MEDZI POSTAVAMI Starého zákona zaujíma Eliáš osobitné miesto. Písmo o ňom hovorí, že bol „podobný ohňu“ a že jeho „slovo horelo ako fakľa“ (Sir 48, 1). Prvé čítanie tejto nedele nám však odhaľuje, že tajomstvo tohto proroka nespočívalo v jeho vlastnej nevyčerpateľnej sile, ale v tom, že sa naučil hľadať všetku svoju silu v Bohu. Po hrozbách, ktoré dostal po svojom víťazstve nad kňazmi Baala, Eliáš uteká na Horeb a ukrýva sa v jaskyni. Tam mu Pán vyjde v ústrety s otázkou, ktorá ho pozýva, aby otvoril svoje srdce: „Čo ťa sem priviedlo, Eliáš?“ (1 Kr 19, 9). Prorok odpovedá s dušou zapálenou a rozrušenou. Potom ho Boh prostredníctvom anjela vyzýva, aby vyšiel von: „Vyjdi a postav sa na vrch pred Pánom“ (1 Kr 19, 11). Pred ním prešiel prudký vietor, zemetrasenie a oheň, ale Pán nebol v týchto rozpútaných silách. Až keď prišiel „šepot jemného vánku“ (1 Kr 19, 12), Eliáš spoznal Božiu prítomnosť, zakryl si tvár plášťom, vyšiel z jaskyne a zastavil sa pred Pánom. Vtedy opäť počuje tú istú otázku: „Čo ťa sem privádza, Eliáš?“ (1 Kr 19, 13). A v tejto pokojnej modlitbe môže prorok opäť otvoriť svoje srdce. Po tomto zážitku už Eliáš nezostáva uzavretý vo svojej jaskyni. Posilnený vo svojom poslaní sa bez strachu vráti medzi svoj ľud, aby pomazával kráľov a prorokov.
V istom zmysle sa naša modlitba podobá modlitbe Eliáša. Prichádzame sa modliť, lebo nás Pán volá. Boh chce, aby sme si to uvedomili, a preto nás žiada, aby sme začali úprimným spytovaním svedomia: „Čo ťa sem privádza?“ Niekedy na tom trvá, lebo strach nás vedie k tomu, aby sme zostali uzavretí vo svojej jaskyni, vo svojich istotách; alebo preto, že sily, ktoré rozrušujú náš vnútorný svet, nám bránia počuť jeho hlas. Inokedy nás Pán s pomocou niekoho, kto nás vedie – či už sú to rady priateľa alebo kňaza, ktorý káže meditáciu, slová pápeža alebo svätca, alebo podnet v duchovnom vedení –, učí vyjsť z našej jaskyne a skutočne sa postaviť do jeho prítomnosti. Tak sa naučíme rozoznávať tieto vnútorné podnety a vstúpiť do jeho pokoja, pričom dovolíme, aby nás jeho blízkosť naplnila pokojom. Vtedy počujeme jeho hlas a môžeme objaviť a prijať za svoju jeho vôľu, pričom dovolíme, aby v nás opäť zapálil zmysel pre poslanie.
DRUHÉ ČÍTANIE tejto nedele nám predstavuje ďalšieho muža modlitby: svätého Pavla. Jeho listy sú pokladom, v ktorom tento zamilovaný človek do Krista vylieva bohatstvo svojho vnútorného života. Podobne ako Eliáš aj tento apoštol, keď otvára svoje srdce, odhaľuje vnútorný svet plný búrlivých emócií a vášnivých pocitov. Vo svojom liste Rimanom nám Pavol odhaľuje svoje utrpenie kvôli tým, ktorí sa uzatvárajú pred evanjeliom: „Mám v srdci veľký žiaľ a neprestajnú bolesť. Radšej by som bol ja zavrhnutý od Krista namiesto svojich bratov, mojich príbuzných podľa tela“ (Rim 9, 2–3).
Tento Pavlov vyjadrený pocit nám pomáha vyhnúť sa omylu: myslieť si, že život modlitby môže v nás oslabiť starostlivosť o druhých. Pokoj, ktorým nás Boh napĺňa v modlitbe, nemá nič spoločné s ľahostajnosťou; neizoluje nás od druhých ani nás nezatvára do individualistického duchovného uspokojenia. Naopak, v modlitbe nás Boh robí účastníkmi svojich horúcich túžob po vykúpení. Modlitba nám totiž pomáha formovať srdce podobné srdcu Pána, „ktorý je citlivý na potreby svojich detí a najmä tých najpotrebnejších“[1].
Eliáš musí vyjsť z jaskyne a vrátiť sa medzi svoj ľud; Pavol nestráca lásku k svojim bratom napriek prekážkam, nenávisti a prenasledovaniu, ktoré znáša. A práve prostredníctvom modlitby Pán v oboch udržiava ten oheň apoštolskej horlivosti, ktorý je zlučiteľný s nesmiernym pokojom, ktorý Boh zvestuje svojou prítomnosťou. Neustála starostlivosť o druhých sa tak prejavuje v príhovore, forme modlitby vlastnej „srdcu, ktoré je v súlade s Božím milosrdenstvom“[2]. Preto je logické, že modlitba je „plná tvárí a mien“[3]: v nej predkladáme Pánovi potreby tých, ktorých on sám postavil na našu cestu.
V NEDEĽNOM EVANJELIU vidíme, ako Ježiš zosúlaďuje hľadanie samoty, aby sa mohol modliť, so starostlivosťou o druhých. Potom, čo nasýtil zástupy svojím slovom a chlebom, ktorý rozmnožil, odíde na horu, aby sa modlil. Pán pociťuje potrebu zostať osamote so svojím Otcom a aktívne túto samotu vyhľadáva. Modlitba ho však nevedie k tomu, aby zabudol na svojich učeníkov. Z hory ich pozoruje, ako bojujú s vetrom a vlnami, až kým sa k nim vydá, kráčajúc po vode uprostred búrky. Priblíži sa k nim, aby ich povzbudil a naplnil pokojom: „Vzchopte sa,“ hovorí im, „to som ja, nebojte sa“ (Mt 14, 27). Peter, dôverujúc jeho slovu, tiež začne kráčať po vode; keď však pocíti silu vetra, zachváti ho strach a začne sa topiť. Vtedy zvolá: „Pane, zachráň ma!“ Ježiš hneď vystrel ruku, zachytil ho a povedal mu: „Maloverný, prečo si pochyboval?“ (Mt 14, 30–31).
Peter sa topí, keď nehľadí na Pána a nechá sa ovládnuť silou vetra. Niečo podobné sa môže stať aj nám, keď sa snažíme kráčať k Ježišovi uprostred každodenných búrok, opierajúc sa iba o povrchný vnútorný život. Niekedy sa nám ťažko darí zosúladiť modlitbu s našimi činnosťami a môžeme si myslieť, že stačí vydať sa kráčať po vodách bez toho, aby sme si najprv vyhradili čas na samotu s Bohom. Ježiš však kráča po vodách uprostred búrky až po tom, čo sa pomodlil. Aby sme sa na našej ceste k Pánovi nepotopili, potrebujeme život modlitby, ktorý udrží našu vieru živú. Ako odporúčal svätý Josemaría: „Každý deň sa snaž nájsť niekoľko minút tej požehnanej samoty, ktorá je taká potrebná na zachovanie vnútorného života“[4].
To je cesta, ktorú nás učí Ježiš a ktorú sa učíme aj od Eliáša, Pavla a všetkých svätých: hľadať samotu a ticho na modlitbu; a odtiaľ nechať Pána, aby nás vyslal na misiu a do služby. Svätá Terézia z Kalkaty veľmi výstižne zhrnula túto cestu v podobe rebríka, ktorého prvým stupienkom je práve to ticho, ktoré umožňuje počuť Boží hlas: „Plodom ticha je modlitba. Plodom modlitby je viera. Plodom viery je láska. Plodom lásky je služba; a plodom služby je pokoj“[5]. Evanjelium nám ukazuje, že takýto postoj mala aj Panna Mária, ktorá venovala čas premýšľaniu nad vecami a rozjímaniu nad nimi vo svojom srdci (porov. Lk 2, 19.51). Ona nám môže pomôcť vybudovať celý náš život na tomto pevnom základe, ktorým je život modlitby.
[1] Lev XIV, Dilexi te, bod 8.
[2] Porov. Katechizmus Katolíckej Cirkvi, bod 2365.
[3] František, Evangelii gaudium, bod 274.
[4] Svätý Josemaría, Cesta, bod 304.
[5] Svätá Terézia z Kalkaty, slová citované svätým Jánom Pavlom II., Príhovor, 20-X-2003.