FARIZEJI SÚ obzvlášť spokojní. Ježiš umlčal tých, ktorí sa do veľkej miery stali ich rivalmi – saducejov. Teraz však prišiel rad na nich, aby vyskúšali učiteľa z Nazaretu a nachytali Ho na nejakom výroku, ktorý by spochybnil jeho autoritu. Preto jeden z farizejov, vedomý si toho, že nie je ľahké rozlíšiť medzi stovkami predpisov hlavný zmysel Božieho zákona, sa pýta Ježiša: „Učiteľ, ktoré je hlavné prikázanie zákona?“ (Mt 22, 36). Za zdanlivo priateľským tónom sa skrývala pasca, do ktorej chcel, aby Pán spadol.
Ježiš začína svoju odpoveď tradičným spôsobom. Hlavné prikázanie spočíva v láske k Bohu, hovorí mu. V tomto výroku nemohlo byť nič nové, nič neznáme pre zbožného Žida. Hneď nato však prirodzene vyslovil ešte pôsobivejšie tvrdenie: „Druhé je mu podobné: ‚Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého‘“ (Mt 22, 39). Dôraz vo vete spočíva na tom malom slove, ktoré však v Ježišových ústach má hlboký význam: „podobné“.
Na prvý pohľad si farizej pravdepodobne myslel, že toto tvrdenie je trochu prehnané. Ako môže byť láska k Bohu a k ostatným ľuďom rovnaká, čo sa týka dôležitosti? V tejto pravde sa však skrýva hlboká zmena paradigmy: Boh sa stal človekom a svojím vtelením, obetou na kríži a zmŕtvychvstaním nás povýšil na úroveň svojich detí. Preto, ak skutočne chceme milovať Boha, budeme sa musieť snažiť naučiť sa milovať každého z jeho detí. Preto „pokiaľ existuje brat alebo sestra, pred ktorými zatvárame svoje srdce, sme ešte ďaleko od toho, aby sme boli učeníkmi, ako to od nás žiada Ježiš“[1]. Na druhej strane vieme, že láska ku Kristovi a k druhým sú tak úzko prepojené, že „pri akomkoľvek prejave bratstva hlava a srdce často nedokážu rozlíšiť, či ide o službu Bohu, alebo o službu bratom: lebo v druhom prípade tým, čo robíme, slúžime Bohu dvakrát“[2].
KEĎ SA SNAŽÍME ŽIŤ ako Kristovi učeníci, vzťah medzi láskou k Bohu a k blížnym sa prirodzene prejavuje v našom správaní. Práve na to kladie dôraz svätý Pavol v druhom čítaní dnešnej Omše: „Viete, ako sme sa medzi vami správali pre vaše dobro“ (1 Sol 1, 5). Túžba dávať dobrý príklad nesmie byť nikdy prejavom snahy odlíšiť sa od ostatných, možno v snahe získať obdiv alebo uznanie. Naopak, autentické svedectvo musí byť zároveň živou láskou, aktívnym záujmom o všetkých, ktorí nás obklopujú: tak bude naše správanie skutočným prejavom Božej lásky voči každému človeku. „Dobre prežívané bratstvo,“ píše prelát Opus Dei, „je bezprostredným apoštolátom: mnohí ľudia uvidia lásku, ktorú k sebe prechovávame, a budú môcť zvolať, tak ako to robili v prípade prvých kresťanov: ‚Pozrite, ako sa milujú‘; táto kresťanská láska ich bude priťahovať“[3].
Svätý Josemaría pri vysvetľovaní toho, čo znamená kresťanské svedectvo, objasňoval: „Keď ti hovorím o „dobrom príklade“, chcem ti pripomenúť, že musíš mať porozumenie a vedieť odpúšťať, a tak naplniť svet pokojom a láskou“[4]. Nemalo by zmysel, keby o nás ostatní hovorili v dobrom, ale správali sa k nám odmerane, ako keby sme boli chladnými a nedosiahnuteľnými vzormi. Práve preto, že prostredníctvom našej lásky sa stáva prítomnou Božia blízkosť, naše hlavné svedectvo spočíva v tom, že darujeme svetu ten pokoj a tú lásku, ktoré sme prijali od Pána.
Zakladateľ Opus Dei sa raz pýtal: Ako dáme poznať Ježiša? A odpovedal: „Príkladom. Vydávajme o ňom svedectvo našou dobrovoľnou službou Kristovi vo všetkých našich činnostiach, pretože on je Pánom všetkých skutočností nášho života, a je jediným a konečným zmyslom našej existencie. Potom, čo prinesieme toto svedectvo príkladom, budeme môcť poučiť aj slovom, a náukou“[5].
KEĎ POČÚVAME prvé čítanie z dnešnej Omše, prevzaté z Knihy Exodus, uvedomujeme si, že milovať druhých môže byť náročné. Svätý autor uvádza zoznam ľudí, ktorí sú obzvlášť zraniteľní a ktorí môžu v spoločnosti trpieť nespravodlivým zaobchádzaním alebo viesť zložitejší život: „Nesmieš týrať ani utláčať cudzinca, lebo aj vy ste boli cudzincami v egyptskej zemi. Nevykorisťuj vdovy ani siroty“ (Ex 22, 20–21). V podstate je to výzva od Pána, aby sme sa neustále zamýšľali nad tými najpotrebnejšími v našom okolí, a nielen nad tými, s ktorými máme možno väčšiu spriaznenosť. Samozrejme, to neznamená, že máme zanedbávať vzťahy s tými, s ktorými sa nám ľahšie nadväzujú priateľstvá; naopak, láska, ktorú k nim prechovávame, bude hnacou silou, aby sme oslovili aj všetkých, ktorí nás obklopujú, tak aby v našom srdci neboli žiadne rozdiely. Takto žil Ježiš: všetci, ktorí sa k nemu priblížili, sa mohli cítiť milovaní osobitným, jedinečným spôsobom, hoci Pán s nimi strávil len krátku chvíľu.
Táto láska k blížnemu „je zložená z blízkosti, z načúvania, zo zdieľania, zo starostlivosti o druhého. A my často zanedbávame načúvanie druhému, lebo je to nudné alebo lebo mi to berie čas, alebo ho niesť, sprevádzať v jeho bolestiach, v jeho skúškach…“[6]. Práve vtedy, keď je pre nás obzvlášť ťažké milovať určitú osobu, možno preto, že k nej necítime spontánnu náklonnosť, môžeme hľadať útočisko v Bohu a povedať spolu so žalmistom: „Milujem ťa, Pane; ty si moja pevnosť“ (Ž 17, 2). Kristova istota nám ponúka bezpodmienečnú lásku, ktorá nám zase umožňuje vrhnúť sa do šírenia tejto lásky bez bariér ostatným. Ako pripomína prelát Opus Dei: „Naša láska k Bohu – nadprirodzená láska – je odpoveďou na tú božskú lásku ku každému z nás, ktorú nám sám Pán dáva ako vzor a cieľ našej lásky k druhým“[7]. Môžeme prosiť Pannu Máriu o milosť, aby sme objavili, že sme boli stvorení na to, aby sme milovali, lebo sme nezaslúžene prijali nekonečnú lásku Pána.
[1] František, Anjel Pána, 25-X-2020.
[2] Svätý Josemaría, Inštrukcia, máj 1935 – setptember 1950, bod 75.
[3] Fernando Ocáriz, Pastiersky list, 16-II-2023, bod 16.
[4] Svätý Josemaría, Vyhňa, bod 560.
[5] Svätý Josemaría, Ísť s Kristom, bod 182.
[6] František, Anjel Pána, 25-X-2020.
[7] Fernando Ocáriz, Pastiersky list, 16-II-2023, bod 1.