VODCOVIA IZRAELSKÉHO NÁRODA sa už niekoľko dní snažia nájsť nejakú nekonzistentnosť v Ježišových slovách. Tentoraz mu položili otázku, ktorá by podľa nich vyžadovala radikálne zaujať stanovisko: „Slobodno platiť cisárovi daň, či nie?“ (Mt 22, 17). Stojí za to pripomenúť, že pre židovský národ nebolo vôbec príjemné byť súčasťou Rímskej ríše; nielen z politických, ale aj z náboženských dôvodov, keďže uctievanie cisára bolo urážkou Boha Izraela. Preto postavia Pána pred túto otázku, z ktorej sa zdanlivo nedá vyvliecť: ak by potvrdil, že je to dovolené, bol by medzi svojím vlastným ľudom považovaný za zradcu; ak by vyhlásil, že nie je, mohli by ho pred rímskymi úradmi obviniť zo vzbury.
Svojou odpoveďou sa Ježiš povznáša nad túto polemiku: „Dávajte, čo je cisárovo, cisárovi, a čo je Božie, Bohu“ (Mt 22, 21). Na jednej strane pripomína povinnosti každého občana voči štátu: pripúšťa, že je potrebné platiť daň, keďže na minci je vyobrazený cisár. Zároveň však poukazuje na zodpovednosť každého človeka voči Bohu, lebo v našom srdci a v našej duši je vtlačený božský obraz. Dilema, ktorú sa izraelskí vodcovia snažia nastoliť, je teda len zdanlivá.
Svätý Josemaría v tomto zmysle často pripomínal, že „nie je — nejestvuje — žiaden rozpor medzi službou Bohu a službou ľuďom, medzi plnením občianskych povinností a povinností náboženských, medzi úsilím o budovanie a zlepšovanie terajšej spoločnosti a presvedčením, že po tomto svete kráčame ako po ceste, ktorá nás dovedie do nebeskej vlasti“[1]. V skutočnosti platí práve opak: obe sféry, ak sú prežívané usporiadane, sa navzájom obohacujú. Vzdávať slávu Bohu nás povedie k tomu, aby sme sa starali o svet, ktorý vzišiel z jeho rúk a ktorý nám dal do dedičstva; zároveň práve pri práci na spravodlivejšom svete, bok po boku s ostatnými občanmi, sa môžeme pripojiť k Božej práci.
„ČO JE CISÁROVO, cisárovi“. Svätý Josemaría často opakoval, že my kresťania pracujeme v tomto svete s nohami na zemi a hlavou v nebi. V tomto zmysle zdôrazňoval svojim deťom, že „akýkoľvek spôsob úniku pred čestnými každodennými skutočnosťami je pre vás, mužov a ženy tohto sveta, v rozpore s Božou vôľou“[2]. V povinnostiach a záväzkoch voči spoločnosti nachádza kresťan svoju cestu k svätosti; sme povolaní prispievať svojou prácou k tomu, aby sa svet stal lepším miestom, a oživovať Kristovým svetlom všetky prostredia a profesie na zemi.
„Všetko je vaše, vy ste Kristovi a Kristus je Boží“ (1 Kor 3, 22–23), vysvetľoval svätý Pavol. „Vzhľadom na túto skutočnosť,“ napísal prelát Opus Dei, „tešíme sa z radostí druhých, tešíme sa zo všetkého dobrého, čo nás obklopuje, a cítime sa oslovení výzvami našej doby“[3]. Mnoho ľudí prežíva kvôli vojnám a chudobe na rôznych miestach chvíle utrpenia a veľkej núdze. Slová svätého Pavla sú pozvánkou, aby sme si osvojili výzvy sveta, počnúc tými, ktoré máme najbližšie: bolestivá rodinná situácia, konflikt v práci, únava spojená s povzbudzovaním druhých v projekte, ktorý sa zasekol, alebo mnohé iné situácie, ktoré tvoria súčasť nášho bezprostredného okolia.
Všetci môžeme prispieť k zmierneniu problémov našej doby a nášho okolia. Vďaka spoločenstvu svätých vieme, že sa môžeme navzájom podporovať prostredníctvom modlitby a sviatostí. Navyše, pomocou našich vlastných talentov môžeme prejsť k činom a v rámci našich možností zlepšiť život ľudí v núdzi, ktorí prechádzajú vedľa nás. „Uprostred kríz a búrok nás Pán oslovuje a vyzýva, aby sme prebudili a aktivovali túto solidaritu, ktorá je schopná poskytnúť pevnosť, oporu a zmysel v týchto chvíľach, keď sa zdá, že všetko stroskotáva. Nech nás tvorivosť Ducha Svätého povzbudí k vytváraniu nových foriem rodinnej pohostinnosti, plodného bratstva a univerzálnej solidarity“[4].
„ČO JE BOŽIE, Bohu“. Potom, čo pripomenul, že je dovolené platiť daň cisárovi, Ježiš zdôrazňuje oveľa hlbšiu skutočnosť: patríme Bohu. Vzťahy, ktoré nadväzujeme v spoločnosti, sú dôležité, tvoria súčasť našej osobnosti, ako aj radostí a starostí života. Pán nám však pripomína, že v hlbšom zmysle sme boli stvorení na Boží obraz. „Ak na rímskych minciach bol vyrazený obraz cisára a preto sa mu mali dávať, v srdci človeka je odtlačok Stvoriteľa, jediného Pána nášho života. Skutočná sekularita teda nespočíva v tom, že by sme sa vzdali duchovného rozmeru, ale v tom, že uznáme, že práve tento rozmer je v podstate zárukou našej slobody a autonómie pozemských skutočností vďaka pokynom tvorivej Múdrosti, ktorú ľudské svedomie vie prijať a uskutočniť“[5].
Je to Boh, kto nám dal všetko, čím sme. Preto môžeme žiť náš každodenný život „v uznaní našej základnej príslušnosti a v úprimnom uznaní nášho Otca, ktorý stvoril každého z nás jedinečným, neopakovateľným spôsobom, ale vždy podľa obrazu svojho milovaného Syna“[6]. Vedomie, že sme závislí od Boha, nás nerobí menej ľudskými ani neoslabuje naše vzťahy, skôr nám odhaľuje inú skutočnosť: keď si uvedomujeme, že sme milovanými deťmi Stvoriteľa, objavujeme svoju najvyššiu dôstojnosť, čo nás vedie k tomu, aby sme sa vnímali ako bratia a sestry. Navyše, keď sa my kresťania angažujeme v pozemských veciach, vraciame Bohu to, čo mu patrí: tak môžeme vždy s nádejou hľadieť do budúcnosti a s elánom reagovať na výzvy našej doby. Môžeme prosiť Pannu Máriu, aby sme s Božou pomocou urobili zo sveta lepšie miesto, tak ako to urobila ona vo svojej domácnosti a v Nazarete.
[1] Svätý Josemaría, Boží priatelia, bod 165.
[2] Svätý Josemaría, Vášnivo milovať svet.
[3] Fernando Ocáriz, Pastiersky list, 19-III-2022, bod 7.
[4] František, Audiencia, 2-IX-2020.
[5] Benedikt XVI, Audiencia, 17-IX-2008.
[6] František, Anjel Pána, 22-X-2017.