„KEĎ všetko obklopilo jemné ticho a noc bola v polovici svojho behu, z neba, z kráľovského trónu, sa znieslo tvoje všemohúce slovo, Pane“ (Múd 18, 14-15). Takto sa začína vstupná antifóna dnešnej svätej Omše. V tejto vianočnej oktáve chceme žiť z tejto podivuhodnej skutočnosti: Boh nám poslal svoje Slovo, stalo sa telom, je jedným z nás. Chceli by sme sa poďakovať Trojici za všetko, čo sa stalo. Pripájame sa k hlasu anjelov, ktorí neprestajne spievajú o Božej sláve, o jeho šťastí, čiže o našej spáse. Nebo oslavuje a zem je naplnená touto radosťou.

V dnešnom evanjeliovom čítaní vidíme Annu, ktorá bola dlhé roky vdovou. Lukáš ju opisuje ako prorokyňu. Je príznačné, že Boh si na oznámenie svojho narodenia vybral skromnú vdovu, a nie nejakú známu alebo prestížnu osobnosť z ľudu. Všetci svedkovia Ježišovho narodenia sú obyčajní ľudia, ktorým nebolo pre spoločnosť ľahké uveriť.

Možno si niektorí mysleli, že Anna bola trochu zmätená kvôli utrpeniu a osamelosti toľkých rokov vdovstva alebo kvôli prísnosti pôstu a modlitieb. Nevieme, či ju počúvali. Pán si ju však chcel použiť na to, aby ohlásila narodenie Mesiáša: „Keď v tej chvíli prišla, chválila Boha a hovorila o ňom všetkým, ktorí čakali na vykúpenie Jeruzalema“ (Lk 2, 38). Niekedy si Boh vyberie svedkov, ktorí zrejme nie sú veľmi dôveryhodní. Niečo podobné sa stalo s pastiermi alebo sa po rokoch zopakuje s Máriou Magdalénou, ktorej učeníci neuverili. „Toto zjavenie sú schopní prijať len tí, ktorých srdcia sú ako malých, jednoduchých ľudí: pokorné, tiché srdce, srdce, ktoré cíti potrebu modliť sa, otvoriť sa Bohu, pretože sa cíti chudobné“^[1].

PO ROZPRÁVANÍ o stretnutí s Annou dnešné evanjelium pokračuje rozprávaním o tom, ako sa Svätá rodina po splnení všetkých požiadaviek zákona vydala na cestu späť do Nazareta. A končí sa krátkym veršom, ale plným obsahu, pretože v niekoľkých slovách zhrňuje veľkú časť skrytého Ježišovho života: „Chlapec rástol a mocnel, plný múdrosti, a Božia milosť bola na ňom“ (Lk 2, 40). Boh predpokladá čas normálneho rastu dieťaťa; neponáhľa sa, chce uskutočniť vykúpenie takýmto prirodzeným a diskrétnym spôsobom.

Svätý Josemaría pri oslovení Panny Márie Guadalupskej v Mexiku prosil, aby v našich srdciach „rástli malé ruže, tie z obyčajného života, obyčajné, ale plné vône obety a lásky. Povedal som, že sa snažím pestovať malé ruže, pretože to mi najviac vyhovuje, keďže vo svojom živote som sa dokázal zaoberať len normálnymi, bežnými vecami a často som ich ani nedokázal dokončiť; ale som si istý, že práve v tomto bežnom konaní, v každodennom živote, na mňa čaká tvoj Syn a Ty“^[2].

Na tridsať rokov sa Ježišov život opäť odmlčí, ako to bolo pred jeho narodením v Betleheme. Toto ticho je však veľmi výrečné, pretože sa v ňom napĺňa naše vykúpenie. Vtedy mnohí povedia: "Nie je to syn tesára a nie je to jeho matka Mária a jeho bratia Jakub, Jozef, Šimon a Judáš?" (Mt 13, 55). Prirodzenosť obyčajného života bola aj Ježišovou cestou v období dospievania, mladosti a zrelosti. A odtiaľ si berieme príklad pre posväcovanie našej práce a našich vzťahov; toho, čo je každodenné a čo je nám najbližšie.

ČAKALI SME deväť mesiacov, kým sa Boh narodil, a teraz budeme čakať tridsať rokov, kým sa začne jeho verejný život. My však vieme, že vykúpenie sa uskutočňuje už od okamihu Zvestovania. „Áno“ našej Matky Božiemu plánu na spásu ľudstva dalo do pohybu Boží plán od večnosti. Je nezastaviteľný, ale nejde podľa nás. Ide pomaly, ale neurobí ani krok dozadu. „Svet je vykúpený Božou trpezlivosťou a zničený ľudskou netrpezlivosťou“^[3]. Často nás premôže rutina a my nie sme schopní nájsť Boha vo všednosti, v tom, čo sa opakuje deň čo deň.

„Keď počujeme o narodení Krista, mlčme a nechajme to Dieťa, aby k nám prehovorilo; zapíšme si jeho slová do srdca a nespúšťajme z neho oči. Ak ho vezmeme do náručia a dovolíme mu, aby nás objal, vloží do nášho srdca, ktorý nepozná západ slnka. Toto Dieťa nás učí, čo je v našom živote skutočne dôležité. Narodilo sa do chudoby sveta, pretože preňho a jeho rodinu nie je v hostinci miesto. Nachádza prístrešie a útočisko v stajni a prichádza ležať do jasieľ so zvieratami. A predsa z tejto ničoty žiari svetlo Božej slávy. Odtiaľto sa začína cesta pravého oslobodenia a večnej záchrany pre ľudí s jednoduchým srdcom“^[4]. Naša spása sa už začala a Božia vernosť trvá naveky.

Anna dlhé roky čakala na zjavenie Mesiáša a pripravovala si vo svojej duši priestor, aby mohol Pán prehovoriť. Možno niekedy vyčítame Bohu jeho mlčanie, ale v skutočnosti sme to my, kto je zahalený do hluku, ktorý nám bráni počuť ho. Uprostred noci a ticha Boh poslal svoje slovo a to je definitívne. Nebude ľutovať svoju zmluvu. Mária bola tou, ktorá strážila toto ticho, túto normálnosť počas deviatich mesiacov a po nich: môžeme ju prosiť o pomoc a sprevádzanie v našom tichu, pretože nechceme zmeškať zjavenie jej Syna.

^[1] František,Homília, 2-XII-2014.

^[2] Svätý Josemaría, Osobná modlitba pred Pannou Máriou Guadalupskou, 20-V-1970.

^[3] Benedikt XVI, Homília, 24-IV-2005.

^[4] František,Homília, 24-XII-2015.