DUCH SVÄTÝ zjavil Simeonovi, že nezomrie, kým neuvidí Mesiáša. Nie je ľahké predstaviť si spôsob, akým mu to bolo oznámené. Môžeme povedať, že Simeon má povolanie dúfať a v istom zmysle sme k nádeji povolaní aj my. Všetci dúfame, že uvidíme Mesiášove skutky: jeho uzdravujúcu milosť, radosť a veselosť z vykúpenia už na tejto zemi. V Simeonovi sme všetci dostali prísľub spásy, ktorý sa napĺňa tu dole, na tejto zemi, pre naše oči a uši. Mesiáš nie je ďaleko, zostúpil, stal sa jedným z nás, môžeme sa ho dotknúť.

Nevieme ani to, ako Simeon objavil Dieťa. V evanjeliu sa nespomína žiadne vonkajšie znamenie. Všetko nasvedčuje tomu, že to bol sám Duch, kto Simeona podnietil, aby ho našiel. Mária a Jozef tam boli so svojím prvorodeným dieťaťom. Bolo neslýchané, aby sa Boh stal dieťaťom, bolo nemysliteľné, aby sa Boh stal dieťaťom takej zdanlivo normálnej mladej ženy. Nič ju neodlišovalo od ostatných žien okolo nich, ktoré tiež prichádzali so svojimi prvorodenými deťmi, aby sa očistili. Mária, hoci nemusela, tam bola ako jedna z ostatných, plnila Pánove príkazy z lásky, a nie z povinnosti. Rovnako ani jej syn Ježiš nemusel platiť za hriechy ľudí, ale niesol naše slabosti.

Môžeme byť zmätení z toho, ako sa nám Boh prejavuje a ukazuje každý deň. Môžeme sa poddať rozptýleniu a neobjaviť ho, keď prechádza okolo nás. Mnohí si ho pomýlili s jedným z obyvateľov Nazareta, s jedným z mnohých návštevníkov chrámu. Príchod Mesiáša a jeho plán spasiť všetkých ľudí sú nenápadné, hlboké a jemné. Boh sa nevnucuje, a preto si chcel vziať naše telo. Môžeme prosiť Boha, aby nám podobne ako Simeonovi otvoril oči, aby sme kontemplovali pripravované vykúpenie.

„TERAZ prepustíš, Pane, svojho služobníka v pokoji podľa svojho slova, lebo moje oči uvideli tvoju spásu“ (Lk 2, 29-30). Sme pozorní, aby sme objavili Božiu spásu, jeho skryté a tiché pôsobenie vo všetkom, čo nás obklopuje? V Omši sa priamo zúčastňujeme na spáse, ktorú priniesol Ježiš. Dotýkame sa jeho milosti a privlastňujeme si jeho zásluhy. Jeme jeho telo a pijeme jeho krv, z ktorej „jediná kvapka môže oslobodiť celý svet od všetkých zločinov“^[1].

Simeon videl Dieťa iba raz. Celý život čakania stál za ten okamih. Na druhej strane sa nám môže stať, že keďže Boh sa nám chcel v Eucharistii priblížiť, zvykli sme si dotýkať sa spásy. Zdá sa nám to príliš normálne, príliš podobné každý deň. Niekedy by sme chceli veľkolepejšiu scénu. Tvárou v tvár tomuto pokušeniu môžeme napodobniť pastierov, ktorí bdeli neďaleko Betlehema. Boli to „ľudia, ktorí čakali na Boha a ktorí sa nezmierili so svojou zdanlivou odľahlosťou od každodenného života. Práve bdelému srdcu možno adresovať posolstvo veľkej radosti: V túto noc sa vám narodil Spasiteľ. Len bdelé srdce je schopné uveriť tomuto posolstvu. Iba bdelé srdce dokáže vzbudiť odvahu vydať sa v ústrety Bohu v podmienkach dieťaťa v maštali“^[2].

„Toľko rokov pristupovať každý deň k Svätému prijímaniu! — Hocikto iný by bol už svätý - povedal si mi - a ja som stále rovnaký!“^[3]. Sme presvedčení, že božské je ohromujúce, vzrušujúce, a preto nám naša zdanlivá chladnosť môže spôsobovať bolesť. Boh však počíta aj s ňou. Napríklad Simeon sa každý deň pripravoval na prijatie Mesiáša, čoraz viac sa tešil, že ho uvidí, každý deň mohol byť rozhodujúci. Svätý farár z Arsu nás varoval pred nostalgiou za výnimočnosťou: „Sme šťastnejší ako svätci Starého zákona. My nielenže vlastníme Boha veľkosťou jeho nesmiernosti, vďaka ktorej je všade, ale máme ho pri sebe, ako bol deväť mesiacov v Máriinom lone, ako bol na kríži. Sme dokonca šťastnejší ako prví kresťania, ktorí prešli päťdesiat či šesťdesiat míľ, aby mali radosť z toho, že ho môžu vidieť; vlastníme ho v každej farnosti, každá farnosť sa môže tešiť z takejto sladkej spoločnosti, keď sa jej zapáči. Ó, šťastní ľudia!“^[4].

MEČ vrazený do srdca Ježišovej Matky je srdcervúcim protipólom scény, v ktorej všetko prekypuje radosťou a nádejou. Je to tieň, ktorý zvýrazňuje realitu tejto scény. „Na druhej strane Mária tvárou v tvár proroctvu o meči, ktorý prenikne jej dušou, nič nehovorí. Rovnako ako Jozef mlčky prijíma tieto tajomné slová, ktoré predznamenávajú veľmi bolestnú skúšku a vyjadrujú ten najautentickejší zmysel predstavenia Ježiša v chráme. V skutočnosti podľa Božieho plánu bola vtedajšia obeta páru hrdličiek alebo dvoch holúbät podľa toho, čo sa hovorí v Zákone (Lk 2, 24), predohrou k Ježišovej obete“^[5].

Aj náš život je obrazom svetla a tieňa, prelínaním nádeje a sklamania, boja a porážky. Boh to vie a práve v tejto zdanlivej krehkosti sa nám zjavuje najbližšie. Boh rozhodne odmieta fikciu dokonalého sveta, hotového a bez problémov; nachádza sa v krehkosti každodennosti, v tom, čo sa zdá byť nedostatočné. Toto božské odhodlanie k normálnosti môže prekvapiť mnohé duše, ale je dôsledkom jeho rozhodnutia pre slobodu. Boh nezvyšuje svoj hlas, nevnucuje sa do našich životov. Znamenie, ktoré nám Vianoce ponúkajú, je „Božia pokora dovedená do krajnosti (...). Boh, ktorý na nás hľadí očami plnými lásky, ktorý prijíma našu biedu, Boh zamilovaný do našej malosti“^[6].

Aj Panna Mária, naša Matka, sa naučila objavovať Boha vo svojom novonarodenom synovi. Jeho slzy, hlad a spánok sú božské, a preto sú naším vykúpením. „Zo Simeonovho proroctva vyplýva, že Mária intenzívnym a tajomným spôsobom spája svoj život s bolestným poslaním Krista: stane sa vernou spolupracovníčkou svojho Syna na spáse ľudského rodu“^[7].

^[1] Hymnus Adoro te devote.

^[2] Benedikt XVI, Homília, 24-XII-2008.

^[3] Svätý Josemaría, Cesta, bod 534.

^[4] Svätý farár z Arsu, Reč o Kristovom Tele.

^[5] Svätý Ján Pavol II, Audiencia, 18-XII-1996.

^[6] František, Homília, 24-XII-2014.

^[7] Svätý Ján Pavol II, Audiencia, 18-XII-1996.