CÉZAREA FILIPOVA sa nachádza na severe Izraela, neďaleko prameňa rieky Jordán. Počas jednej zo svojich ciest sa Ježiš spolu s apoštolmi vydal do tejto oblasti. Pán využíval cesty, počas ktorých vládol väčší pokoj, na to, aby svojím slovom formoval srdcia učeníkov. Pri viacerých príležitostiach vidíme, ako im vysvetľuje podobenstvá, ktoré nedokázali rozlúštiť, alebo odpovedá na ich otázky a obavy. Je ľahké si predstaviť, že medzi sebou hovorili o udalostiach, ktoré zažili po jeho boku, o zázrakoch a mimoriadnych znameniach, ktorých boli svedkami. Po toľkých mesiacoch strávených spoločne si apoštoli vytvárali čoraz presnejšiu predstavu o Učiteľovi. V blízkosti Pána ich srdcia hľadali istoty, definitívne odpovede.
V tejto atmosfére, keď prišli do Cézarey, Ježiš nasmeroval rozhovor práve na túto otázku. Najprv sa ich spýtal: „Za koho ľudia považujú Syna človeka?“ (Mt 16, 13). Odpovedali mu to, čo sa šepkalo v skupinkách, ktoré sa tvorili po kázaniach: že je to dávny prorok alebo samotný Ján Krstiteľ, ktorý vstal z mŕtvych. Inými slovami, ľudia Ho považovali za náboženskú osobnosť, za ďalšieho v dlhom zozname Božích mužov. V skutočnosti však Pána nezaujímalo toľko to, čo sa o ňom hovorilo, ako to, čo oni, jeho priatelia, verili vo svojom srdci. Preto sa hneď nato obrátil osobne na Dvanástich a spýtal sa ich: „A za koho ma pokladáte vy?“ (Mt 16, 15).
Toto je rozhodujúca otázka, ktorú dnes môžeme opäť počuť vo svojom srdci. Uplynulo viac ako dvetisíc rokov a Ježiš ju naďalej kladie každému z nás, ktorí sme jeho učeníkmi: „A ty, kto si myslíš, že som?“ Je to otázka, ktorá nevyžaduje odpoveď naučenú z kníh, ale musí byť osobná, vychádzajúca zo skúsenosti toho, kto Pána úzko nasleduje. Lev XIV. vo svojej prvej homílii po zvolení za pápeža poznamenal, že dnes nechýbajú situácie, „v ktorých je Ježiš, hoci je cenený ako človek, zredukovaný iba na akéhosi charizmatického vodcu alebo na nadčloveka, a to nielen medzi neveriacimi, ale dokonca aj medzi mnohými pokrstenými“[1]. Aj preto nás každé stretnutie s Kristom vyzýva, aby sme ešte o niečo viac očistili náš pohľad a zvnútra obnovili vieru v to, kým je pre nás Ježiš skutočne.
V MENE VŠETKÝCH, po tom, čo si vypočul Ježišovu otázku, prehovoril Peter a odpovedal: „Ty si Mesiáš, Syn živého Boha“ (Mt 16, 16). Je to vyznanie viery, ktoré Cirkev od toho dňa opakuje storočie za storočím. „Aj my to dnes chceme s hlbokým presvedčením vyznať: Áno, Ježišu, ty si Kristus, Syn živého Boha! Robíme to s vedomím, že Kristus je ten skutočný „poklad“, pre ktorý stojí za to obetovať všetko; on je priateľ, ktorý nás nikdy neopustí, lebo pozná najtajnejšie túžby nášho srdca. Ježiš je ‚Syn živého Boha‘, sľúbený Mesiáš, ktorý prišiel na zem, aby ponúkol ľudstvu spásu a aby uhasil smäd po živote a láske, ktorý pociťuje každý človek“[2].
Petrova odpoveď nevychádza len z jeho rozumu ani z dlhodobého spolunažívania s Učiteľom. Samotný Ježiš mu dáva najavo, že toto vyznanie viery, v ktorom vyznáva jeho božstvo, má vyšší pôvod: „Blahoslavený si, Šimon, syn Jonášov, lebo ti to nezjavilo telo a krv, ale môj Otec, ktorý je na nebesiach“ (Mt 16, 17). A Pán využíva toto vyznanie viery, aby Petra utvrdil v jeho poslaní: „A ja ti hovorím: Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu“ (Mt 16, 18).
Petrova viera je, rovnako ako naša, Božím darom. Nie je výsledkom obyčajného intelektuálneho úsilia, hoci zapája aj náš rozum. Iniciatívu preberá Boh: otvára dvere svojej intimity a pozýva nás, aby sme sa podieľali na jeho živote. Preto viera nespočíva len v prijatí cenných informácií o Ježišovi, ale vo vstúpení do osobného vzťahu s ním, v pripútaní sa k jeho osobe celým naším životom. „Takto Ježišova otázka (…) v podstate podnecuje učeníkov, aby sa vo vzťahu k nemu rozhodli osobne. Viera a nasledovanie Krista sú úzko prepojené. A keďže viera znamená nasledovať Majstra, musí sa upevňovať a rásť, stávať sa hlbšou a zrelšou v miere, ako sa zintenzívňuje a posilňuje intimita s Ježišom. Aj Peter a ostatní apoštoli museli kráčať touto cestou, až kým im stretnutie so vzkrieseným Pánom neotvorilo oči pre plnú vieru“[3].
V RÁMCI TOHTO ROZHOVORU Ježiš hovorí o Cirkvi. Porovnáva ju s budovou, v ktorej má Peter – a spolu s ním aj ostatní apoštoli – nenahraditeľnú úlohu ako viditeľný základ, pretože od Boha dostáva moc viazať a rozväzovať na zemi i na nebi. Pán chce vybudovať svoju Cirkev na skale viery týchto mužov. Na prvý pohľad to nevyzerá ako dostatočne pevný základ; ale Boh to tak chcel. Cirkev však nie je len obyčajnou ľudskou inštitúciou, ako toľko iných: je a naďalej zostáva Kristovou. Od svojich počiatkov podporovaná pomocou Boha, Trojjediného, nežije zo seba ani pre seba. Tak ako nemožno oddeliť hlavu od tela, nemožno ani oddeliť Krista od Cirkvi.
Ježiš o nej hovorí ako o „mojej Cirkvi“. Cirkev patrí Ježišovi, nie je naša. Jej pôvod nespočíva v rozhodnutí Petra ani jeho spoločníkov. Hoci sú oni nenahraditeľnými piliermi, je to Boh, kto ju založil a kto ju v priebehu času udržiava. Od Krista prijíma život; On ju živí a posilňuje. Nie je to Cirkev konkrétneho pápeža ani skupiny ľudí; nepatrí ani k určitému ideologickému prúdu, ani k určitému územiu. Je to Cirkev všetkých národov, Cirkev, ktorá sa neidentifikuje výlučne so žiadnym národom ani kultúrou.
„Cirkev si ty,“ vysvetľoval svätý Josemaría, „a som to ja, a je to ten, kto stojí vedľa mňa... Všetci sme Cirkev“[4]. My, Ježišovi učeníci, kráčame spoločne v spoločenstve jeho Cirkvi po stopách Krista. „Cirkev je práve toto: Kristus prítomný medzi nami; Boh, ktorý prichádza k ľudstvu, aby ho spasil, volá nás svojím zjavením, posväcuje nás svojou milosťou, podporuje nás svojou neustálou pomocou v malých i veľkých bojoch každodenného života“[5]. Pannu Máriu môžeme prosiť o vieru, akú mal Peter, aby sme všetci v Cirkvi svedčili o tom, že Ježiš Kristus je Spasiteľom všetkých ľudí a živým prameňom našej nádeje.
[1] Lev XIV, Homília, 9-V-2025.
[2] Benedikt XVI, Anjel Pána, 24-VIII-2008.
[3] Benedikt XVI, Homília, 21-08-2011.
[4] Svätý Josemaría, Poznámky z rodinného stretnutia, 1972.
[5] Svätý Josemaría, Ísť s Kristom, bod 131.