naplnila v toľkých dušiach. „A ako sa budeme modliť? Modliť sa s vďačnosťou. Ďakujme Bohu Otcovi, ďakujme Ježišovi, ktorý sa stal dieťaťom za naše hriechy; ktorý sa zriekol sám seba, trpel v Betleheme a na kríži s otvorenými rukami, rozpätými, s gestom Večného Kňaza (...). A tiež prosba: O čo máme prosiť? O čo žiada dieťa svojho otca? Ocko..., mesiac: absurdné veci. Proste a dostanete, klopte a otvoria vám (Mt 7,7). O čo nemôžeme prosiť Boha? O všetko sme prosili svojich rodičov. Proste o mesiac a on vám ho dá; bez obáv ho proste o všetko, čo chcete. On vám to vždy dá, takým či onakým spôsobom. Proste s dôverou“^[6].

V dome, kde žije Ježiš, nachádzame aj Máriinu nežnú prítomnosť. Prosme ju, aby sme vedeli žiť ako deti narodené z Boha a išli v ústrety Ježišovi, aby sme žili v jeho dome.

^[1] Svätý Josemaría, En diálogo con el Señor, meditácia „Rezar sin interrupción“, 1a-2b.

^[2] Svätý Ján Pavol II, Posolstvo na XII. svetový deň mládeže (Paríž, 1997), 15-VIII-1996.

^[3] Ibid.

^[4] Ibid.

^[5] Svätý Josemaría, En diálogo con el Señor, meditácia „Rezar sin interrupción“, 2c-2d.

^[6] Ibid., 3b-3c.