Tak ako v iných náboženstvách, aj v izraelskom ľude boli hlboko zakorenené kajúcne praktiky. Modlitba, almužna, pôst, popol na hlave alebo oblečenie z hrubej a drsnej látky, tzv. vrecoviny, boli iba niektoré zo spôsobov, ktorými izraeliti prejavovali túžbu zmeniť svoj život a obrátiť sa k Bohu (porovnaj Tob 12,8; Iz 58,5; Joel 2,12-13; Dt 9,3 atď.)

Ako jednomyseľne uvádzajú historici a znalci Písma, Ježiš, ktorý zameral obsah svojho učenia na Božie kráľovstvo, vyžaduje ako podstatnú časť zvestovania svojho Kráľovstva aj obrátenie: „Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo. Kajajte sa a verte evanjeliu“ (Mk 1,15). 

Hlboká zmena srdca

Obrátenie, pokánie, ku ktorému Ježiš vyzýva, znamená hlbokú zmenu v srdci. A v súlade s touto zmenou treba premeniť svoj život a prinášať ovocie hodné pokánia (Mt 3,8). Pokánie je teda autentické a účinné iba vtedy, keď sa premietne do skutkov a gest. Ježiš chcel svojím kajúcim životom ukázať, že Božie kráľovstvo a pokánie sa nedajú oddeliť. Praktizoval pôst (Mt 4,2), trávil celé noci v modlitbe (Lk 6,12) a najmä dobrovoľne odovzdal svoj život na kríži.

Prví Ježišovi učeníci, v súlade s jeho učením, chápali, že nasledovanie Krista znamená napodobňovať jeho postoje. Svätý Lukáš kladie najväčší dôraz na to, aký má byť život kresťana: nasledovať Krista a dennodenne brať na seba svoj kríž, ako to vyžadoval Ježiš od svojich učeníkov: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme každý deň svoj kríž a nasleduje ma (Lk 9,23). 

Umŕtvovanie v súlade s Ježišovým učením

A tak sa prví kresťania naďalej chodili modliť do chrámu (Sk 3,1) a praktizovali skutky pokánia, napríklad pôst (Sk 13,2-3), no v súlade s Ježišovým učením: „A keď sa postíte, nebuďte zamračení ako pokrytci. Znetvorujú si tvár, aby ľudia videli, že sa postia. Veru, hovorím vám: Už dostali svoju odmenu. Keď sa ty postíš, pomaž si hlavu a umy si tvár, aby nie ľudia zbadali, že sa postíš, ale tvoj Otec, ktorý je v skrytosti. A tvoj Otec ťa odmení, lebo on vidí aj v skrytosti“ (Mt 6,16-18).

Avšak vo svetle významu Kristovej smrti na kríži, ktorou sú ľudia vykúpení zo svojich hriechov, kresťania chápali, že kajúca prax – predovšetkým pôst, modlitba a almužna – a akékoľvek utrpenie sa nezameriava len na obrátenie, ale že sa môžu pripojiť k Ježišovej smrti a mať tak účasť na Kristovej obete a mať podiel na jeho vykúpení. Nachádzame to aj v listoch svätého Pavla: „Teraz sa radujem v utrpeniach pre vás a na vlastnom tele dopĺňam to, čo chýba Kristovmu utrpeniu pre jeho telo, ktorým je Cirkev“ (Kol 1,24) a takto to v Cirkvi stále žijeme.